Má vraj šťastie, že je obojživelník, vie sa pohybovať pod vodou i na vzduchu

Na zadné dvierka myslel už počas hráčskej kariéry. Najnižšiu trénerskú kvalifikáciu dostal automaticky, ako prvoligový futbalista, k tretej i druhej triede sa prepracoval ešte predtým ako zavesil kopačky na klinec, a na trénerskú dráhu sa dal už ako vlastník licencie "A". Bol asistentom trénera pri slovenskej reprezentácii do 21 rokov na európskom šampionáte i olympijských hrách, šťastie skúšal aj v domácej prvoligovej branži, ale stále verí, že jeho trénerský vrchol ešte len príde. Azda aj preto, že nedávno postúpil ešte o kategóriu vyššie, medzi trénerov s tzv. euro pro licenciou.

Reč je o stropkovskom rodákovi Bohumilovi Andrejkovi, ktorého výkonný výbor Slovenského futbalového zväzu na návrh trénerskej komisie menoval do funkcie hlavného trénera reprezentačných družstiev do 18 a 19 rokov. Po pár rôčkoch života v ústraní to bolo aj preňho nečakané, a najmä príjemné prekvapenie.

Metál sa mu neušiel

"Rusnákovci, Gombár, Flešár, Gostič, Prusák..." začal vymenovávať, len čo sme spomenuli Stropkov. "Odtiaľ je veľa dobrých hráčov i trénerov." Tam boli aj jeho futbalové začiatky, ale krajšie spomienky sa viažu k Bardejovu, pretože za tamojšie družstvo dorastencov začal hrávať už ako deviatak na základnej škole. Bol ešte len v polovici strednej, keď mu v kabíne A-mužstva dospelých pridelili dres druholigového Partizána. A rok po maturite sa už sťahoval do Košíc.

Bola to veru veľká vec, že si ho vyhliadol mančaft, ktorý patril medzi tie čo tvrdili muziku v najvyššej federálnej súťaži. Žlto-modrý seriál s názvom VSS Košice prerušila len základná vojenská služba vo vtedy druholigovej banskobystrickej Dukle. Na Solovjevovej, či potom vo Všešportovom areáli, prežil dlhých jedenásť sezón. "Bolo to viac ako dvesto zápasov a päťdesiatšesť prvoligových gólov." Čosi z nich patrí i susednej Lokomotíve, za ktorú odohral ešte tri sezóny. Pravda, tých gólov i zápasov mohlo byť aj viac, nebyť toho, že strojári si aj za jeho éry vyskúšali či aj druholigová lopta sa vyrába z rovnakej kože ako prvoligová.

Bohumil Andrejko, alebo ak chcete "Miťo", mal česť aj reprezentovať. V osemnástich hral za ČSSR na populárnom turnaji UEFA, dostal sa aj do výberu hráčov do 21 a do 23 rokov. "Bol som v širšom kádri reprezentácie do 23 rokov, ktorá vyhrala majstrovstvá Európy. Absolvoval som však iba kvalifikáciu." Preto nemá ani zlatú medailu, ktorú dostávali hráči po finálovom dvojzápase so Sovietskym zväzom. Len dres áčka, s historickým levíčaťom na prsiach, sa mu nikdy neušiel. Možno preto, že bol príliš nenápadný...

"Ale zato som bol všestranný. Okrem brány som v oficiálnom zápase hral asi na každom poste. Nemal som s tým žiadny problém. Dokonca, keď bola vo VSS tlačenica na poste krídel, tréner Jankech mal snahu dostať ma do obrany. Lebo chcel zofenzívniť našu hru. Že som mal na to, aby som nadviazal na ´Šiviho´ Pivarníka. Našťastie, zostalo iba pri snahe."

Spomienky na olympiádu

Rozhodnutie byť trénerom skrslo v ňom už dávnejšie. "Myslím, že každý z hráčov sa zamýšľal nad tým, aká bude jeho ďalšia životná cesta, pretože kariéra futbalistu je veľmi krátka." B. Andrejko mal už počas nej v hlave jasno, cestu od najnižšej až k trénerskej A-licencii zvládol hravo. "Ešte nikto z neba múdry nespadol, ale môžem povedať, že problémy s vylepšovaním trénerských licencií som nemal."

Začal tam, kde skončil s kariérou hráča, v košickom Čermeli. Síce skromne, ako vedúci tréner športových tried v Lokomotíve, ale s istými ambíciami, že sa postupne presadí aj v tzv. veľkom futbale.

Prvú príležitosť mu ponúkli strojári (vtedy sa to volalo tak divne, že Unimex...), posadili ho na lavičku druholigového mužstva, ako asistenta k Jozefovi Móderovi. Vydržalo im to rok. Keď tradičný košický klub našiel záchranu v novovzniknutom 1. FC, ponúkli mu, aj s kolegom Singerom, miesto pri doraste. "Nebola to žiadna sláva, nedostali sme sa vyššie ako bol stred prvoligovej tabuľky." Ďalší rok už sedel na lavičke druholigového B-mužstva, keď prvoligových tigrov drezúroval zlou povesťou opradený Zachar. Potom prišli Ličartovce. Celkom dobrý krok, aj keď znamenal pád až do IV. ligy. "Pretože sme sa postupne, aj s kolegom Galkom, prepracovali až do druhej ligy."

Opäť si ho vzala Lokomotíva. "Robil som asistenta Jurajovi Szikorovi a Karolovi Kiselovi. Až kým Lokomotívu nezrušili..." Z tejto funkcie ho povýšili do hodnosti trénera národiaku. Presnejšie povedané, stal sa trénerom slovenskej reprezentácie do 21 rokov. A to je, aspoň zatiaľ, tá najúspešnejšia kapitola trénerskej biografie Bohumila Andrejka. "Ešte predtým sme však s Rudom Novákom viedli mužstvo do 20 rokov, s ktorým sme vo francúzskom Roubaix vyhrali veľký medzinárodný turnaj, akési malé majstrovstvá sveta dvadsaťročných hráčov. Vo finále sme pobili domácich Francúzov, aj s takými hráčmi ako Anelka či Henry. Vyhrali sme 1:0, tak, že sme dali gól, a potom sme to ubránili." V 21-ke začal po boku Jozefa Barmoša, ktorý pôsobil aj pri A-mužstve Slovenska. "Vtedy to bolo totiž vymyslené tak, že asistent trénera áčka bude zároveň hlavným trénerom dvadsaťjednotky, čo sa ukázalo ako nezmysel, pretože termíny zápasov oboch mužstiev sa prelínali. Takže k mužstvu prišiel ako prvý tréner Dušan Radolský."

Mnohí z nás to majú ešte v živej pamäti. V základnej skupine zostali na štíte mladých Slovákov celky Portugalska, Maďarska i Rumunska. "A potom sme išli do Moskvy, na prvý zápas play off proti Rusom. Bol začiatok decembra, a v Moskve už poriadna zima. Ale nám to celkom vyhovovalo." Slováci vyhrali tam, i v odvete na útulnom štadióne bratislavského ŠKP. To bol začiatok spanilej jazdy úskaliami záverečného turnaja európskeho šampionátu, keď si obzvlášť vydarená generácia slovenského futbalu štvrtým miestom vybojovala účasť na olympijských hrách v Sydney.

Dodnes sa však nedá odpustiť vedeniu nášho futbalu, ako hlúpo o úspech na olympiáde (na ktorý to mužstvo malo) vtedy tých chlapcov pripravilo. Taliani kvôli olympijskému turnaju posunuli svoju Seriu A o celý mesiac (a to je už nejaká súťaž), no naši dali radšej prednosť klubovým záujmom. Inter či Slovan svojich hráčov na olympiádu nepustili, lebo by im veľmi chýbali v úbohých pohárových predkolách. Z nich sa ich mužstvá aj tak nikde nedostali, a naše olympijské nádeje skončili v základnej skupine. Prehrali sme s Brazíliou i Japonskom, vyhrali nad Južnou Afrikou, keď už o nič nešlo. "Ale aj napriek tomu si myslím, že na olympiáde v Sydney sme si zlé meno neurobili. Kostru reprezentačného mužstva do 21 rokov tvorili hráči Interu, ktorý bol vtedy u nás na vrchole slávy, Németh, Greško, Czinege, Čišovský, Babnič, mladí chlapci, ktorí sa presadzovali v našej najvyššej súťaži. Bolo povedané, že aj na olympiádu pôjde mužstvo v najsilnejšom zložení, teda v tom, v akom si olympiádu vybojovalo."

Ale prišli tlaky... "To som ja nepovedal..."

"No aj tak je naše vystúpenie v histórii zapísané, lebo majstrovstvá sveta, Európy, a olympijské hry sú vrcholné podujatia národných tímov. Aj účasť na olympiáde má svoju váhu. Na Sydney mám sám najkrajšie spomienky z mojej trénerskej kariéry. Aj keď sme sa tam dostali až v predposledný deň pobytu, lebo sme hrali v iných mestách. Ale aj tak sme tú olympijskú atmosféru okúsili na vlastnej koži. Navštívili sme olympijskú dedinu, aj Slovenský dom, kde sme si dali naše bryndzové halušky. Času sme mali dosť, boli sme v zoo, pozrieť si austrálsku faunu, ale aj flóru, ba dostali sme sa i na nejaké športoviská, ja som bol na basketbale a pozemnom hokeji. Vlastne, čo sme si chceli pozrieť, to sme videli. Z olympiády mám aj jednu úsmevnú príhodu. Organizátori pripravili futbalový zápas i pre trénerov všetkých zúčastnených mužstiev. To naše viedlo tesne pred koncom 5:4, ale súper vyrovnal. Keď sme zahrávali od stredového kruhu, vravím Radolskému: Dušan, musíme niečo sami vymyslieť, keď nás tak málo využívajú. On mi loptu posunul a ja som ju z polovice ihriska napálil rovno na bránu. Neviem, či to bolo len preto, že sa brankár tak radoval z vyrovnania a loptu si nevšimol, ale bol z toho gól, a zápas sme vyhrali. Hral sa na normálnom, veľkom ihrisku. Ale vtedy som bol o čosi mladší ako dnes, aj kopať som ešte vedel... Určite to bol môj rekord, aj keď podobný gól, ale iba zo štyridsiatich metrov, som dal raz aj v lige, na Sparte."

Každá skúsenosť je dobrá

Po olympiáde ten národiak rozpustili, aj s trénermi. A Bohumil Andrejko sa vrátil domov. "Takmer domov, do Bardejova, kde som urobil moje prvé futbalové kroky medzi dospelými." Mal pomôcť druholigovému tímu, aby sa v súťaži trochu pozviechal. "Ale futbal tam bol na úpadku, pri mužstve som vydržal rok a pol." Ďalšou výzvou bola Dubnica. Ani tam to nebolo lepšie. Okúsil, čo je to vyhadzov, už po štyroch mesiacoch. "Ale každé účinkovanie je pre mňa dobrá skúsenosť, či už je pozitívna alebo negatívna."

Nevyšlo to ani v rodnom Stropkove, s ktorým "hral" iba tretiu ligu. "Kde nie sú ´peňeži´, tam sa nedarí ani futbalu." No nezabudol naňho bývalý spoluhráč, s ktorým kedysi kopal za košické VSS, "Morjo" Daňko. Tunajšiemu 1. FC riadne tieklo do topánok, tak mu ponúkol, aby ich opravili vo dvojici. "Furt som mal také šťastie, v úvodzovkách, že som sa dostal na takú štáciu, kde nebolo nič. Ale v 1. FC aspoň tiekla studená voda..."

Potom sa kdesi vytratil. "Učil som na základnej škole, telesnú výchovu. Ale aspoň som tam mohol využiť trénerskú licenciu. Bolo to ťažké obdobie, lebo veľa klubov bolo insolventných, a po čase, keď ste tam prišli, tak s ubúdajúcimi financiami klesala nálada aj chuť, vo vedení, i v mužstve." Vzal aj to, čo mu ponúkli v Ličartovciach, že bude robiť koordinátora mládeže. "Po roku som sa dostal opäť na trénerský post a zároveň som zastrešoval chlapcov na tunajšom športovom gymnáziu. To robím vlastne doteraz, v košickom MFK, vlani som viedol devätnástku, v tejto sezóne šestnástku."

Šťastie prišlo zhora, keď mu výkonný výbor SFZ nedávno ponúkol funkciu prvého trénera slovenskej reprezentácie do 18 a do 19 rokov, po internacionálovi Ľubomírovi Moravčíkovi, ktorému zmluva so zväzom vypršala. "Po ňom som zdedil aj nominácie do oboch tímov. Ale, samozrejme, mám už svoje predstavy, ako by to v nich mohlo vyzerať. Mám šťastie, že som obojživelník, že sa dokážem pohybovať pod vodou, i na vzduchu, že sa viem zorientovať medzi mládežou i dospelými. Mám prehľad medzi mladými hráčmi, nevymiznú mi z pamäti tí, ktorí sa mi už dostali do povedomia, a ďalších ešte v kluboch objavím. Samozrejme, myslím aj na tých mladších, ktorí vekovo ešte nepatria do mojej kategórie, ale potenciálne s nimi treba počítať."

Ako so šestnásťročným Milanom Lalkovičom, po ktorom chňapla Chelsea?

"Áno, aj s ním. Toho chlapca som v Košiciach stihol spoznať. Ale viem, že budú problémy s uvoľňovaním hráčov z takých klubov. Nikde však nie je napísané, že by sme nemohli čerpať skôr z domácich vôd."

Devätnástku čaká v novembri vo Švédsku kvalifikačný turnaj na majstrovstvá Európy. A v skupine Turci, Nóri a Švédi. Osemnástku zatiaľ iba medzinárodný turnaj, v júli, tiež vo Švédsku. "Bude to akási príprava pre devätnástku, ktorá tam pôjde po nej. Obe mužstvá majú svoj kalendár. Zatiaľ poznám iba program na prvú polovicu sezóny, takže o ďalšom je ešte zbytočné hovoriť. Aj o cieľoch, veď ešte ani zmluvu nemám podpísanú. Stane sa tak až v prvej polovici júla. Nezapodievam sa ani myšlienkami čo bude potom, keď mi zmluva vyprší, nedávam si žiadne osobné ciele, koho a kde by som chcel trénovať. Myslím len na to, čo je najbližšie, a aby sa mi v práci, ktorú začínam, darilo."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári