Kto by nechcel tretieho najlepšieho strelca nemeckej bundesligy?

Bránil sa tomu, keď som ich, spolu s Jurajom Žuffom, nazval poslednými velikánmi košického basketbalu. Ale napokon uznal, že tak asi bude. Obaja totiž patrili k veľkým postavám tohto športu aj pod federálnymi košmi, keď sa o československej reprezentácii na európskej scéne hovorilo ešte s úctou.

Dnes má gelnický rodák Štefan Svitek už čosi po štyridsiatke, a ešte stále oblieka extraligový dres košických technikov. A tí si nemôžu jeho služby vynachváliť. Iným by sa v takom veku skákať pod košom už asi nechcelo, ale on si deň bez tréningu či zápasu nevie ani predstaviť. Basketom žije doslova dvadsaťštyri hodín denne, lebo sa mu musí o ňom ešte aj snívať. Popri povinnostiach v mužstve Slávie TU si totiž vzal na krk aj baby z majstrovského tímu K Cero V.O.D.S., kde už druhú sezónu pôsobí ako asistent trénera. A sú aj také dni, že je na tréningu štyrikrát. "Dá sa to zvládnuť, aj keď večer prichádzam domov naozaj unavený. Na spánok veru nie je veľa času. Veď ešte musím fungovať aj vo vzťahu k deťom, jedno treba zaniesť do škôlky, druhé do školy..."

Meno Svitek je s košickým basketbalom späté už dlhé roky. "Otec hrával ešte za VSS, potom bol trénerom a učil na katedre Vysokej školy technickej. On ma stále nosieval na basket do telocvične na Boženke. Bývali sme blízko, pri štadióne Lokomotívy, tam som vyrastal, v Gelnici som sa iba narodil." Štefanovi mladšiemu prirástla oranžová lopta k srdcu na ZDŠ Tomášikova, kde chodil do basketbalovej triedy. "Začínal som na rozohrávke, ale väčšinu kariéry som hral krídlo. Iba teraz, na staré kolená, hrám pod košom, keď je už trošku problém loptu doň zapichnúť. Asi preto, že z tých 204 centimetrov, na ktoré som narástol, po štyridsiatke už čosi ubudlo," uškŕňa sa odchovanec košickej Slávie VŠT, dlhoročný reprezentant Československa i špičkový hráč nemeckej bundesligy.

Ten legionársky chlebíček si však musel najskôr zaslúžiť. Nielen svojimi výkonmi v domácej lige, ale najmä na medzinárodnom fóre. Tam sa prepracoval už v dorasteneckom veku, ako sedemnásťročný hral na juniorských majstrovstvách Európy vo Švédsku, odkiaľ si naše nádeje priviezli cenný úspech v podobe 6. miesta. To bolo v roku 1984. Dlho na seba nenechalo čakať ani tričko A-mužstva ČSSR, jeho fajnovú ruku si všimol skúsený trénerský harcovník Pavel Petera. "S asistentom Bobrovským. V roku 1986 mi dali príležitosť na turnaji reprezentačných družstiev vo Varšave. S Jelínkom som bol medzi tými ostrieľanými borcami najmladší. Na európskom šampionáte v Aténach v roku 1987 som mal dvadsať, kým Jardo Skála, Stano Kropilák či Kamil Brabenec boli už tridsiatnici." Nádeje nášho mužstva síce pod horúcim gréckym slnkom vyhoreli do tla, čo sa ešte prejavilo aj neúčasťou na ďalšom šampionáte starého kontinentu v Záhrebe, ale v roku 1991, v Ríme, federálne levíča opäť vystrčilo svoje pazúry. "Skončili sme šiesti, čo bol pre mňa najväčší úspech v reprezentácii. Hral som v nej sedem rokov, až do rozdelenia republiky..."

Na Nemecko bolo treba meno

Aký to paradox, pre hráča, ktorý bol prakticky na vrchole výkonnosti, veď mal vtedy iba 27 rokov, sa tričko novovzniknutej slovenskej reprezentácie nenašlo. Nepomohli ani argumenty bundesligových štatistík, kde meno Štefan Svitek svietilo medzi strelcami niekoľko sezón na popredných priečkach. A dostať sa do elitnej nemeckej súťaže veru nebola pre Východoeurópana jednoduchá záležitosť. "Museli ste mať už nejaké meno, čosi odohraté v národiaku i v európskych klubových súťažiach, pomohli mi aj nejaké zápasy v Koračovom pohári, proste, museli vás mať dobre zmapovaného, keď vás išli kúpiť. No aj tak som napokon išiel do iného klubu ako som mal pôvodne ísť."

Namiesto prvoligového Ludwigsburgu zakotvil Štefan Svitek v roku 1990 v druholigovom Braunschweigu. Na tri sezóny. "No hneď v tej prvej sme postúpili do najvyššej súťaže, a prebojovali sme sa aj do finále Nemeckého pohára, ako jediné druholigové mužstvo v histórii." Až tam ich zastavil hviezdny Leverkusen. "Nemal som veľké problémy s adaptáciou v Nemecku, na kvalitnú súťaž som si rýchlo zvykol, veď som tam išiel ako jeden z top hráčov v Československu. Aj rečovo som bol dobre podkutý, nemčinu som sa učil na gymnáziu i na univerzite."

Vo farbách Braunschweigu sa vypracoval na tretieho najlepšieho strelca bundesligy. "S priemerom cez dvadsať bodov na zápas." Čo bol dostatočný dôvod na prestup do kvalitnejšieho celku. Tým bol určite Brand Hagen, ktorému sa slovenské krídlo upísalo na tri roky. "Kto by nechcel tretieho strelca bundesligy? A Hagen patril medzi absolútnu nemeckú špičku. Hneď prvý rok sme boli vo finále ligy, ale o titul nás obral vtedy neporaziteľný Leverkusen, ktorý mal v kádri dvoch hráčov z NBA a sedem nemeckých reprezentantov. V tom čase bol v Nemecku asi takým suverénom ako u nás Pezinok. S Hagenom sme však vyhrali pohár. Hrať Final Four bolo pre mňa určite najväčším zážitkom počas celého nemeckého angažmá. Keď sme v semifinále vyradili Leverkusen, a vo finále porazili Ulm. Spokojný som bol všade, aj v Bambergu, kde som pôsobil ďalšie dva roky. Aj tam bolo veľmi dobré družstvo, dvakrát nám ligové finále uniklo o vlások a skončili sme tretí."

S bundesligou sa lúčil v Ulme, s ktorým mal zmluvu na dve sezóny. V Nemecku začal aj jedenástu, v druholigovom Norimbergu. "Ktorý mal ambície postúpiť. No vydržal som tam iba od leta do decembra. Spočiatku to vyzeralo nádejne, ale po prvých šiestich či siedmich kolách začalo mužstvo prehrávať, a vinu hádzali na mňa. Tak som sa rozhodol odísť. V susednom Rakúsku som dohral zvyšok sezóny za popredný klub Traiskirchen, v ktorom vtedy pôsobil aj Oto Matický."

V Nemecku mu manželka Gabriela porodila syna Marca. "Ale nechceli sme mu dať nemecké meno, veď ako by to vyzeralo, keby sa volal trebárs Hans-Jürgen? Marco je skôr talianske, to sa manželke páčilo." Ani meno Sophie, aj keď dcérka uzrela svetlo sveta už doma, neznie práve slovensky. "Také meno dal svojej dcérke môj spoluhráč v Bambergu, a nám sa tiež páčilo." Malá Sophie bude mať ešte len šesť rôčkov, ale už sa rada zvŕta v tanečnom krúžku, kým Marco si povedal, že pôjde v otcových šľapajách. "Má deväť rokov, ale výšku ako dvanásťroční chlapci, stošesťdesiat centimetrov. Na basket chodí veľmi rád, hráva hneď za dve družstvá prípravky Slávie TU, s chlapcami staršími o dva i tri roky," basketbalový rod Svitekovcov po meči tak skoro určite nevyhynie.

Najvážnejšie zranenie až po štyridsiatke

Rodinke sa v Nemecku páčilo, ani jej hlave by nerobilo problém v zahraničí zostať. "No doma je doma, tu som mal rodičov, súrodencov, chceli sme sa vrátiť." Štefan sa vrátil tam, kde s basketbalom začínal, malou okľukou, dva roky si ešte zahral za Lučenec. Spomienky na úspešné zahraničné angažmá sú však stále živé. "Ukážem vám tú kroniku, o ktorú sa staral môj otec, je to desať či pätnásť hrubých zošitov plných výstrižkov. Sú tam zmapované všetky dôležité veci. V Nemecku sa o basketbale píše veľmi veľa. Nielen v lokálnych novinách, vychádzajú tam aj špecializované basketbalové noviny, kde sú všetky štatistiky. S tamojšími novinármi som vychádzal dobre, ale vedeli byť aj nepríjemní, nekorektní. Najmä na konci môjho pôsobenia, druhý rok v Ulme. Písali o mne to, čo im povedal nejaký manažér, ktorý mal úmysel poškodiť mi."

No úspešnej kariére Štefana Sviteka tých pár negatívnych riadkov nemohlo nijako ublížiť. Nepodarilo sa to ani nejakému zraneniu, na ktoré sú basketbalové výšavy dosť náchylné. "Zranenia ma, našťastie, obchádzali, nemal som dokonca ani vyvrtnutý členok, väčšinou som počas sezóny nevynechal ani jediný zápas, takú šnúru som ťahal sedem či osem sezón po sebe." No čo sa mu nestalo v najlepších hráčskych rokoch, pritrafilo sa na prahu basketbalového dôchodku. "Nedávno som si zlomil palec. Na tréningu som dostal loptou rovno doňho. Tie kostičky už predsa nie sú také, ako u dvadsaťročného mladíka. Vyzeralo to už celkom dobre, aj som začal pred koncom roka opäť trénovať, ale deň pred Silvestrom som od jedného zo spoluhráčov dostal po ňom poriadnu sekeru, takže je to zase v háji. Je to moje najvážnejšie zranenie v kariére..."

Napriek tomu Štefan ešte plánuje hodiť pár ligových košov, veď košickí technici sú možno na prahu najväčšieho klubového úspechu v histórii, a bolo by veru hriechom, keby pri ňom chýbal. Ale treba už pomýšľať aj na zadné dvierka. Za nimi je však zas len basket... "Aj keď by som sa tu určite mohol dobre uplatniť aj v inej oblasti, lebo len čumím, čo ľudia na Slovensku dokážu robiť, a nemajú na to ani školy..."

Kým si spraví trénerskú jednotku, zbiera skúsenosti pri Vladimírovi Karnayovi ako jeho asistent v tíme trojnásobného slovenského majstra K Cero V.O.D.S. Vôbec mu nevadí, že sú to ženy. "Dostal som dobrú ponuku, byť asistentom trénera v tíme čo hrá Euroligu, a tú hrá len pár družstiev. Taká ponuka sa predsa nedá odmietnuť. Pri každom trénerovi sa je čo učiť, zobrať si od neho to dobré, len treba mať otvorené oči a vidieť to, čo je pri vedení družstva dobré. Ja môžem zas Vladovi pomôcť pri komunikácii s Američankami a Bulharkou Branzovovou, ktorá za oceánom študovala i hrala, a dúfam, že ma tie dievčatá tiež berú tak ako jeho. No zatiaľ stále iba zbieram skúsenosti, aj keď som už bol s národným tímom aj ako hlavný tréner v Rumunsku, keď on nemohol. Sám ešte vediem tréningy zriedka, ale na nich vyžadujem od hráčok presnosť, precíznosť v tom, čo im kážem robiť, každá musí vedieť čo je jej úlohou, iba behať a skákať dnes nestačí."

Od hráčok chce len to, čo bolo preňho, a stále je, celkom prirodzené. Aj tá búrlivejšia povaha, ktorá k basketbalu patrí. "Či som na ihrisku ako hráč, alebo na lavičke v roli trénera, viem sa počas zápasu i rozvášniť. Niekedy vzplaniem aj náročky, najmä keď vidím, že rozhodcovia poľavujú v koncentrácii a robia chyby. Aby som ich upozornil, že je to ich džob, aby si ho robili poriadne." Tak, ako si ho stále robí on.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári