Do dvoch metrov kubických stlačilo päť radov sedadiel so živými ľuďmi
Pred piatimi dňami pribudla do "čiernej kroniky" Slovenska ďalšia smutná stránka. A pomerne husto popísaná, keďže obsahuje 14 mien Košičanov a ľudí z okolia, ktorí neprežili haváriu autobusu, smerujúceho k Jadranskému moru. Karosa LC 956, prevážajúca rekreantov do chorvátskeho strediska vo Vodiciach, zišla v nedeľu ráno na 198. kilometri diaľnice z cesty a vrazila do betónového piliera mosta. Z pôvodne 49 cestujúcich, prevažne dôchodcov, sa v priebehu uplynulých dní vrátilo domov živých len 31. Jedným z nich je lekár na dôchodku Vojtech Vendrák, ktorého k moru sprevádzala manželka Eva.
Takmer polstovka členov Klubu aerobiku a ich rodinných príslušníkov cestovala k Jadranu s cieľom upevniť si zdravie. Ich pobyt organizačne zabezpečila a sprevádzala ich dlhoročná cvičiteľka Věra Medveďová. Zraz mali v sobotu podvečer na jednom z parkovísk na Festivalovom námestí. Mnohých prišli k diaľkovému autobusu vo fialových farbách odprevadiť ich príbuzní.
"Hoci odchod bol naplánovaný na 18. hodinu, vyrazili sme asi o pol hodiny neskôr. Ale to nebol problém, veď sme sa nikam neponáhľali," spomína V. Vendrák. "Pani Medveďová hneď po štarte všetkých privítala a povedala, že v cieli cesty by sme mali byť okolo šiestej ráno. Veľmi som tomu neveril, lebo je to predsa len diaľka. Skôr som tipoval, že v stredisku budeme niekedy pred obedom."
Okrem manželky cestovala s V. Vendrákom aj švagriná s manželom. Všetci sedeli v zadnej časti autobusu vedľa seba, mali čísla sedadiel 28, 29, 30 a 31. Manželia Vendrákoví v dvojrade vľavo, ich švagrovci vpravo. Cesta ubiehala rýchlo a v pohode. Väčšina cestujúcich sa navzájom poznala z cvičení, takže vládla príjemná atmosféra a všetci sa tešili na 10 dní pri mori, ktoré ich v cieli cesty čakali. Autobus prešiel hraničný prechod Milhosť, v noci krížom celé Maďarsko a na chorvátske územie prešiel cez prechod Letenye - Domašnec.
"Zastavovali sme takmer každé dve a pol hodiny, čo mne pripadalo až príliš často," myslí si V. Vendrák. Či sa vodiči pri každej zastávke striedali, si nevšimol. Dnes je však známe, že na tej poslednej, o 5.40, sa určite vymenili. Bolo to na čerpacej stanici, kde si každý, kto chcel, ponaťahoval stuhnuté údy. "Keď sme sa pohli, pani Medveďová všetkých vyzvala, aby to ešte chvíľu vydržali. Vraj sa ešte raz zastavíme na dlhšiu prestávku asi 30 km pred Vodicami. Na nejakej pumpe, kde si budeme môcť vykonať rannú hygienu a kto chce, tak sa aj naraňajkovať. Potom vypla mikrofón a v autobuse zhasli svetlá."
Na to, že bolo leto, vládla ešte v Chorvátku takmer tma. Hoci nespal a bol v akomsi zamyslení, V. Vendrák si pamätá, že bolo šero, pri ktorom mizli hviezdy. V tom čase chýbalo do cieľa cesty približne 150 km. "Odrazu som mal pocit, ako keď vo veľkej rýchlosti narazíte na dieru alebo rygol. Doslova buchli perá a moja prvá myšlienka bola, že autobus na niečo vyšiel. Bol to však len okamih. Autobus sa začal nakláňať doprava, potom nasledoval náraz a už som letel... Zastavil som sa medzi sedadlami na druhej strane, na chrbte a dole hlavou. Na mňa potom spadla manželka, ktorá pred tým sedela vedľa mňa pri okne..."
Od tohto okamihu zavládol v autobuse obrovský chaos. Všade bolo počuť plač, stony a výkriky. Väčšina cestujúcich zo zadnej časti autobus preletela dopredu a mnohým sa akoby zázrakom nič nestalo. Horšie na tom boli tí, čo sedeli vpredu a najmä v pravom dvojrade sedadiel. Po náraze do piliera sa totiž pravá tretina karosérie zhužvala ako harmonika. Do dvoch metrov kubických sa stlačilo päť či šesť radov sedadiel aj s tými, čo na nich sedeli. Bola to jedna veľká masa, v ktorej boli uväznení ľudia. Niektorí boli zjavne mŕtvi, iní ťažko zranení. Kričali od bolesti a volali o pomoc...
"Keď autobus zastal a ľudia sa prebrali, každý kto mohol sa snažil dostať von. Ja som mal pocit, že cítim pohonné hmoty a niečo tam aj syčalo, takže som na manželku kričal, aby rýchlo šla von, lebo to buchne. Keďže ona i ja sme mali do niečoho zakliesnené nohy, švagor nám obom pomohol. Cez kompletne vybitý pravý rad okien sme vyskočili na trávu a tam sme našli aj švagrinú. Asi ju tam pri náraze vyhodilo, lebo na to, že by sama vystúpila, sa nepamätala." Mala zlomené ľavé rameno a jej manžel množstvo povrchových krvavých zranení a pomlaždenín. Hoci to V. Vendrák vtedy nevnímal, mal narazenú zadnú stranu bedier, kde sa mu neskôr vytvorila poriadne veľká a bolestivá podliatina. Manželke od reznej rany krvácal malíček a mala podliatinu okolo pravého oka.
Aj napriek tomu sa obaja, spolu s ďalšími "nezranenými" snažili pomôcť menej šťastným spolucestujúcim. Mali však problém. "Autobus si po vyjdení na krajnicu a po náraze do piliera akoby ľahol na plot z pletiva, ktorý zrejme plnil účel zábrany proti zveri. Tým, že sme z okna vyskočili, sme sa kvôli plotu nemohli vrátiť späť. Doteraz si pamätám na tú bezradnosť. Z autobusu bolo počuť stony a my sme tým ľuďom nemohli pomôcť. Bežal som vari 20 metrov dozadu i dopredu, no nikde som nenašiel dieru a snaha vyvaliť stĺpiky bola bezvýsledná."
Počas bezradného pobehovania si všimol, že vpredu, privalený pletivom, leží mladší z vodičov, ktorý pred nárazom oddychoval. "Bol pri vedomí, no mal amputovanú nohu v polovici lýtka. Trčala mu iba časť kosti a krvácal. Kričal, aby sme ho vytiahli, no hoci sme to so švagrom skúšali, nedalo sa, lebo bol z opačnej strany plota. Videli sme ho, chceli mu pomôcť, ale nemohli sme. Tá bezradnosť bola strašná..."
Hoci sa im po chvíli podarilo pletivo aspoň nadvihnúť a šoféra spod neho vytiahnuť, s poskytnutím prvej pomoci to bolo horšie. Lekárnička možno niekde v autobuse bola, ale hľadať ju by trvalo dlho, alebo by sa nenašla vôbec. "Povedal, aby sme mu nohu nejako obviazali, lebo vykrváca. Nebolo však čím, tak som schmatol nejakú žltú deku, ktorá vypadla z autobusu, roztrhal ju na pásy a nimi som sa pokúsil to krvácanie zastaviť a ranu ako-tak obviazať. Nohu som mu dal dohora, aby bola menej prekrvovaná, na jeho želanie sme ho trochu obrátili a pod hlavu mu dali karimatku. Viac sa, žiaľ, urobiť nedalo."
Po ošetrení mladšieho vodiča videl V. Vendrák aj toho staršieho. Ležal pod pilierom, celý zakrvavený a zjavne mŕtvy. "Určite ste si na fotografiách z nehody všimli veľkú krvavú škvrnu na pilieri, približne vo výške štyroch metrov. Podľa môjho názoru to bola krv šoféra, ktorého vymrštilo spoza volantu a hlavou narazil do betónu. Inak sa tam krv dostať nemohla. Ja som ho videl ležať dole pod pilierom na bruchu. Už sa mu nedalo pomôcť..."
Mladší z vodičov však nebol jediný cestujúci, ktorého si V. Vendrák pamätá živého, no napokon zomrel. Druhým bol starší muž, ktorého ešte spoza plota videl sedieť, opretého o pilier. Bol zakrvavený a držal si krk, kde mal ranu na žile. No keď sa V. Vendrák konečne dostal za plot, na pomoc bolo neskoro. Ten muž vykrvácal. Podobne na tom boli aj ďalší cestujúci. Hoci boli zranení, mnohí vážne, nikto zo spolucestujúcich im v prvých minútach po nehode nedokázal pomôcť. Nemali totiž potrebný zdravotnícky materiál.
"Manželka našla dve sady papierových hygienických vreckoviek a tými sa snažila zastaviť krvácanie. Pomáhala nejakej žene, neskôr som ju videl živú v správach. Ja som mal dve klasické vreckovky. Aj tie sme použili. Jednu ženu, čo mala zranenú hlavu, sme opreli o múr. Bola v šoku a nič okolo seba nevnímala. Ďalšia, tiež zakrvavená, sa sťažovala, že nemôže dýchať. Manželka jej z toho haraburdia, ktoré vypadlo z autobusu, niečo podložila pod chrbát, no tá žena stále padala. Tak som tú s poranenou hlavou oprel chrbtom o tú druhú, aby sa navzájom podopierali."
V. Vendrák si pamätá aj na ženu, ktorá ležala vo vnútri autobusu v hromade skla. Tvrdila, že má zlomenú panvu a aby s ňou veľmi nehýbali. Tak jej aspoň uvoľnili nohy spod vecí a pod hlavu jej dali pulóver. Neskôr ju hasiči vyniesli na nosidlách. Tých ďalších spolucestujúcich, ktorí boli zakliesnení v hromade železa a nedokázali sa vyslobodiť, utešovali aspoň vetami, že pomoc je na ceste, aby vydržali. Niektorí vydržali a pomoci sa dočkali včas, iní nie... Pri čakaní na záchranu plynie čas veľmi pomaly.
Medzitým prišli na miesto nehody chorvátski policajti a po nich aj prvé sanitky. Bolo to pomerne rýchlo, viacerí svedkovia tvrdia, že do 10 minút od nehody. Začali riadiť záchranárske práce, ku ktorým sa ako poslední pripojili hasiči. "Prvého brali sanitky toho vodiča s amputovanou nohou. Keď som zbadal lekárov prichádzať, zavolal som ich a ukázal im ho." Neskôr mu v nemocnici amputovali aj druhú, napriek tomu zraneniam podľahol.
Lekári začali zaradom ošetrovať zranených, ktorí boli vonku. Keď už bola odborná pomoc na mieste, niekedy vtedy zavolal švagor V. Vendráka na Slovensko a synovi a neskôr aj synovcovi oznámil, čo sa stalo a že sú všetci štyria v poriadku. "Ja s manželkou sme nastupovali do sanitky medzi poslednými. Bolo to asi tak po hodine od nehody. ´Vyhnal´ nás policajt s tým, že lekárov je tam už dosť, aby sme šli na ošetrenie aj my. Keď nás doviezli do nemocnice v Gospiči, za nami neskôr došla už iba jedna žena. Potom som sa dozvedel, že zomrela." Všetkých 19 pacientov v nemocnici dôkladne vyšetrili a koho bolo treba, tak ho ošetrili. Každému odobrali krv a zaviedli kanylu pre prípad infúzie či transfúzie.
Po prvej selekcii zranených prišiel rad na cestujúcich, zakliesnených vo vnútri vraku. Hasiči šlo ich vyprostenie veľmi ťažko. Postupne ich nakladali do sanitiek, vážnejšie prípady do helikoptéry a okamžite odvážali. Cieľom bola nemocnica v Záhrebe a v Rijeke. Žiaľ, narastal aj počet cestujúcich, ktorým sa už pomôcť nedalo. Mali zranenia nezlúčiteľné so životom, prípadne zomreli na následky vykrvácania. Niektoré telá sa podarilo objaviť až potom, čo žeriav autobus nadvihol. Všetky obete nehody odviezli na patológiu do Záhrebu, kde ich mali identifikovať.
"Keďže švagor mal funkčný mobil, bol akousi spojkou medzi nami a skupinkou nezranených, ktorých odviezli na stanicu diaľničnej polície. Od nich sme sa okolo 16. hodiny dozvedeli, že zo Slovenska asi pre nás pošlú vládny špeciál. Kým sa tak stalo, v nemocnici nás navštívili chorvátski ministri vnútra, zdravotníctva a dopravy." Keď bolo jasné, že lietadlo priletí, lekári určili, kto je schopný okamžitého prevozu. Päť žien teda ostalo v Gospiči, zvyšok sa presunul do Zadaru, kde pristálo lietadlo. "Nastúpilo nás 26. Ujali sa nás lekári, ktorí všetkých opäť vyšetrili, psychológ aj farár. Minister Kubiš sa pri každom z nás pristavil a porozprával."
Na letisku v Košiciach šli všetci do uzavretej čakárne a tých, čo boli hoci len trochu zranení, odvážali sanitky do FNLP na Rastislavovej ulici. Zo 17 boli hospitalizované iba dve vážnejšie zranené pacientky, ostatných prepustili do domáceho liečenia. Medzi nimi aj manželov Vendrákových, ktorí sa konečne mohli zvítať so synom Tiborom.
Sedem nezranených cestujúcich si ich najbližší "rozobrali" už na letisku. Kto sa dočkal svojich, patril k tým šťastnejším. Mnohí sklamane vyčkávali, či sa niekde neobjaví tvár ich blízkeho, prípadne sa od navrátilcov snažili získať nejakú informáciu. Čím menej ich bolo, tým ťažšie sa im z letiska odchádzalo... "Ešte aj teraz sa mi tlači slzy do očí, keď si spomeniem na ľudí v čakárni, ktorí vyčkávali svojich najbližších. Z ich tvárí sa dala vyčítať otázka: príde, nepríde, žije...?"
Manželia Vendrákoví prišli domov okolo 23. hodiny. Hoci boli vyčerpaní, aby zabudli na tú hrôzu, čo zažili a vyspali sa, obaja si vzali prášky. Ako sa dalo čakať, v pondelok u nich každú chvíľu zvonil telefón. Okrem zástupcov médií, z ktorých mnohí sa už správali dosť otravne, volalo aj množstvo známych. Každý bol rád, že žijú a šťastne sa vrátili domov.
"Možno som to niekde skutočne povedal alebo mi to niekto dal iba do úst, že boh nám pomohol. Ale prečo iba nám a tým obetiam nie? Celú tú tragédiu sa snažím brať tak, že som bol svedkom vážnej dopravnej nehody. Svedkom, nie účastníkom. Lebo keby som bol účastníkom, mal by som výčitky svedomia," tvrdí V. Vendrák. "Prečo tých štrnásť ľudí zomrelo a ja žijem? Chcel som pomôcť, ale som nemohol. Nemal som jediný obväz, nič. Je to nepríjemný pocit..."
Róbert BEJDA
Autor: Výstava u Löfflera
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
