List s hlavičkou Sparty čítal štyrikrát, aby sa uistil, či je to pravda

V rodných Dvoriankach dostal od spoluhráčov prezývku ´Kapánek´. "To preto, že som chlapcov v múre pred sebou takto usmerňoval - ešte kapánek doľava, alebo kapánek doprava. Často som používal trošku nezvyklé výrazy." V trebišovskej kabíne ho volali ´Drobček´, ale aj ´Chobotnica´, pretože bol samá ruka, samá noha. Jeden zo sparťanských kronikárov nazval svoj článok v klubovom bulletine titulkom ´Obr přišel z Trebišova´...

Tým obrom, ktorý sa v júli v roku 1983 objavil v bráne pražskej Sparty bol Jaroslav Olejár. Do dvoch metrov mu chýbali tri centimetre, a jeho kopačky mali úctyhodnú veľkosť - 47. "Takých brankárov nebolo veľa. Podobné parametre mal trebárs Rus Rudakov či Rumun Ducadam. Alebo Maďar Katzirtz, s ktorým som sa stretol pri návrate Sparty z Južnej Ameriky. Chytal za Sporting Lisabon, ktorý vtedy viedol náš tréner Vengloš. Máloktorý z gólmanov mal také rozpätie rúk i prstov ako on. Človek registroval takéto postavy. Mňa prirovnávala staršia generácia sparťanských fanúšikov k ´Bonzovi´ Klenovcovi, brankárovi Sparty z dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia, že sme mali podobné postavy, aj štýl." Na Letnej prežil J. Olejár iba dve sezóny, ale za ten čas sa dokázal zapísať do sparťanskej histórie nezmazateľným písmom. Nielen vďaka neprehliadnuteľnej figúre...

Ešte v treťom ročníku na potravinárskej priemyslovke nebol ničím výnimočný. Aspoň čo sa výšky týka. "No prišla puberta a ja som sa zrazu vytiahol na stodeväťdesiat centimetrov. Aj profesori, čo tam učili, sa ťažko vyrovnávali s tým, že žiak je vyšší ako oni. Som z dvojčiat, zo štyroch detí, ale iba ja som tak vyrástol. Až som si myslel, či to nie je nejaká hormonálna porucha."

Sám sa pýtal do brány, odkedy začal hrať futbal za dvorianskych žiačikov. "Chcel som sa podobať na otca, ktorý bol brankárom, aj keď len v nižších súťažiach. Otec bol pre mňa vzorom i motívom, túžil som po tom, byť raz dobrým a úspešným brankárom. Vtedy bolo na koho sa podobať, zo svetových gólmanov som obdivoval Angličana Shiltona či Dina Zoffa z Talianska, ale aj u nás bolo plno vynikajúcich brankárov od ktorých sa dalo mnohému priučiť, Švajlen, Vencel, Schrojf... Extratriedou bol pre mňa Ivo Viktor. Jeho knihu ´Můj dres číslo 1´ som si prečítal niekoľkokrát, v novinách a časopisoch som vyhľadával články o brankároch."

Vo Venglošovom notese

Všetko sa začalo vtedy, keď z dvorianskeho dorastu prešiel do neďalekého Trebišova. "Pre trebišovský futbal ma objavil tréner Rychlik, posledný rok som odchytal v tamojšom dorasteneckom tíme." Po vojenčine si vybojoval miesto v A-mužstve Slavoja, aj keď medzi žrde druholigového mančaftu sa tlačila nevídaná konkurencia. "Najskôr som chytal ja s Čumitom, potom prišli Červeňan, Jánoš i Jakubička." Jaro sa musel v bráne poriadne obracať, keď chcel nosiť na chrbte magickú jednotku.

Bola jar roku 1982 a národné mužstvo ČSSR sa chystalo na svetový šampionát do Španielska. Na jeden z prípravných zápasov si Venglošovi zverenci odskočili aj do Trebišova. "Po ňom si ma údajne pán Vengloš poznačil kdesi do svojho notesa..." A bol to asi kľúčový okamih jeho futbalovej kariéry.

O rok neskôr prišla pozvánka zo Sparty. "Domov, na moju adresu v Dvoriankach. Keď som videl hlavičkový papier Sparty a oslovenie ´Pane Olejár´, že by sa chceli so mnou skontaktovať, musel som si to prečítať tri či štyrikrát, aby som sa uistil, či je to pravda. Doma som to držal ešte pod pokrievkou, kým som so svojou priateľkou, terajšou manželkou, nevycestoval do Prahy, na stretnutie so zástupcami Sparty. Tréner Pospíchal si robil mančaft na novú sezónu, a s tajomníkom Kodetom si ma už predtým boli pozrieť v Trenčíne. Pospíchal napokon zostal v Bohemke a ´rudých´ prevzal tréner Ježek, ale bola to jeho zásluha, že som podpísal Sparte. Ježek je však pre mňa najväčšou trénerskou veličinou, nad ostatnými vysoko vyčnieval, aj keď preňho bol kandidát číslo jeden do sparťanskej brány Honza Stejskal. No ten sa ešte na pol roka vrátil do Brna..."

Meno Sliškovič nezabudne

Post jednotky tak pripadol prvoligovému novicovi. V predchádzajúcej sezóne si Sparta vybojovala miestenku do Pohára UEFA, a keďže Stejskal dorazil na Letnú až o pol roka neskôr, na Olejárových pleciach spočinula aj ťarcha zodpovednosti za vystúpenie Sparty na európskej scéne. "Stejskal prišiel až v januári roku 1984, v rozbehnutej sezóne, takže v pohári ešte nemohol chytať." To mal už obor z Trebišova za sebou hviezdnu cestu cez španielsky Madrid, poľskú Lodž a anglický Watford do štvrťfinále prestížnej európskej súťaže. "Hneď v prvom kole sme dostali Real Madrid. Doma, na preplnenej Letnej, sme vyhrali 3:2, a zo štadióna Santiaga Bernabeua sme si priviezli postupovú remízu 1:1. Od 49. minúty sme hrali iba desiati, bez vylúčeného Beznosku, ale pätnásť minút pred koncom Skuhravý aj tak vyrovnal. Z hrdiel osemdesiattisíc divákov sa potom až do konca zápasu ozývalo hromové Olééé, olééé!, keď sme mali loptu. Samozrejme, ironicky, ako posmech hráčom Realu."

Sparta položila v druhom kole na lopatky poľský Widzew Lodž, v treťom aj mužstvo Eltona Johna, anglický Watford. "Boli sme prvým československým mužstvom v histórii, ktoré vyhralo na britských ostrovoch." Domáca odveta (4:0) bola už len formalitou a oslavou výkonu sparťanského dlháňa.

Ani splitský Hajduk, vo štvrťfinále, nemal byť neprekonateľným súperom. Optimizmus vzbudzovalo aj domáce, hoci len chudobné víťazstvo 1:0. Rozbehnutá Sparta mala na to, aby na peknom štadióne Poljud postup uhájila. Nebyť tej nešťastnej chvíle, necelé dve minúty pred koncom predĺženia... "Dostal som gól od Sliškoviča, to meno si do smrti zapamätám. Doslova z nemožného uhla. Loptu som si zrazil do bočnej siete, žiaľ, z vnútornej strany." Jaroslav Olejár asi dodnes nechápe, ako sa to mohlo stať. Veď to bola strela až kdesi od rohovej zástavky.

Chyba v Splite mu bola asi osudná. V ďalšej sezóne si ešte zachytal v prvom kole Európskeho pohára majstrov proti nórskemu Valerengenu Oslo, ale potom musel uvoľniť miesto v bráne Stejskalovi. "Tá sezóna je však pre mňa nezabudnuteľná. Najväčším zážitkom bolo nastúpiť proti Realu pred takou ohromnou kulisou. Aj v Splite bola fantastická atmosféra, ale my sme mali vtedy aj v lige tridsaťtisícové návštevy, keď na Letnú prišla Dukla, Bohemka či Slavia. Hneď v piatom stretnutí za Spartu som chytal pred plným domom. Bol to velikánsky kontrast s Trebišovom, kde chodilo na zápasy sedemsto ľudí. Ale mňa toľko divákov dokázalo vyhecovať. Nebol som trémista, potreboval som ísť na ihrisko, aby zo mňa všetko spadlo. Samozrejme, machroval by som, keby som povedal, že v Madride pred osemdesiattisíc divákmi som nemal malú dušičku, ale keď som sa postavil do brány, tak to zo mňa padlo, a vytiahol som aj také veci, o ktorých som si myslel, že vo mne nie sú. Celý zápas som bol v tranze."

V sezóne 1984/85 klesol Jaroslav Olejár v hierarchii brankárov Sparty až na pozíciu trojky, až za Andrého Houšku. Tréner Táborský ho nechal odchytať len tri ligové zápasy, príliš si s ním nepadli do oka. "Nemali sme sa veľmi v láske, lebo si doberal hráčov, nebol voči nim korektný, robil všelijaké ´krivárny´. Na tréningu sme nacvičovali streľbu a on dal poza môj chrbát chlapcom pokyn, aby na mňa strieľali všetci naraz. Akoby som bol nejaký fackovací panák. To som mu nevedel odpustiť. Alebo, boli sme na zájazde v NDR, a on mi hneď na začiatku škodoradostne oznámil: zasa si nezachytáš! Hrali sme tam niekoľko zápasov, ale nepostavil ma ani na minútu. No čosi mi to jeho správanie dalo, ako trénerovi. Zistil som, že ku každému zverencovi sa treba správať rovnako, korektne. Keď som potom, trošku aj z trucu, odchádzal do Košíc, reagoval slovami: zo Sparty sa neodchádza, buď si vyhodený, alebo ideš do lepšieho. Dovtedy si zo mňa robil srandu, a zrazu mi chcel poradiť, aby som to nerobil."

V Košiciach odchytal desať sezón. Za mužstvo ZŤS v I. SNL, i za novovzniknutý 1. FC v najvyššej slovenskej súťaži. "Som rád, že ma ešte zastihol zrod tohto klubu. Bolo to skvelé, keď sme z prvého miesta postúpili do prvej slovenskej ligy, keď sme vyhrali posledné finále Československého pohára v Poštornej, práve nad Spartou Praha, 5:1. Ešte mám doma kazetu z toho zápasu. Možno to vyzerá tak, že nás Sparťania podcenili, že nám to pustili, ale je to vec názoru. Bola to ich vec, že pustili medzi prstami takú historickú chvíľu, no je aj pravda, že nám zápas mimoriadne vyšiel, do brány padlo všetko, do čoho sme kopli. Škoda však toho zápasu s Besiktasom v Istanbule v Pohári víťazov pohárov, keď nám za stavu 0:1 maďarský rozhodca neuznal gól. Pobegajev ho vraj dal z ofsajdu. Ale aj zo záznamu bolo vidieť, že mal platiť, že Turci boli zle rozostavení."

Pre brankára Olejára to bol trinásty, a posledný duel, v európskych pohárových súťažiach. "Som rád, že to neboli iba predkolá s malými mužstvami, ako hrajú slovenské tímy teraz, ale boli to vážne pohárové zápasy."

Kariéru končil v 35-tich, aj keď potom ešte dve sezóny nadrábal v krompašskej bráne. "Po víťazstve v Čs. pohári sme zostali v 1. FC preto, aby mal kto hrať v PVP. Až potom sa začala veľká prestavba vo Všešportovom areáli. Mojím nástupcom sa stal Ivo Schmucker, ktorého kúpili zo Slovana..."

Do Košíc sa vrátil v pozícii trénera. Cez mladších a starších žiakov sa prepracoval k mladšiemu dorastu. "To bol pre mňa v Košiciach strop. Nechcel som robiť trénera brankárov, skôr ma bavila robota s kolektívom. Preto, keď to tu dospelo k úpadku, potešila ma ponuka z Banskej Bystrice, od pána Ihringa." Na Štiavničkách pôsobil tri roky, viedol béčko i áčko mladšieho dorastu, s ktorým vybojoval postup do prvej dorasteneckej ligy. V nej už mal na starosť starších dorastencov Dukly. "Po štyroch či piatich kolách sa však ukázalo, že prechod z kategórie mladšieho do staršieho dorastu, nie je vôbec jednoduchý. Nebol pre hráčov, a musím priznať, že ani pre mňa. Prišlo pár nešťastných výsledkov a ocitli sme sa v dolnej polovici tabuľky, s čím v klube nebola príliš veľká spokojnosť. Do toho ešte prišla aj moja choroba, keď som kvôli zápalu chrbtice absentoval pri družstve dva mesiace. Jeho vedením bol poverený šéf mládeže pán Prochotský, a keď som sa vrátil, chlapci už boli zvyknutí na iné vedenie tréningového procesu, aj zápasov, a môj systém neakceptovali. Riešili sme to dohodou a ukončením zmluvného vzťahu."

Po troch ´legionárskych´ sezónach vo farbách banskobystrickej Dukly je J. Olejár opäť doma. Vraj už toho bolo aj tak dosť, lebo jemu, aj jeho mamine, už bolo smutno. "Celé tri roky som býval sám v jednoizbovom bytíku, domov som sa dostal iba raz do mesiaca, aj to maximálne na dva dni. Teraz aspoň bude čas aby som si urobil rekvalifikačný kurz, chcem to dotiahnuť na trénerskú euro pro licenciu," ktorá ponúka slovenským trénerom nové obzory. "Trénovať v zahraničí? Prečo nie? Ale mojím hendikepom sú rečové znalosti. Čosi sa mi črtalo už v Banskej Bystrici, lebo Dukla má veľmi dobrý vzťah s maďarským Vácom, ale kvôli reči by som si netrúfol. Motívom by mohol byť pre mňa aj angažmán v Česku, kde je práca s mládežou na oveľa vyššej úrovni ako u nás, ale paradoxom je, že českí tréneri chodia trénovať k nám. Za ten čas, čo sa venujem trénerskému remeslu, som zistil, že svet sa netočí iba okolo futbalovej lopty, ale napriek tomu by som pri nej rád zostal a odovzdával svoje skúsenosti mladým."

Bohuš MATIA

Autor: Sezóna ŠFK pokračuje

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári