KOŠICE. Po odchode do dôchodku sa rozhodla venovať sa aktivitám, ktoré počas rokov učiteľovania musela zanedbávať.
„Nikdy som nemala taký nedostatok času ako teraz na dôchodku," zvyknú hovoriť najmä ženy - seniorky. A my im, samozrejme, neveríme. Čo už len toľko môžu mať na práci?
„Pripravujem knihu o Myslave, šijem myslavské kroje na bábiky, som šéfredaktorka časopisu našej mestskej časti, už druhé volebné obdobie som poslankyňa miestneho zastupiteľstva, predsedám kultúrnej komisii, šijem voňavé vrecúška plné levandule z vlastnej záhrady. A varím, pečiem, upratujem, pomáham s vnúčatami i so starostlivosťou o manželovu mamu, venujem sa aj môjmu otcovi. A ešte je tu záhrada, ktorá si tiež vyžaduje nemálo času," vymenováva Anka Kolibárová.
Celý život venovala stredoškolákom. Rok po odchode do penzie ešte pár hodín týždenne vyučovala. Chcela priviesť k maturitám žiakov, ktorých učila slovenský jazyk od prvého ročníka.
Teraz by si už mohla naplno užívať voľna. Rozhodla sa však venovať sa tomu, na čo doteraz nemala čas. A toho voľna má dnes ešte menej.
Verné kópie skutočných krojov
Čo krojovaná bábika, to neopakovateľný originál. A každá v inom myslavskom kroji. Inakšie sa obliekali dievčatá, inak nevesty a zas inakšie vydaté ženy, aj oblečenie na bežný deň a na slávnostné príležitosti sa líšili. Ku všetkému boli rôzne doplnky. Tak sa ani oblečenia bábik, ktoré sú vernou kópiou tých skutočných, nemôžu navzájom podobať.
Hotové bábiky, ktoré si hneď nájdu nových majiteľov, nepribúdajú rýchlo. Ušitie a hlavne vyšitie jedného kroja totiž zaberie nemálo času. Bigliše, čiže spodničky, kabat – plisovaná časť sukne, blúzka, nazývaná opľečko, čepec a ďalšie časti kroja sa vyšívajú krížikovým stehom.
„Je to mimoriadne náročné na oči. Túto prácu preto robím najmä v lete," vysvetľuje Anka, ako ju všetci volajú.
„To, čo sa šije na stroji, môžem robiť celý rok. Ale nepracujem na nich sama."
Ešte v začiatkoch sa dala dokopy so švagrinou Gitkou a o prácu sa delia. A čo je typické pre myslavský kroj? Predovšetkým vist - vesta, vykrojená vpredu i vzadu.
Zaujímavosťou je, že dedinské ženy nenosili nohavičky. Namiesto nich nosili podolok – bielizeň z jemného bieleho plátna, ktorá siahala od podpazušia nad kolená, kde sa končila bielou krajkou. Až v 20. rokoch minulého storočia ho nahradili „buďogovi", nohavičky, siahajúce po kolená.
Popri čepci k najozdobnejším častiam odevu patril šorc – zástera. No a tie „bábikovské" kroje sú navlas rovnaké. Aj na ne, podobne ako na originály, vyšívajú prírodné motívy, kvety, vtáčiky, ale aj srdiečka v rôznych farbách, najčastejšie červené, zelené, modré a ružové.
Dnes je už pre obe autorky krojov táto práca samozrejmosťou.
Kým ale začali, dôkladne si preštudovali kroj na bábike, ktorú dostala Ankina vnučka od svojej prababky, prečítali literatúru a vypočuli si rozprávanie svokry o tom, ako má myslavský kroj vyzerať.
„Najväčší problém v súčasnosti je zohnať klasickú bábiku so súmernou postavou, vlasmi, klipkajúcimi očami. Máme rovnaký strih na výšku 58 – 60 centimetrov. A tak sme hľadali vhodné bábiky všade – v škôlkach, na blšákoch, cez inzeráty," vysvetľuje pani Anna.
Radosť jej ale robí záujem dievčat, ktoré sa nechali presvedčiť a obliekli si kroje.
„Nikdy predtým žiaden na sebe nemali. A teraz sa na to ochotne dali. Dokonca na posvätenie jedál na Veľkú noc prišlo viacero dievčat do kostola v kroji. Bolo to také nečakané, spontánne a milé!" Verí, že aj vďaka záujmu mladých ľudí sa tradície zachovajú.
Zaodieť bábiku do pravého myslavského kroja zaberie aj sto hodín práce. No výsledok potom stojí za to. Aj preto sa Ankine bábiky dostali do USA, Kanady, do Indie, majú ich naši zberatelia. A spoznať ich mohli napríklad na výstave Medzinárodná bábika v Kyjeve. Ale aj doma, na Slovensku.
(zdroj: Tatiana Snitková)Voňavá krása
„V záhrade sme mali bohatú úrodu levandule, z pár korienkov vyrástli celé kríky," teší sa pani Anna.
„Podľa starej múdrosti ak chcete dlho žiť, privoniavajte čo najviac k levanduli. Jej vôňa by vám vraj mala zabezpečiť dlhovekosť. A tak som sa pustila do spracovania našej úrody – balím ju do vrecúšok, ktoré sa dajú použiť v spálni pre lepší spánok, ale napríklad aj v skriniach proti moliam. Je to taká milá voňavá práca."
Myslava pod lupou
Najviac času pani Anne už deväť mesiacov zaberá príprava knihy o ich mestskej časti. Vyhľadáva materiály, rozpráva sa s ľuďmi. „Rada sa prehrabávam v starých archívoch, zhromažďujem a triedim materiál. Baví ma pracovať s ním, aby z neho bol úžitok," zverila sa.
Pred pár rokmi vyzvala aj Myslavčanov, aby vyhľadali dobové fotografie zo života rodín i toho obecného. Nazbierali ich množstvo zo všetkých oblastí života. Sú medzi nimi aj naozaj staré, ktoré by si pomaly vyžiadali lupu na to, aby človek rozoznal postavy a prostredie.
Aj preto autorka dala názov knihe, ktorá vyjde už o pár týždňov, Myslava pod lupou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
