V bývalom kartuziánskom kláštore si odpykal trest za "vlastizradu"

Tento týždeň sa pri príležitosti 39. výročia okupácie Československa stretli v košiciach bývalí politickí väzni. Boli medzi nimi takí, ktorých prenasledoval režim po feruári 1948, ale tí, ktorých zastihla druhá vlna prenasledovania po auguste 1968. Jedným z Košičanov, ktorých osud poznačila politická moc, je aj 80-ročný JUDr. Vincent Samuely, predseda oblastného výboru Konfederácie politických väzňov v Košiciach.

So režimom po februári 1948 nesúhlasil už ako študent práva na vysokej škole v Bratislave. A dával to dôrazne najavo. Vždy keď na škole prebiehala nejaká akcia, zameraná proti vtedajšiemu režimu, nemohol na nej chýbať. Preto, nečudo že trikrát skončil na polícii a vo väznici.

"Rozširovali sme letáky, kričali sme, že volebné lístky sú označené našimi menami, aby sa potom dalo zistiť, kto ako volil. Tieto zatknutia však nemali politické dôsledky, po pár týždňoch ma vždy pustili," spomína JUDr. Samuely. Napriek tomu sa mu štúdium v roku 1950 podarilo ukončiť. Študentské hrdinstvá však nezostali bez odozvy. Tvorili súčasť jeho kádrového profilu, podľa ktorého sa mladí absolventi umiestňovali do praxe.

"V roku 1949 som poskytol svoj byt kamarátom, ktorí sa vrátili zo ´západu´," spomína Košiočan na udalosť, ktoré neskôr ovplyvnila jeho život. "Doviedli nejakého kňaza z Vatikánu v civile, ktorý sa u mňa oholil a poumýval. Vedel som, že je to zakázané, ale pomohol som, lebo som bol silným národovcom a odporcom vtedajšieho systému. Samozrejme, strach som mal. Veď vtedy sa veselo zatýkalo. Mojou zásadou však bolo, vedieť čo najmenej, preto som sa na nič nepýtal."

Roky ubiehali, nič sa nedialo a táto udalosť mu úplne vyprchala z hlavy. O šesť rokov na to sa oženil, o rok sa mu narodil syn Peter a na ďalší rok syn Juraj. Presťahoval sa do Banskej Bystrice, kde pracoval ako právnik Pozemných stavieb. Riaditeľ mu sľúbil, že dostane 3-izbový byt. Spolu s manželkou sa tešili na chvíľu, kedy vymenia prechodné bývanie u svokry za vlastné.

"Spadla klec"

1. septembra 1957 vtrhli do jeho kancelárie príslušníci ŠtB z Prahy. Bez slovka vysvetlenia, len s ukázaním povolenia, prehľadali JUDr. Samuelymu celú kanceláriu. Nasledovalaj byt u svokry. "Nepovedali mi nič a nedovolili rozlúčiť sa s manželkou ani deťmi. Jedinú vetu, ktorú som od nich dostal, bola, že všetko sa dozviem..." Mal 31 rokov. Manželka s dvoma malými deťmi, 22-mesačným Petrom a 5-týždňovým Jurajom, ostala celkom sama. Dva týždne nemala ani len najmenšiu potuchu o tom, čo sa stalo s otcom jej detí.

"Viezli ma do Prahy. Vedel som, kde je letisko a keďže sme išli tým smerom, myslel som si, že ma chcú poslať do Sovietskeho zväzu. Premkol ma strach a bol som predsvedčený, že to je koniec. Nikdy viac už rodinu neuvidím." Na letisko ho však neodviezli. Čakala ho "vyšetrovačka" v Prahe - Ruzyni. Dozorcovia mu prikázali obuť špinavé papuče, súkené nohavice a košeľu. Od nich sa mu dostalo prvého oficiálneho privítania: "Ták! A padla klec!," povedali, keď ho zatvárali do cely.

Niekoľko dní bol v JUDr. Samuely sám, potom mu pridelili "spoluväzňa". Jeho úlohou bolo vyťahovať od neho informácie. "Bola to vtedy bežná prax a ja som o nej vedel. Rozprávali sme sa spolu a nejako sa aj zblížili. Preto mi nenápadne naznačil, že najlepšie je nehovoriť nič..."

Výsluchy prebiehali cez deň i v noci. V prázdnej miestnosti s jedným stolom s lampou, za ktorým sedel vyšetrovateľ. Lampa mala zvláštnu úlohu. Neustálym niekoľkohodinovým žiarením do očí znervózňovať zatknutého. Obvineného posadili do kúta s rukami za chrbtom. Permamentné ožarovanie očí prenikavým svetlom lampy a tlačenie sa v kúte malo psychologický význam. Človeku sa takto znižovala vlastná hodnota a nesedelo sa mu príjemne, čo malo urýchliť jeho "priznanie". "Prvou otázkou vyšetrovateľa bolo - Víte proč ste tu? Samozrejme, už predtým v cele som rozmýšľal, kvôli čomu ma mohli zatknúť, no nevedel som sa rozpamätať. Ale keď som toľkokrát všetko analyzoval, tak som si myslel, že to mohlo byť len kvôli tomu dňu spred deviatich rokov. No bolo to dávno, tak som si to pamätal len hmlisto. Žiadne detaily sa mi nevedeli vybaviť."

Keď mu vyšetrovateľ povedal, že mu prinesie do väznice manželku, aby sa rozpamätal, vzdal sa. Pomyslenie na to, že by jeho žena mala byť uväznená medzi špinavými múrmi väznice a na to, čo by bolo s jeho deťmi, ho bolelo viac, ako keby ho bili. "Mňa fyzicky netýrali. V tom čase, ku koncu 50. rokov, sa od fyzických trestov ustúpilo. Viac sa používal psychický nátlak. Priznal som sa aj ja. Vyšetrovateľ len písal a písal, každý detail. Hoci čo napísal, mi prečítať nedal, podpísať som to musel."

Za túto situáciu vďačil "kamarátom", agentom CIA, ktorým pred deviatimi roky pomohol. Tí sa priznali štátnej bezpečnosti z protištátnej činnosti a "bonzli" každého, s kým prišli do styku. "Prečo sa na bezpečnosti prihlásili? Z horlivosti, z kariérizmu," myslí si JUDr. Samuely. "Takéto priznanie sa posudzovalo ako účinná ľútosť a netrestalo sa. Boli svedkami proti mne a pomáhali ŠtB namočiť druhých. Nebyť ich, v živote sa o mne nedozvedia."

Jeden z výsluchov bol konfrontačný. Sedeli tam aj jeho udavači. Svedčili proti nemu a on pod nátlakom dvoch k jednému, s každým ich vyjadrením súhlasil. "Povedali, že som sľúbil podávať správy vysielačkou do Viedne. Prisahám, že som sa na to nepamätal, ale možné to bolo. Aj toho kňaza zavreli."

Po deviatich mesiacoch nekonečného vypočúvania Krajský súd v Prahe JUDr. Samuelyho odsúdil za trestný čin vyzvedačstva a trestný čin pomoci k trestnému činu vyzvedačstva. Dostal sedem rokov. "Myslel som si, že je to nekonečne veľa. No keď sa ma potom jeden väzeň opýtal, koľko som dostal, dlho som sa rozhodoval, či mu to povedať, aby sa nezhrozil. Napokon to zo mňa vyšlo. Ten na to len mávol rukou a povedal, že to je nič, to by vraj prestál hoci aj na jednej nohe. On mal totiž doživotie, bol tiež politický väzeň. Začal som si uvedomovať, že tých mojich sedem rokov je naozaj menšia čiastka. A to bola moja prvá vzpruha."

Výkon trestu

Po vynesení rozsudku previezli JUDr. Samuelyho do väznice v Hradci Kráľove. Chvíľku v nej pobudol, ale definitívne ho umiestnili do väznice vo Valdiciach. "Voľakedy to bol kartuziánsky kláštor. Obrovská väznica podobného druhu ako náš Leopoldov." V cele boli dve poschodové postele a ďalší traja spoluväzni. Toaleta sa vykonávala do jedného vedra, ktoré každé ráno musel jeden z nich vyniesť.

Trest si JUDr. Samuely odpykával tak, že 8 až 10 hodín v kuse navliekal deväť "zicherajsiek" na desiatu. Stále dookola. "Bolo to hotové peklo, na zbláznenie, robiť stále iba jeden úkon. Čas mi ubiehal strašne pomaly a znervózňavali ma myšlienky na domov. Radšej by som bol robil v bani, lebo tam plynie čas rýchlejšie a človek sa nemôže zaoberať vlastnými myšlienkami. Preto som prosil dozorcov, aby ma preradili. Márne."

Najväčším trestom bola pre väzňov tzv. korekcia. Znamenala tmavú, chladnú podzemnú celu s úzkou štrbinou svetla, s jednou tvrdou pričňou. Podľa závažnosti prečinu v nej väzni trávili niekoľko dní, týždne i mesiace, s minimálnymi dávkami jedla. Prečinom bolo aj to, keď si väzeň nesplnil dennú pracovnú normu. "Hrozila mi veľakrát. Ale vždy sa našiel niekto, kto mal normu splnenú nad limit, tak pridal k mojej. Vládla medzi nami veľká súdržnosť a solidarita."

Niektorí statne vyzerajúci väzni, odpykávajúci si najťažšie zločiny, u ktorých absentovala ľudskosť a charakter, požívali väčšie výhody ako ostatní. Za to, že do krvi bili spoluväzňov, najmä starých farárov, dostávali balíčky i viac jedla a boli povýšení na "chodbára". To bola príjemnejšia práca ako "makať" v továrni. "Nedalo sa na to pozerať. Preto sme sa raz dohodli a v umyvárke sa na jedného takého ´chodbára´ spoza chrbta hodila veľká deka. Zabalili sme ho a zmlátili tak, že musel do nemocnice. Nevidel, kto ho zbil, takže sme z toho nemali problém."

Po niekoľkomesačnom navliekaní špendlíkov preložili JUDr. Samuelyho do "mačkárne". Boli to pracovné haly, kde sa vyrábala jablonecká bižutéria. Väzni tam vyrábali korálky. Tavili sklo do malých očiek, ktoré potom brúsili do hrán. "Bola to nepríjemná práca, lebo v zime sa v hale nekúrilo. Kým z pece, kde sa tavilo sklo, na človeka prúdila horúca žiara, chrbát sme mali stále studený." Pracovali na 8-hodinové zmeny, ale tým sa práca väzňa nekončila. Keď prišli na ubikáciu, museli "šurovať" podlahy, kúpelne a záchody.

"Vo väznici vládla veľká disciplína, hoci tam boli rôzni ľudia, od vrahov po svätcov. Dozorcov sme museli oslovovať pán, nie súdruh! Vládol tam strach a strach znamená aj disciplínu. Nikto sa neodvážil utiecť, lebo tí, ktorí sa o to pokúsili, končili zbití, na výstrahu ukazovaní všetkým väzňom. Všetkých 1 500 väzňov sme museli prechádzať vedľa nich. A dole bolo napísané: Takto skončí každý, kto ujde..."

Vo väznici bolo aj kino i knižnica. Ich repertoár tvorili "výchovné" sovietske vlastenecké diela. Na návštevy príbuzných či balíčky z domova nebol právny nárok. Ale ak sa hlavnému dozorcovi chcelo, tak ich väzňom povolil. "Povolenie udeľovali podľa toho, aké mali k väzňovi sympatie. Nie podľa zásluh. Balíček nemohol presiahnúť tri kilá a bolo vymedzené, čo v ňom môže a nemôže byť. Rodina bola za mnou zopárkrát. Sedeli sme v miestnosti za stolom, ktorý bol dostatočne veľký na to, aby sme sa nemohli dotknúť. Starší syn sa na stôl driapal, aby mohol prísť ku mne, ale dozorcovia mu to nedovolili."

Väzenská strava bola mizerná. Na raňajky čierna melta s chlebom, na obed neidentifikovateľná polievka a knedlíky s kúskom mäsa. "Ale to nebolo normálne mäso, len odpad, taká žila. Na večeru opäť melta s chlebom. Nebol som veľký jedák ani doma, takže mi tá strava stačila. Ale viacerým bolo málo, preto si dokupovali chlieb." Väzni, ktorí plnili stanovený pracovný výkon, dostávali vreckové vo forme väzenských peňazí, za ktoré si mohli kupovať stravu a cigarety.

Amnestia

Na JUDr. Samuelyho sa časom usmiala šťastena. Vo väznici si namiesto siedmich rokov odsedel dva a sedem mesiacov, lebo 9. mája 1960 bola vyhlásená amnestia politických väzňov. "To bolo šťastie, lebo mi hrozila ´korekcia´. Už som čoraz častejšie neplnil normu." Vo väznici po amnestii zostali iba politickí väzni, ktorí si odpykávali trest za naozaj ťažké porušenie zákona.

JUDr. Samuely sa vrátil do Banskej Bystrice, kde svoju manželku s deťmi nenašiel. Švagriná mu povedala, že je v nemocnici v Košiciachn a má rakovinu. "Ostal som zarazený, lebo som o ničom nevedel. V listoch mi to nepísala. Nechcela, aby som sa ešte viac trápil. Keď som za ňou prišiel, už sa, našťastie, doliečovala..."

Tak ako všetci bývalí politickí väzni, ani JUDr. Samuely si po návrate z väzenia zamestnanie vyberať nemohol. Nastúpil do Slovenských magnezitových závodoch v Libeníku ako robotník. Po troch rokoch sa stal predákom. V roku 1965 mu známosti a zhoda okolností dopomohli k tomu, aby mohol vykonávať profesiu, ktorú vyštudoval. Zamestnal sa ako právnik na Krajskom investorskom útvare v Košiciach. "Politickí väzni sa vtedy mohli ťažko uplatniť, ale ja som mal šťastie, lebo vtedy nebolo dostatok právnikov, takže si nemohli veľmi vyberať. Šéfovi som o svojej minulosti povedal priamo. Nemalo zmysel nič zatajovať, lebo pracovníci sa overovali." Neskôr pracoval ako právnik na krajskej hygienickej stanici v Košiciach.

Dnes je JUDr. Samuely na dôchodku a verí, že slovný výraz "politickí väzni", ostane už len v historickom slovníku...

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Na kuchárske umenie svojej

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári