Nechcel veriť vlastným ušiam, keď v zostave nepočul svoje meno

"Cieľom každého športovca, futbalistu určite nevynímajúc, je štartovať na olympijských hrách. A snom tú olympiádu vyhrať." Františkovi Kunzovi sa splnilo oboje. Rodák zo Spišského Hrušova bol členom zlatého futbalového tímu Československa na olympijských hrách v Moskve v roku 1980.

Aj keď väčšiu časť svojej kariéry kopal za banskobystrickú Duklu, miesto v našom seriáli o košických olympionikoch mu patrí právom. Tri roky po moskovskej olympiáde sa totiž presťahoval zo stredného Slovenska do Košíc, a odvtedy tu s rodinou žije. Štyri sezóny nastupoval na ligové zápasy v modro-bielom drese Lokomotívy, a je jedným zo spoluzakladateľov (a súčasným podpredsedom) košického Olympijského klubu.

Olympijskou niťou je v podstate popretkávaný celý jeho život. Aj keď od tých čias, čo futbalisti s levíčaťom na prsiach triumfovali vo finálovom zápase olympijského turnaja v Lužnikách proti tímu NDR pretieklo Hornádom už veľa vody, a na jeho chrbte už nejaký ten krížik pribudol, František Kunzo je vlastne členom olympijského mužstva dodnes. "Keď mi to čas a zdravie dovolia, tak nechýbam v zápasoch, ktoré hrávame pod hlavičkou Olympijského klubu." V tom tíme má, prirodzene, čestné miesto, v mužstve, ktoré sa vtedy pripravovalo na moskovskú olympiádu, si musel flek v silnej konkurencii vybojovať...

Takmer osudné zranenie

Že je futbalový talent, vedelo sa o ňom už na Spiši. "Mal som iba šestnásť rokov, a už som hrával za mužov v Rudňanoch. V sedemnástich, už v drese Spišskej Novej Vsi, som bol najmladším hráčom Slovenskej národnej ligy. Tam si ma vyhliadol tréner dorasteneckej reprezentácie ČSSR Kováčik. Chodil aj na zápasy nižších súťaží, kde si vytypoval adeptov do reprezentačného družstva. Pamätám sa, že to bolo po zápase Spišskej Novej Vsi v Púchove..."

F. Kunzo hral za dorasteneckú reprezentáciu na voľakedy veľmi významom Turnaji UEFA v Taliansku. "Ale bez väčšieho úspechu, lebo sme nepostúpili zo skupiny." Ešte ako stredopoliar. "Na post pravého, ofenzívneho obrancu ma dal až tréner Oldřich Bříza v Banskej Bystrici, kde som narukoval. V Dukle som bol takmer desať rokov, v druholigovej súťaži, i po postupe medzi elitu."

Rázny bek si svojimi výkonmi vybojoval miesto v Masopustovom tíme ČSSR do 21 rokov, a bol aj pri zrode olympijského mužstva formujúceho sa s výhľadom na olympijské hry v Moskve. Robotu začal tréner Hucko, ale dokončila ju dvojica Havránek - Cerman. Úspechom mužstva bol už postup z ťažkej kvalifikácie na záverečný turnaj, keď na jeho štíte zostali silné celky Poľska či Maďarska. "V tom mančafte som bol od začiatku. Tréneri hľadali optimálnu zostavu na kvalifikáciu, takže v zápasoch sa vystriedalo veľa hráčov, ale neviem, čím to bolo, ja som hral stále." Až do nešťastného, a trochu kuriózneho zranenia, necelý rok pred olympiádou...

To už mal za sebou vydarený zájazd s olympionikmi do Brazílie, a takmer istotu, že v Moskve nebude chýbať. "V Brazílii sa mi darilo, hral som v pohode. V jednom zápase som dal dokonca ako pravý obranca dva góly. V príprave som skóroval dosť často, asi to bolo tým, že sme si dovolili viac ako v súťažných zápasoch."

Raz mal olympijský výber zraz aj v Banskej Bystrici. F. Kunzo ani netušil, že mu práve toto sústredenie bude takmer osudným. "Kým sa tam ostatní spoluhráči poschádzali, trénoval som sám. Zavolali ma, či si nejdem zahrať do haly. Už ani neviem prečo, hrali sme naboso. A ja som na to poriadne doplatil, trafil som protihráča do holene tak nešťastne, že som si zlomil palec na pravej nohe." Nielen z ligového mužstva, ale aj z olympijskej reprezentácie, vypadol na tri mesiace...

Fit bol až v zime, ale to ešte stihol zájazd do Mexika. Tréner olympijského mužstva Havránek mal, napriek trojmesačnej absencii, letenku aj preňho. "Hrali sme v Pueble, na štadióne, kde boli zápasy majstrovstiev sveta, proti mexickému áčku. Najskôr sme mu podľahli 0:1, ale v odvete sme zvíťazili 3:2. Tie zápasy si dobre pamätám, aj preto, že nám dal gól Hugo Sanchez. Pravda, vtedy ešte nebol taká hviezda ako neskôr."

Politika ich nezaujímala

Na predolympijskom sústredení v Tatrách si robilo nádeje na Moskvu ešte 22 hráčov, ale v propozíciách olympijského turnaja bolo miesto len pre sedemnástich. "Kto z nominácie vypadne, rozhodovalo sa v Lučenci, po prípravnom zápase s Maďarmi. Vidím to ako dnes. Sedeli sme v šatni na lavičke a tréner Havránek čítal mená. Ten, ktorého neprečítal, zostal doma."

Do Moskvy išlo pätnásť Čechov a dvaja Slováci. Brankár košickej Lokomotívy Stanislav Seman a krajný obranca z Banskej Bystrice František Kunzo. "Plus lekár Michalko. Doma zostal Trnavčan Martinák, ktorý hral na mojom poste, Jožko Bubenko, či Pišta Horný. Vtedy ešte účasť na olympijskom turnaji nebola vekovo nijako obmedzená. Napríklad môj kolega z obrany Rosťo Václavíček mal vtedy už tridsaťtri rokov. Mohlo tam hrať v podstate reprezentačné áčko." Pravda, bez hráčov, ktorí mali v registri záznam - profesionál. Čo krajiny socialistického futbalového tábora patrične využili. Na východe bol totiž pojem profesionalizmus oficiálne neznámy...

A keď k tomu prišiel aj bojkot moskovskej olympiády zo strany kapitalistického západu, favoriti, aspoň čo sa týka futbalového turnaja, boli jasní. "My sme tú politickú stránku veci ani nevnímali. Ani som to nebral tak, že olympiáda je v Sovietskom zväze, a nie v nejakom zaujímavejšom kúte sveta. Naopak, tešil som sa, že je to v socialistickej krajine. A tá olympiáda nemala chybu, všetko bolo vynikajúce, organizačne to klapalo na jednotku. Ja som sa tam cítil veľmi dobre, čo sme chceli, o čo sme požiadali, to sa nám dostalo."

Aj v Leningrade (terajší Petrohrad), kde mali československí futbalisti počas kvalifikačných bojov svoj prechodný domov. "Zvlášť pre účastníkov futbalového turnaja pripravili aj otvárací ceremoniál olympijských hier, pravda, v menšom, aký bol na štadióne v Lužnikách. V úvodnom zápase nás čakala Kolumbia. Samozrejme, na poste pravého obrancu dostal prednosť Mazura. Ale nijako ma to nevykoľajilo. Vedel som totiž, že dostanem príležitosť, lebo na olympiádu som cestoval dobre pripravený po všetkých stránkach."

Tá príležitosť prišla v druhom stretnutí, proti Nigérii. "Bol to veľmi nepríjemný súper. Už vtedy hrali rukami, pichali lakťami, všetci mali dobré, vysoké postavy. Ale ja som sa nezľakol, hral som tak dôrazne, ako som bol zvyknutý. Remizovali sme 1:1, a od nich sme dostali jediný gól na celom turnaji."

V poslednom stretnutí leningradskej skupiny stačila mužstvu ČSSR proti Kuvajtu na postup aj remíza. "Zhodou okolností, tak sa to aj skončilo, 0:0. Ale nie preto, že by sme nechceli vyhrať. Aj Kuvajťania boli nepríjemní, i keď nie až takí drzí ako Afričania. Bolo to veľmi kvalitné mužstvo, ktoré nám potom narobilo problémy aj na majstrovstvách sveta v Španielsku, o dva roky neskôr. Len sám Vízek mal v tom zápase tri tutovky, ale keď nedáte gól, nemôžete vyhrať..."

Góly prišli vo štvrťfinále. Kuba nebola vážnejšou prekážkou a po víťazstve 3:0 sa Čechoslováci sťahovali z Leningradu do Moskvy. "Na každom našom zápase v Leningrade bola výborná kulisa. Plné hľadisko, a v ňom aj veľa ľudí od nás. Viacerí Košičania mi potom, keď som tu prišiel, spomínali, ako nám tam fandili. Leningrad vo mne zanechal veľmi dobrý dojem. Bolo to veľmi pekné, čisté mesto, kde bolo čo obdivovať. Voľné dni medzi zápasmi sme využívali na prechádzky, ale viac času sme mali až v Moskve."

Tam už čakali Juhoslovania, náš semifinálový súper. A z toho, v akej zostave na olympiádu prišiel, bolo zrejmé, že to s nimi nebude iba o fazuľky. "Hrali sme, tuším, na štadióne Dynama. Juhoslovania priviezli do Moskvy prakticky kompletné áčko, v zostave mali samé zvučné mená. Ale my sme ich zaskočili rýchlym gólom hneď v úvode stretnutia. Ak si dobre pamätám, dal ho Šreiner. A ešte do polčasu sme pridali aj druhý." Juhoslovania to vôbec nečakali, mysleli si, že ich čaká ľahký zápas, prišli do Moskvy s cieľom vyhrať olympijský turnaj.

Sebavedomie však nechýbalo ani československému mužstvu. A pred bránami finále, s čím sa pred olympiádou ani nerátalo, narástlo do nevídaných rozmerov. "Aj my sme tam mali silné mužstvo. Veľmi sme si verili, a z tréningov sa naše sebavedomie prenášalo aj do zápasov. Havránek bol výborný tréner, vedel hráčov na tie zápasy perfektne pripraviť, s Cervanom to bola veľmi dobrá dvojica. Boli sme aj vynikajúca partia, pochybujem, že odvtedy bola v národnom mužstve podobná. Výborní kamaráti sme boli najmä so sparťanom Honzom Bergerom, dodnes, keď sa stretneme, na tie časy spomíname."

Čo nečakal ani Brežnev

Vo finále malo byť mužstvo s nápisom "CCCP" na prsiach. Ale čo čert nechcel, a vodcovi sovietskeho národa Brežnevovi sa ani v najčiernejšom sne neprisnilo, pred zápasom s ČSSR sa v Lužnikách hrala hymna NDR. "Domáci futbalisti si nepripúšťali nič iné ako finále a zlaté medaily, ale Nemci ich porazili svojou disciplinovanosťou. Nás postup do finále tak vyburcoval, že sme si povedali, že sa i v ňom pokúsime vyhrať."

Obranca Kunzo bol presvedčený, že na zápas s východnými Nemcami vybehne v základnej jedenástke. "Tréner Havránek ma totiž chválil po každom zápase, ako som dobre zahral. Preto som nechcel veriť vlastným ušiam, keď som medzi menami jedenástich hráčov, ktoré tréner povedal hodinu a pol pred zápasom, to svoje nepočul. Každý sa tomu čudoval, lebo som patril na turnaji k lepším hráčom nášho mužstva. Myslím si, že to bolo preto, lebo chcel postaviť Rygela, ktorý na olympiáde kvôli zraneniu dovtedy nehral. Ale skutočný dôvod neviem dodnes."

Vtedy bol však veľmi sklamaný. "Tréner Havránek mi síce povedal - Ferko, budeš pripravený, pôjdeš na ihrisko hneď ako sa naskytne príležitosť." Lenže, príležitosť sa nenaskytla. Na tabuli stále svietil výsledok 0:0, a nebol dôvod, aby sa na zložení obrannej štvorice niečo menilo. A vôbec už nie po tom, keď dvanásť minút pred koncom strelil náhradník Svoboda zlatý gól do nemeckej siete...

"Samozrejme, človeka to mrzí, ale po čase ma to prešlo. Napokon, bol som rád, že som pomohol mužstvu k olympijskému zlatu. S trénerom Havránkom sme sa potom stretli v Prahe, keď nám predseda Medzinárodného olympijského výboru Samaranch odovzdával zlaté olympijské odznaky, ale už sme to brali s úsmevom. Už som sa naňho nehneval, veď v podstate je to dobrý človek..."

Spomienky na Moskvu mu finálová neúčasť nijako neskalila. "Páčilo sa mi tam. Bol som rád, že sme si mohli pozrieť aj atletické súťaže, najmä behy. Fandili sme našim pretekárom, Jožkovi Pribilincovi, Kratochvílovej či Plachému, ba, boli sme povzbudiť aj naše strieborné pozemné hokejistky, veď po presune do Moskvy sme v olympijskej dedine boli ich susedia. A prečo to nepovedať, bol som rád, že sme sa boli v mauzóleu pozrieť aj na Lenina. Miestni stáli frontu už od štvrtej ráno, aby ho mohli vidieť, nás, samozrejme, pustili dopredu."

Zlatá moskovská medaila má u Kunzovcov čestné miesto v rodinnom sekretári. "Spolu s plyšovým medvedíkom Míšom, maskotom olympiády, ktorého som si odtiaľ tiež priviezol. Moji chlapci sa na tú medailu už dosť vynadívali, teraz je rad na vnúčatách." Vždy keď prídu na návštevu žadonia, aby im ju dedko ukázal..."

Bohuš MATIA

Autor: Požaduje najvyššiu ochranu

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári