Košický zmrzlinový kráľ si splnil sen

o vlastnom cukrárenskom impériu

Cukrárne AIDA, patria ku Košiciam tak, ako Dóm sv. Alžbety, Urbanová veža, či potôčik na Hlavnej. Na jej zmrzline a zákuskoch sú odchovaní všetci Košičania. Obľúbená košická zmrzlina vďačí za svoj vznik podnikavému Macedónčanovi, ktorý sa u nás pred 40 rokmi usadil. 62-ročný Rami Imeri sa vďaka svojej zmrzline a koláčikom, stal známou osobnosťou Košíc. Tak ako všetci ľudia, ktorí dosiahli úspech, aj on vzbudzuje záujem a zvedavosť. A keďže už roky neodmysliteľne patrí ku košickému koloritu, rozhodli sme sa jeho život čitateľom priblížiť.

Rami Imeri, tmavý muž nižšieho vzrastu a energickej povahy pochádza z dedinky v blízkosti macedónskeho Gostivaru. Z rodného miesta odišiel do sveta, keď mal 21 rokov, ako vyučený automechanik. Písal sa rok 1966. Jeho cieľom bolo Toronto v Kanade, kde ho čakala snúbenica. Práve jej nepriamo vďačí za svoju kariéru v Košiciach. "To je hra osudu," vraví Rami Imeri. "Spoznal som ju u nás vo vlaku. Páčila sa mi, pretože mala okuliare. Takéto dievčatá mi vtedy pripadali múdre, bystré a vzdelané. To dievča sa narodilo v Košiciach, jej mama pochádzala z Hanušoviec nad Topľou a otec z našej dedinky. Rodičia chceli, aby som sa oženil, tak som súhlasil len s tou podmienkou, že to bude ona."

Snúbenica odišla za rodinou do Kanady a R. Imeri spolu s jej bratom mali prísť za ňou neskôr. Na udelenie víz čakali istý čas vo Viedni. Počas čakania na víza, sa obaja energickí mladí chlapci rozhodli krátiť čas cestovaním. Navštívili snúbenicinho strýka macedónskeho zmrzlinára v Hanušovciach nad Topľou. R. Imerimu sa u strýka zapáčilo, varenie zmrzliny ho začalo zaujímať, preto u neho pobudol dlhšie a naučil sa remeslu.

V auguste 1968 mal v rukách tak dlho očakávané vízum a letenku do Toronta. "A skončilo sa to tak, že tu prišli Rusi, zo dňa na deň sa uzavreli hranice a ja som tu zostal," dodáva. Nevadilo mu to, pretože si slovenských ľudí veľmi obľúbil a bolo to vzájomné. "Mal som tu veľa kamarátov. Ľudia tu vtedy boli veľmi úžasní. Juhoslovanov mali radi, takže som tu rád ostal."

Mrazená dobrota viac vynášala

Rozhodol sa, že pôjde študovať. Zopár semestrov pobudol na vysokej škole dopravnej v Žiline. "Zistil som však, že na zmrzline sa dá oveľa lepšie zarobiť, ako keby som bol dopravný inžinier. Tak som si to so štúdiom rozmyslel."

Prvú výrobňu zmrzliny si v Košiciach spolu s kamarátom otvoril v plechovom stánku na Námestí maratónu mieru. Začínal s tým, čo sa u snúbenicinho strýka v Hanušovciach naučil, teda s čokoládovou, vanilkovou, punčovou a citrónovou zmrzlinou. V bielom plášti ju varil v hliníkovej dvadsaťlitrovej kanvici. Schladenú ju potom lial do staručkého miešacieho stroja, kde pridával ovocné kompóty, kakao, či hrozienka. Mal úspech, pretože so "štátnou" zmrzlinou neidentifikovateľnej chuti a farby, sa tá jeho nedala porovnať.

Pracoval pre podnik TJ Lokomotíva a keď o niekoľko rokov neskôr prišla ponuka zo spotrebného družstva Jednota, neváhal. Z plechového stánku sa presťahoval do svojej prvej veľkej cukrárne v starej budove na rohu Poštovej a Mäsiarskej ulice. A tu sa začala jeho naozajstná kariéra zmrzlinového kráľa Košíc.

Predajné stánky zmrzliny otvoril aj v Parku generála Petrova, na sídlisku Mier a vo vstupnom areáli VSŽ. "Podľa štátnych noriem sa zmrzlina nedala vyrábať. Ak by som mal naozaj dodržať ich postup, tak by z toho zmrzlina nevznikla. Bola by z toho nepoužiteľná zmes, ktorá by sa nedala konzumovať. Za komunizmu sa normy umelo stanovovali tak, aby vznikali prebytky. Možno aj preto socializmus krachol?" dodáva. "Mne sa to však nepáčilo. Načo som mal mať toľko prebytkov? Čo som s tým mal robiť? Zmrzlinu som varil na výnimku." Na pozvanie ministra obchodu, spoločne so svojim krajanom, zvolenským zmrzlinárom, vycestoval do Bratislavy, aby spoločne zjednotili normy na výrobu zmrzliny. Tri dni s vtedajšími odborníkmi normovačmi varili zmrzlinu a vypracovali nové štátne normy podľa vlastných receptúr.

V 1976 roku navzdory tvrdému odporu hygienikov a úradov, sa pokúsil presadiť "trúfalú" myšlienku - vyrábať zmrzlinu aj v zime. "Nechceli s tým súhlasiť, lebo vraj ľuďom poškodí zdravie. Jediné čo sa v zime predávalo mrazené, bolo zopár druhov nanukov a ruská zmrzlina. O neškodnosti svojho zámeru som musel presvedčiť hlavného hygienika v Bratislave. Povedal som, že keď môžu piť v Anglicku v lete horúci čaj a na Sibíri ´moróženoje´, tak by to nemalo vadiť ani u nás. Okrem toho, som mu povedal, že ľudia sa musia aj otužovať," smeje sa Rami. Samozrejme, nielen táto argumentácia, ale aj kontakty, ktoré si za svoje pôsobenie na Slovensku získal, mu tento zámer presadiť pomohli.

Normy, ktoré sa v tom čase prijali, platia na 80 percent aj dnes. Namiesto vajíčok sa v súčasnosti z hygienických dôvodov, používa ich náhrada. Stále je základom výroby zmrzliny sušené mlieko, cukor a voda. Z tohto základu sa potom vyrábajú rôzne druhy. Stačí pridať ovocie, čokoládu a špeciálne príchute, ktoré dovážajú z Talianska.

Riadia sa podľa záujmu ľudí

Súčasná Ramiho zmrzlina sa od tej niekdajšej odlišuje máločo. Chýbajú v nej len vajíčka a je v nej menej kalórii. "Dovolím si povedať, že dnes je zmrzlina lepšia ako niekedy. Je bezpečná a je omnoho zdravšia. Trošku sme znížili sladkosť. Nie sú v nej žiadne chemikálie. Tie nie sú ani v našich zákuskách. Menej cukru je aj v koláčoch, inak ich robíme presne podľa takých noriem ako v minulosti. V zahraničí sa na výrobu zmrzlín a zákuskov používa omnoho viac umelých práškov ako u nás. Ale čo sa týka zmrzliny, už aj tam sa vracajú k pôvodnej nepráškovej zmrzline." Jeho najobľúbenejšou je vanilková, hneď za ňou čokoládová a karamelová.

Bežný zmrzlinový repertoár u Ramiho, pozostáva priemerne z 25 druhov zmrzlín. "Niekedy ich ponúkame viac, inokedy menej. Riadime sa podľa záujmu ľudí. Ak mi nejaký druh stojí, z ponuky ho vypúšťam. Najviac ide čokopiško, staracciatella, čokoládová, oriešková, z ovocných lesná zmes. Záleží aj od počasia, keď je veľmi teplo idú viac ovocné, keď je chladnejšie idú mliečne." Zo zákuskov sú najobľúbenejšie venčeky, krémeše, trubičky, agárové rezy, banány v čokoláde a jogurtové poháre.

Inšpiráciu na obohatenie svojej ponuky čerpá všade. V cukrárňach v zahraničí, ale aj na svetových zmrzlinových výstavách. Riadi sa svojou chuťou a podnikateľským "čuchom". "Také extrémy, ako je cibuľová zmrzlina však zaviesť nemienim, pretože v tomto som konzervatívny. Zmrzlina nemá nič spoločné s cibuľou, či mäsom. Chutnal som ju a nechutí mi."

V Košiciach má štyri cukrárne. Dve na Hlavnej ulici, jednu na Komenského a ďalšiu na KVP. Aidy boli aj vo viacerých slovenských a českých mestách. "Potom som ich zrušil, lebo ľudí treba strážiť, inak to nejde." Dnes zamestnáva 80 stálych pracovníkov, na sezónu si priberá ďalších 30 brigádnikov. Nedostatky sa vyskytnú pri každej práci. Rami sa však snaží, aby ich bolo čo najmenej. Najviac chýb vzniká vplyvom ľudského faktora. Nie každý človek je v prístupe k práci rovnako zodpovedný a poctivý. "Veľakrát pracovníci presne nedodržia výrobný postup. Z toho dôvodu plánujem doniesť do výrobne novú technológiu, ktorá bude robiť sama a ľudia už nebudú môcť zákusky pokaziť."

Zmrzlinu vyrába špičkovou talianskou technológiou. Cukrárenské kuchyne vybavil pasterizačnou technikou, špeciálnymi chladiacimi zariadeniami a najmodernejšími výrobníkmi zmrzliny. V sezóne vyprodukuje 1 300 litrov zmrzliny denne. Je to enormné číslo, no v minulosti vyrábal ešte viac 3 500 litrov. "Ekonomika ľudí nepustí. Keď bola lacnejšia, ľudia ju kupovali viac. A vyzerá to tak, že sa bude predávať ešte menej," nelichotivo prognózuje.

Kde sú tie časy, keď jedna kôpka zmrzliny stála korunu... "Za komunizmu bola jej výroba veľmi lacná. Dnes tak ako rastú vstupy, musí rásť aj cena, ináč by sme neprežili. A teraz, 20 percent zo zmrzliny dostane štát. Štát by nemal veci, ktoré slúžia pre všeobecné blaho, zdaňovať tak vysokými percentami. Veď je to pre deti. Všade v okolitých krajinách sú cukrárenské výrobky zdaňované nižšie." Pre porovnanie, kopček zmrzliny v Spišskej Novej Vsi stojí osem korún, v Poprade 10. Aj ceny zákuskov sú v iných cukrárňach väčšinou vyššie. R. Imeriho ceny sa preto konkurencii nepáčia. "Mal som aj výhražné telefonáty, že brzdím cenové relácie. Ale vyššie ísť nechcem, pretože moje cukrárne majú byť dostupné pre najširšie spektrum ľudí, nielen pre bohatých. Súčasné ceny chcem zachovať čo najdlhšie. Je predpoklad, že ceny po zavedení eura pôjdu hore. Mojím plánom je v budúcnosti neísť nad jedno euro."

Jeho cukrárne sú plné zákazníkov takmer v každú hodinu. Cez víkend sa napĺňajú doslova do posledného miestečka. Konzumenti sú rôzni. Príbehov s nimi má toľko, že by mohol rozprávať do rána. Vie sa zabaviť aj na nepríjemnostiach, naposledy to bolo na konzumentke, ktorá kradla poháre. "Zbadal som ju, zavolal políciu a ona namiesto toho, aby aspoň formálne prejavila ľútosť, povedala mne a policajtom, že nabudúce keď tu príde, zase niečo ukradne. Lebo keď môžu kradnúť páni, bude aj ona...," smeje sa R. Imeri. Ročne mu dlhoprstí zákazníci ukradnú 1 300 pohárov a kávových šálok.

Košický zmrzlinový kráľ svoj recept na dobrú zmrzlinu netají. Rád ho poskytne každému, kto oň prejaví záujem. "Chcem, aby čím viac ľudí vedelo robiť toto remeslo, pretože čím ďalej, tým je cukrární menej. Deťom i dospelým treba vytvoriť prostredie kde sa nefajčí a nepije. A okrem toho, nedostatok konkurencie nie je dobrá vec."

Každú korunu investuje

A aký je jeho recept na úspech? "Svoju prácu treba robiť s láskou. Ja som mal stále rád túto robotu. Recept na dobrú zmrzlinu som skúšal dovtedy, pokiaľ som si nemyslel, že je ten pravý. A potom treba zachovať kvalitu." Na sto kilometrov sa vyhýba rozširovaniu svojich podnikateľských aktivít prostredníctvom peňazí z úverov. "Mám ťažké srdce na banky. Sú to úžerníci. Zobral som si úver na 9 percent a po nejakom čase, keď zbadali, že mi to ide, tak mi ho zvýšili až na 24 percent."

Okrem lásky k práci, je jeho ďalším receptom k úspešnému podnikaniu, pozitívny postoj k inováciám, k zdokonaľovaniu. R. Imeri vždy niečo vylepšoval - rozširoval ponuku, modernizoval technológie, zlepšoval služby, zatraktívňoval priestory. "Nepotrpím si na prepychové bývanie, nestaviam vily ako niektorí ľudia. Takmer každú zarobenú korunu investujem do cukrárne. Všetko svoje bohatstvo mám v cukrárňach." Tak to bolo a tak to bude zrejme stále. Ani teraz nezaspal na vavrínoch. Svoju najväčšiu cukráreň na Hlavnej, plánuje rozšíriť o mliečny bar, kde bude vyrábať vlastné jogurty, kokteily a piecť pečivo. A ani stará Aida nezostane stranou, na budúci rok by sa v jej útrobách mali ponúkať balkánske jedlá.

R. Imeri vybudoval v Košiciach stabilný cukrárenský svet. Jeho zmrzlina a zákusky pretrvali a pretrvajú aj v budúcnosti. "Avšak bez podpory mojej druhej ženy, s ktorou žijem neoficiálne už 18 rokov a mám s ňou dvoch synov, by sa mi toto všetko nepodarilo. Obetovala sa mne, rodine a mojej práci. Pomáha mi deň a noc. Keby nebolo jej, v Košiciach by som nezostal," zdôrazňuje na záver. Nasledovníkov má vo svojich šiestich deťoch, ktoré možno v cukrárňach bežne zhliadnuť cez pracovné dni i víkendy. Pracujú pri výrobe, ak treba pomôžu obsluhe, vykladajú tovar, triedia zásoby, riadia personál a vybavujú administratívne záležitosti. To všetko popri štúdiu na vysokých školách. Pripravujú sa na ťažkú úlohu - zastať v budúcnosti miesto po svojom úspešnom otcovi.

* Jeho cukráreň dostala meno z nostalgie za viedenským Prátrom

Názov Aida sa nezlučoval

so socialistickou ideológiou

Mnohí Košičania zmrzline v cukrárňach Aida, nepovedia inak ako "Jusufiho zmrzlina". Už 40 rokov ju namiesto Macedónčana Jusufiho vyrába Macedónčan Rami Imeri, no starý názov zmrzliny pretrval. Prečo je tomu tak a čo sa so "starou" Aidou deje teraz, sme sa opýtali jej majiteľa.

Tento prívlastok sa v mysli Košičanov zaužíval kvôli nápisu "Jusufi" na budove na rohu Poštovej a Mäsiarskej ulice, do ktorej sa zo stánku na Námestí maratóna mieru R. Imeri presťahoval. "V tom dome boli vtedy potraviny, holičstvo, drevovýroba a cukráreň o výmere asi 60 metrov štvorcových, kde bol jeden malý pult a tri stoly. Jusufi mal všelijaké iné aktivity, ale zmrzlinu jednoducho robiť nevedel. Z toho dôvodu mu spotrebné družstvo Jednota, ktoré budovu prebralo po komunálnych službách, dalo výpoveď. A jeho nápis tam zo začiatku zostal, pokiaľ som cukráreň nepremenoval na Aidu," vysvetľuje R. Imeri.

V tom čase stav domu a hlavne jeho dvora, ani zďaleka nezodpovedal R. Imeriho predstavám. Mnohí ľudia netušili čo ukrýval. Celý dvor tohto domu bol zaprataný troma hrôzostrašnými chatrčami, kde bývalo 24 rómskych rodín. Prejsť dvorom bolo problematické, človek sa pomedzi chatrče musel doslova predierať úzkymi cestičkami voľného priestoru. "S tým mi Meno veľmi pomohol Rudolf Schuster, ktorý vtedy pôsobil na národnom výbore. Zaintervenoval u štátnych predstaviteľov v Bratislave a tak mi pomohol vysťahovať ich do náhradných bytov v iných častiach mesta."

Odvtedy sa v socialistickom cukrárenstve začal podnikavý R. Imeri realizovať. Samozrejme, len do mieri, do akej mu štát dovolil. Rozšíril sortiment zmrzlín, pribudli po domácky robené koláče. Ľudia na jeho zmrzlinu a vychýrené zákusky zo štrúdľového cesta čakali v radoch hodiny. Okrem sortimentu onedlho rozšíril aj priestory, do šírky i do výšky - k prízemiu pribudlo poschodie. Cukráreň sa stala jedným z najvyhľadávanejších priestorov na príjemné posedenie v Košiciach.

Meno Aida dostala z nostalgie. Pomenoval ju podľa vzoru cukrárne v Rakúsku, do ktorej v čase čakania na víza do Kanady, chodieval každý deň. Na jej atmosféru si doteraz rád spomína. "Býval som v Prátri nad cukrárňou Aida. Cez deň som pomáhal známemu v obchode a vždy ráno a večer, niekedy aj poobede, som do tej cukrárne zašiel. Veľmi sa mi tam páčilo. Zoznámil som sa s personálom, vtipkoval som s nim a pomáhal, len tak z nudy," spomína R. Imeri.

Aida však nebolo správne, socialistickou ideológiou znejúce meno. "Pretože tak sa nazývala aj kapitalistická opera od Giuseppe Verdiho. Navrhovali mi napríklad Adria, Jadran, Ural a ďalšie ruské názvy. Preto som zašiel za vedúcim tajomníkom strany. Keď sa ma opýtal, prečo sa má volať práve Aida, tak som mu žartom povedal, že je to slovná hračka aj dá, aj nedá, podľa situácie. Rozosmial sa a povolenie mi dal."

V "starej" Aide bol 24 rokov. Po revolúcii síce dom odkúpil, ale rozširovať cukráreň už nebolo kde. Preto sa v septembri roku 2000, presťahoval do prenajatých priestorov bývalého Domu potravín a vybudoval "novú" modernú Aidu, schopnú plniť nároky súčasných zákazníkov. Tá predošla už sedem rokov odpočíva, ale budove ešte vo verejnom živote Košičanov, zďaleka neodzvonilo. Budúci rok by sa v jej zrekonštruovaných priestoroch mali podávať balkánske jedlá a zákusky. Pripravovať ich budú kuchári z Macedónska, Slovinska alebo Turecka. Košičania sa teda môžu tešiť na čevapčiči, plieskavice a sladké orientálne zákusky.

* Taliani svojej fantázii medze nekladú, ponúkajú zmrzlinu sardinkovú, chobotnicovú i fazuľovú...

Napoleon propagoval zmrzlinu

na všetkých svojich výpravách

Zmrzlina má svoju históriu, svoj vývoj i svoje rekordy. Viete kedy vznikla, ktorý národ ju konzumuje v najväčšom množstve, koľko jej rozmanitých druhov existuje a čo je dnes zmrzlinové "in"? Ak nie, tak čítajte ďalej.

Už v 3. stor. pred n.l. liečil Hippokrates svojich pacientov zmrzlinou. Tvrdil, že "oživuje v organizme šťavy a zlepšuje celkový zdravotný stav".

Číňania už pred 3 000 rokmi pripravovali z vody a snehu dovezeného z vrcholkov hôr niečo veľmi podobné dnešnej zmrzline. Neskôr vymysleli jemnú mliečnu ryžovú zmes, ktorú nechali tuhnúť zabalenú do snehu.

Prvé písomné informácie o zmrzline pochádzajú z roku 1530 z Talianska. Cestovateľ Marco Polo píše vo svojom cestopisnom denníku o čínskych pouličných predavačoch zmrzliny. Receptúru na jej prípravu prepašoval do Talianska, odkiaľ sa dostala až na francúzske šľachtické stoly vďaka šéfkuchárom Kataríny Medicejskej. Prvýkrát bola podávaná na svadbe 13-ročnej Kataríny s Henrichom II, neskorším francúzskym kráľom. Na hostine vraj stredobodom pozornosti neboli novomanželia, ale zmrzlinové pochúťky najrôznejších príchutí: pomarančová, jahodová, citrónová. Po Francúzsku bolo ďalšou zastávkou chladného pokušenia Anglicko a dvor kráľa Karola I. V 16. storočí zmrzlina celkom ovládla Európu a o dve storočia ju poznal už celý svet.

Najväčší rozmach zaznamenala zmrzlina vtedy, keď dvorný kuchár anglického kráľa Karola I., pôvodom Francúz, predal po kráľovej smrti svoje receptúry majiteľovi istej parížskej kaviarne. K rozšíreniu zmrzliny v Európe prispel i Napoleon, ktorý mal zmrzlinu veľmi rád a propagoval ju na všetkých svojich výpravách. Odvtedy začali veľmi rýchlo vznikať nové druhy zmrzlín - v Paríži parfait v Taliansku cassate a gramolate, vo Viedni mrazená káva a čokoláda.

V Amerike sa objavila zmrzlina vo Philadelphii už v 18. storočí, kde na počesť americkej republiky usporiadal francúzsky veľvyslanec spoločenskú párty, na ktorej nechýbala ani mrazená pochúťka. V roku 1846 Nancy Johnsová z New Jersey vynašla prvé ručné zariadenie, na ktorom vyrábala stužený studený krém. Prvý prezident Spojených štátov George Washington ju vyrábal na svojej farme a bol jedným z prvých majiteľov strojčekov na výrobu zmrzliny. O pár rokov neskôr, v roku 1852, vznikla prvá veľkovýroba. Obchodník s mliekom Jacob Fussel z Baltimoru predával zmrzlinu za polovičnú cenu, a tak počet záujemcov o lahodnú mrazenú pochúťku rýchlo narastal. V roku 1930 bol v Amerike vyrobený prvý suchý ľad (dioxid karbónu), ktorého účelom bolo udržiavať ľadovo studenú zmrzlinu. V roku 1903 taliansky emigrant Marchioni začal vyrábať zmrzlinu vo veľkom a predával ju nielen v obchodoch, ale v uliciach na typických dvojkolesových vozíkoch. Výrobu zmrzliny doviedol do dokonalosti Clarenc Voghte v roku 1926, ktorý vyvinul prvý stroj na zmrzlinu s nepretržitým procesom výroby.

V tridsiatych rokoch sa zmrzlina podávala výlučne v miskách. Prvý kornút uzrel svetlo sveta v roku 1904 v St. Louis, keď sýrsky prisťahovalec Ernest Hamwim, ktorý dovtedy vyrábal a predával torty, dostal geniálny nápad. Vedľa jeho stánku predávali zmrzlinu a raz sa stalo, že zmrzlinárovi došli misky. Ernest Hamwim teda zroloval tortové oblátky do tvaru kornúta, nechal ich vychladnúť a ponúkol ich susedovi zmrzlinárovi. Jeho patent sa okamžite ujal a používa sa dodnes, lebo odvtedy nič lepšie nikto nevymyslel.

Studení rekordéri

Ak si myslíte, že najviac zmrzliny sa skonzumuje v horúcich dovolenkových oblastiach, mýlite sa. Európskymi rekordérmi sú totiž mraziví Švajčiari (14 litrov zmrzliny na osobu ročne), studení Fíni (13 litrov osobu) a chladní Švédi (11 litrov na osobu). Veselí Taliani a temperamentní Španieli si doprajú 7 litrov zmrzliny na osobu. A Slováci? S piatimi litrami sladkého pokušenia (približne 200 kopčekov) na jedného Slováka ročne sme priemerní.

Za najväčších jedákov zmrzliny vo svete sa považujú Novozélanďania. Každý z nich si dopraje až 26 litrov zmrzliny za rok. Američania sa v konzumácie studenej smotanovej lahôdky tiež nenechajú zahanbiť, pretože ich priemerná ročná spotreba na jedného obyvateľa sa pohybuje okolo 22 litrov.

Od dvoch sladkých kopčekov

týždenne sa nepriberá

O sladkých kopčekoch studeného pokušenia koluje niekoľko mýtov. Vraj je nezdravá, priberá sa z nej a je to iba sladká voda bez výživovej hodnoty. Samozrejme, aj pri zmrzline platí pravidlo všetko s mierou. A okrem toho, mnohí jej výrobcovia sa už zamerali na to, aby znížili obsah cukru, zvýšili podiel ovocných zložiek a čistej ovocnej šťavy. Energetická hodnota zmrzliny závisí, samozrejme, aj od druhu a množstva použitých surovín (mliečna zmrzlina s vysokým podielom smotany môže mať okolo 280 kcal na 100 g, kým ovocná zmrzlina vyrobená bez tuku iba 130 kcal/100 g). Podľa odborníkov na výživu nám kopček-dva týždenne nijako nenarušia našu líniu. Ľudia trpiaci nadváhou a vysokou hladinou cholesterolu by sa však mali smotanovej zmrzline vyhýbať!

PS: Lízanie zmrzliny aktivuje v mozgu centrá, ktoré majú na starosti zvyšovanie hladiny hormónov šťastia endorfínov.

Zmrzlinár v Guinesovej

knihe rekordov

Nikde na svete neexistuje zmrzlinový salón, ktorý ponúka až 709 druhov zmrzliny, ako vo venezuelskom meste Meride u zmrzlinára Silvu Oliveira. Preto niet divu, že sa dostal i do Guinessovej knihy rekordov.

Vyrobil zmrzlinu z tresky, pstruha, oškvarkov, morských príšer, ba i cibuľovú, špenátovú, mrkvovú, paradajkovú, kukuricovú, fazuľovú, cesnakovú, pivovú, či feferónovú (a naozaj aj pálivú). Vymyslel aj zmrzlinu značky "majstrovstvá sveta vo futbale - France `98 (obsahuje šampanské, brandy, víno, mandle a oriešky). Všetky recepty sú jeho tajomstvom.

* Zmrzlinové pikošky

- Najviac zmrzliny sa u nás predáva počas víkendov a predovšetkým v nedeľu.

- Najobľúbenejšou zmrzlinou Slovákov je bez konkurencie čokoládová. Objavujú sa stále nové príchute: škoricová, maková, margotková, zmrzlina s príchuťou nápoja mojito, netradičná s príchuťou čili, pre deti šmolková, vo farbe postavičiek zo seriálu Teletubbies... Zmrzlinári svojej fantázii medze nekladú.

- Taliani doviedli škálu zmrzlinových chutí do dokonalosti a ponúkajú napríklad sardinkovú, s príchuťou krabov na víne, chobotnicovú či cibuľovú, cesnakovú alebo fazuľkovú.

- Zmrzlinu s názvom Studený pot predávajú v Severnej Karolíne. Obsahuje tri druhy štipľavého korenia a dva druhy pikantnej omáčky.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: "Byť slobodná je diagnóza?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári