ako 200 postáv v televíznych filmoch a inscenáciách. V posledných rokoch sa však z hereckého sveta trošku vytratila. Venovala sa totiž písaniu kníh a rok strávila u dcéry v austrálskom Sydney. Po návrate spoza oceánu sa však opäť chystá venovať herectvu. Zuzana Cigánová.
Čím momentálne pracovne žijete?
- Vydala som knihu Šampanské, káva, pivo. Tá hovorí o ľuďoch, o tom, akí sme rozmanití a že sú medzi nami i takí, ktorí majú v sebe viac dravosti a egoizmu a skrúcajú životy tých, čo sú na nich závislí.
Máte s tým vari osobnú skúsenosť?
- Ani nie. Písanie je podobné ako herectvo. Človek nemusí prežiť presne to, čo stvárňuje na javisku, a predsa si to vie predstaviť. Ani Shakespeare nebol Lady Macbeth, no poznal takýto druh žien.
Čím vás zlákala profesia spisovateľky?
- Mojou prvou knihou bol cestopis "Kúsok cesty okolo sveta". Ešte za socializmu som v rámci expedície "Tatra kolem světa" cestovala dva mesiace po Brazílii, Bolívii, Argentíne a Peru. Šli sme Tatrovkou a zastavovali tam, kde sme chceli. Videla som nevídané veci a mala som pocit, že nemám dosť veľké oči, aby sa mi do nich všetko zmestilo a dosť dobrú pamäť, aby som si to všetko do nej uložila. Nuž som si začala písať denník, a tak vznikla moja prvá kniha. Potom prišla druhá a tretia... A odrazu som menej hrala a viac písala. No priznám sa, že je rovnaká pasia, keď vaše postavy ožijú na stránkach kníh, ako keď sa vydaria na javisku.
Čo vás vlastne zlákalo vydať sa na cestu po južnej Amerike?
- Mala som tú možnosť v rámci spomínanej expedície, tak som šla. Bolo to veľmi poučné, pretože tam denne šlo, ak nie o prežitie, tak minimálne o to, či budeme mať čo jesť, piť, o naplnenie základných potrieb. A ak tam človek nejde na dovolenku, ale má možnosť vidieť krajinu skutočne zblízka, s jej obyvateľmi a ich životmi, je to úžasný zážitok. Potom si už nemyslí, že naša krajina je pupok sveta a že on je pupkom sveta.
Ako ste už sama spomínali, hráte podstatne menej, ako kedysi. Nie je vám ľúto za hereckými príležitosťami?
- Samozrejme, že je. No ja som mala nedávno v divadle rok neplatené voľno, pretože som bola v Sydney za dcérou, tak dúfam, že teraz, keď som späť, sa to opäť rozbehne. Aj keď, veľkú úlohu v tom, že menej hrám, zohral aj fakt, že som po revolúcii mala iné záujmy, ako chytiť príležitosť za pačesy.
Aké iné záujmy?
- Tie sa týkajú môjho súkromia, takže ich nechcem rozoberať. No fakt je taký, že vtedy bolo treba sa niekam zaradiť a robiť. No ja som sa tým nezapodievala, aj keď chuť hrať som nestratila. Divadlo, to je môj spôsob existencie. Dodnes, hoci hrám málo, mám len v pondelok, keď sa v divadle nehrá, pocit, že som slobodný človek. Lebo celý život sme naučení dávať pozor, či nebude nejaká zmena. S divadlom žijeme deň po dni, večer za večerom.
Nie je náročné byť stále v strehu?
- Je to náročné, no každé zamestnanie má svoje výhody, aj nevýhody. Takže je jedno, čo človek robí. Hlavné je len to, aby to robil poriadne.
Čím vás uchvátilo divadlo?
- Divadlo je zvláštna vec, pretože nech sa deje čokoľvek revolúcia, vojna, nech ste chorí, smutní... v ten večer sa stane zázrak. Diváci sa dohodnú s hercami, že si vytvoria jeden celkom iný svet, bez ohľadu na všetko, čo sa práve deje navôkol v realite. A zvláštne je to aj v tom, že herci hrajú na vlastných telách a vlastných dušiach. Nie na klavíri, či na husliach. Je tam večné prepojenie medzi súkromím a prácou. Aj preto sa tí ľudia občas v divadlách zamilovávajú.
A čo potom, ak sa Júlia naozaj zamiluje do Rómea?
- Potom už ide len o to, ako veľmi vážne to je. Herci by mali byť inžinieri ľudských duší. Mali by poznať seba i život, a tak vedieť, že ich to môže prejsť. Treba skrátka odhadnúť, nakoľko vážne to skutočne je.
Na začiatku vzplanutia sa to veľmi ťažko odhaduje. Vtedy sa to obvykle javí ako smrteľne vážne...
- V tom máte absolútnu pravdu. No ja osobne si myslím, že sa nedá byť neverný, ak je čomu byť verný. No ak to doma nie je funkčné, môže sa to ľahko prihodiť...
Vraveli ste, že divadlo je vytvorenie si iného sveta. Rada sa utiekate mimo realitu?
- To je na divadle nádherné. No je to len jeden aspekt. V divadle si človek okrem toho užije aj množstvo zábavy a nádherná je tá osobnostná pestrosť. Mala som veľmi rada divadelné aktívy, kam, keď sa rozleteli dvere, vošiel Valach. A otvorili sa dvere a vcupitala pani Grúberová, vošla pani Meličková, pán Gregor... Každý z nich bol úplne iný, svojský, s inými postojmi. No keď došlo na lámanie chleba, všetci sa navzájom podržali.
Je to v divadle dodnes tak, že sa ľudia navzájom podržia?
- Neviem to celkom odhadnúť, pretože som tam menej. No vidím, že mladí ľudia sa spolu kamarátia. Neviem, na akej úrovni tie priateľstvá sú, ale dúfam, že na podobnej, lebo divadlo znamená byť na jednej lodi. A loď nemôže plávať, ak niekto vesluje opačne.
Profil Zuzana Cigánová
narodila sa 23.6.1947 v Bratislave
po gymnáziu vyštudovala VŠMU
od roku 1970 je v stálom angažmán v Činohre Slovenského národného divadla
účinkovala v takmer dvesto televíznych filmoch a inscenáciách
je autorkou kníh Kúsok cesty okolo sveta, Dopadne to dosť dobre, pes bude rád, K+K, Šampanské, káva, pivo
má dcéru Katarínu
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
