Sme.sk | Košický Korzár | Spravodajstvo | Verejný cintorín, ktorý otvorili v 80.rokoch 19.storočia, hrozivo napĺňa svoju kapacitu

Verejný cintorín, ktorý otvorili v 80.rokoch 19.storočia, hrozivo napĺňa svoju kapacitu

Prvými pochovanými boli deti, syn tesára a domáceho sluhu

Na území mesta je najväčším pietnym miestom Verejný cintorín na Rastislavovej ulici. Má rozlohu 32 hektárov a vrátane kolumbárií, krýpt a hrobiek je tam asi 30-tisíc hrobových miest. O ich správu, rovnako ako aj o Cintorín sv. Rozálie a Krematórium, sa stará spoločnosť Rekviem, s. r. o. Keďže si na druhý týždeň pripomenieme Sviatok Všetkých svätých i Pamiatku zosnulých, s konateľom spoločnosti Karlom Kačmárym sme zalistovali v histórii i súčasnosti cintorína patriaceho medzi najväčšie na Slovensku.

Počiatky jeho vzniku siahajú do 80. rokov 19. storočia, kedy sa začali dovtedy fungujúce cintoríny zapĺňať. Mesto preto muselo uvažovať o vybudovaní nového pietneho miesta. Najprv bolo treba vybrať vhodný pozemok, kde by sa dalo zriadiť. Nájsť sa ho podarilo v roku 1881, kedy od pôvodných vlastníkov kúpilo mesto pomerne veľký pozemok na dnešnej Rastislavovej ulici. Vedenie mesta v rozpočte schválilo 25-tisíc zlatých na stavbu budovy pre správcu cintorína, kancelárie a márnicu s piatimi boxmi. Jeden z nich mal byť upravený na pitevňu.

Stavbu, ako to zachytávajú historické pramene a spomenul to aj K. Kačmáry, zrealizovali podnikatelia Schmidt a Kolacsek. "Pri tvorbe sa snažili vytvoriť napodobeninu niektorého z parížskych cintorínov. Okrem toho vtedajší správca cintorína A. Hagedorn, ako je to uvedené aj na našej webovej stránke, v roku 1886 podnikol študijnú cestu do Budapešti, aby si osvojil metódy prevádzky verejného cintorína," pokračoval K. Kačmáry v návratoch do histórie.

Prvými nebožtíkmi deti

Vo februári 1888 vtedajšie mestské zastupiteľstvo schválilo Štatút o správe a prevádzke cintorína. Po jeho odsúhlasení ministerstvom vnútra v apríli 1889 vydalo zastupiteľstvo vyhlášku o zatvorení, respektíve zrušení dovtedy používaných cintorínov. Prestali fungovať Cintorín sv. Kríža, evanjelický, kalvínsky i židovský cintorín. Jediný, ktorý ostal, bol Cintorín sv. Rozálie.

Prvými nebožtíkmi na verejnom cintoríne, ktorých 1. júna 1889 pochoval pomocný duchovný Béla Mihályffy, boli Andrej a Štefan. Jeden mal štyri roky a bol synom domáceho sluhu Antona Zsampáka. Druhým bol ročný chlapček tesára Ondreja Kovalcsika. "Na cintoríne je dnes 22 parciel. Medzi nebožtíkmi sú pochovaní i vojaci. Asi 6 000 padlých z I. svetovej vojny ležalo najprv na tzv. vojenskej časti verejného cintorína. Neskôr bol Čechom, Slovákom, Maďarom, Nemcom, Rakúšanom, Rusom, Bulharom, Rumunom, Poliakom, Francúzom, Turkom a Talianom postavený pamätník. Pripomína vojaka v zákope. Je tam aj nápis: ´Pochovaným vojakom prvej svetovej vojny 1914-1918´." Monument, ktorý je v smere k židovskému cintorínu, dlho zakrývali rôzne dreviny, no správca cintorína ich pomaly orezal. I tuje, čo tam rastú, sú už upravené. Oveľa lepšie teraz vidieť pamätník i obrubu, ktorá ho ohraničuje.

Neďaleko tohto pamätníka, ako popisoval K. Kačmáry, je ďalší v podobe obelisku. Venovaný je talianskym vojakom, ktorí padli v Košiciach v roku 1919. Pamätník im dal postaviť veliteľ 6. divízie legionárov generál Rossi. Dodatočne tam boli uložené telá talianskych vojakov, ktorí padli v novembri 1944. Okrem mien je na stĺpe, obnovenom v roku 2002, taliansky text.

"Na juhovýchodnej strane vrcholu cintorína, konkrétne na jednej časti parcely č. 12, sú hroby vojakov z II. svetovej vojny. Je ich do 100 a sú to tzv. československí vojaci. Ich hroby, ktoré sú v štyroch radoch, sme začali postupne obnovovať. Prvý rad, i vďaka tomu, že sme vyrovnali kríže, vysadili trávu a odstránili burinu i korene drevín, je už dokončený a nadobudol úplne iný vzhľad. Postupne podobne upravíme ďalšie tri rady vojenských hrobov." V centre cintorína je podľa ďalších informácií konateľa spoločnosti postavený pomník s hrobmi vyše 3-tisíc vojakov a dôstojníkov Sovietskej armády. Zomreli pri oslobodzovaní východného Slovenska a Košíc. Pomník bol odhalený 6. júla 1946.

Na verejnom cintoríne je niekoľko miest, o ktoré sa má spoločnosť Rekviem starať. Stanovuje to VZN mesta. Je to napríklad hrob J. Kukorelliho i hromadný hrob tých, ktorí boli povešaní na stromoch na Hlavnej ulici. Ďalej hromadný hrob odporcov fašizmu postrieľaných pri Ťahanovskom tuneli a pamätník Neznámeho vojaka presťahovaný z Námestia osloboditeľov, ktorý je vedený ako národná kultúrna pamiatka. A potom spomínané cintoríny vojakov z I. i II. svetovej vojny a pomník vojakov Sovietskej armády. "Na verejnom cintoríne odpočíva veľa osobností, ktoré sa zapísali do života mesta. Sú to napríklad ...... Anton Prídavok, Bauerneblovci, teda bývalí majitelia košického pivovaru či akademický sochár Vojtech Löffler. Vymenovať všetkých sa nedá," vraví K. Kačmáry.

Sporná parcela

I keď je to na hanbu, aj na smiech, no správca dlho nevedel zohnať vysokozdvižné zariadenie, aby sa dalo dostať k nefungujúcim zvonom na zvonici, na ktorých sa niečo pokazilo a zmĺkli. Druhým problémom bolo zohnať zvonárskych majstrov. Starí vymierajú a nových táto profesia neláka. Nakoniec sa ich predsa len podarilo opraviť, takže už zvonia. "Ich hlahol sa určite bude ozývať i počas blížiacej sa Pamiatky zosnulých, kedy je cintorín zvlášť pekný, pretože je rozsvietený množstvom sviečok a kahancov. Tí, ktorých blízki odpočívajú v inom meste a nevedia sa k nim dostať, zväčša dávajú sviečku i kvety ku krížu umiestnenému dolu, pred vstupom medzi hroby."

Podľa K. Kačmáryho sa stále nedarí doriešiť práve sviečky. Darmo tam dávajú nádoby s pieskom, aby horeli v ňom a neničili múrik. Piesok sa takmer pravidelne stráca. "Zrejme si ho ľudia berú na vytvorenie chodníkov v záhradách. Podobne mizne štrk, ktorý dávame na chodníky, aby pozostalí nechodili po blate. ´Šikovní´ ho buď zoberú domov alebo si ním vysypú okolie hrobu svojho blížneho." Pri sovietskych hroboch bola zase kedysi dlažba. Niekto ju však povyberal, a vôbec sa nepozastavil nad tým, aké veľké jamy zanechal...

Ako sa pred vyše 120 rokmi muselo vedenie mesta postarať o hľadanie plochy pre nový cintorína, tak sa história opakuje. Kapacita súčasného sa hrozivo zapĺňa. A okolo nového, ktorý by mal vyrásť v blízkosti krematória, sa robia ešte len prípravné práce. Na jeho návrhu pracuje Ing. arch. Pavol Merjavý so synom Markom, tiež architektom. Je dobre, že sa veci pohli, no Mesto Košice by sa zrejme malo do výstavby nového cintorína čo najskôr pustiť. Na verejnom sa totiž všetko dosť zamotáva.

"Mali sme pripravenú parcelu č. 12, kde by sme mohli vytvoriť hrobové miesta pre asi 900 nebožtíkov," vysvetľovať dôvod komplikácií K. Kačmáry. "Na rokovaní, ktoré nedávno bolo, ale pracovník Krajského úradu, ktorý má na starosti vojnové hroby, ich vytvorenie zastavil. Rozhodol tak na základe nejakých nákresov košického verejného cintorína od niekoho z Bratislavy. Nevieme koho, no ten niekto do jednej časti parcely č. 12 zakreslil, že sú tam vojnové hroby."

Či sú z I. alebo II. svetovej vojny, nevedno. Ale s parcelou sa kvôli tomu nedá nič robiť. "Pritom podľa našich informácií boli telá vojakov dávno exhumované a prevezené na cintorín v Prešove. Ani pri pohľade na parcelu ako takú sa nezdá, že by tam aj teraz mohli byť vojenské hroby." K. Kačmáry si myslí, že sa pokojne mohla urobiť chyba v zakresľovaní, ak sa kreslilo od stola. A teraz sa na chybu začína doplácať. "Mesto Košice však povedalo, že zatiaľ treba čakať. Tak čakáme. Spolu s nami aj cesta s asfaltovým povrchom, ktorú sme už na tejto parcele chceli spraviť."

Momentálne sa pochováva na parcele č. 10, kde je asi 150 hrobových miest. Ročne sa však na verejnom cintoríne približne takýto počet miest predá, takže kapacita cintorína postačí možno na rok. "Potom, ak sa niečo nepohne, začne byť s pochovávaním do zeme problém. Pritom parcela č. 12 leží nevyužitá a nikto nevie povedať, dokedy to tak bude," dodal Karol Kačmáry.

Niektoré cintoríny fungovali dlhšie, iné iba niekoľko rokov

Kedysi rodinná krypta, dnes nocľaháreň bezdomovcov

Známe cintoríny, o ktorých je dnes hlavne reč, neboli v histórii mesta prvými. Najstaršie mestské cintoríny predkovia vytvárali v dnešnom historickom jadre. Hovorí sa napríklad, že na mieste Dómu sv. Alžbety stál románsky jednoloďový farský kostol, pri ktorom mohol byť i cintorín. Už v minulosti sa ľudia snažili pochovávať mŕtvych do blízkosti kostolov. Na niektorých dedinách platí táto tradícia doteraz.

Severne i južne od dómu, sú o tom zmienky v kronikách, boli dva cintoríny. (To, že jeden mohol byť v blískosti Urbanovej veže, potvrdil nedávno i archeologický výskum pri úprave priestoru medzi vežou a dómom, kde sa našli kostry.) Druhý cintorín sa rozprestieral okolo kaplnky sv. Michala. Od konca 16. storočia bol okolo nich najprv železný plot, neskôr kamenný múr. Stredoveké mesto, okolo ktorého boli hradby, sa snažilo tieto plochy mestských cintorínov využívať čo najefektívnejšie. Staré hroby sa preto po čase likvidovali a na ich mieste vytvárali nové. Pozostatky mŕtvych sa dávali do hrobiek kostolov a kaplniek. V roku 1771 prišiel však zákaz ďalej tieto cintoríny, aj kvôli hygiene, používať. Okolie Urbanovej veže sa zmenilo na trhovisko, okolo kaplnky sv. Michala vyrástol park.

Popri mestských začali vznikať i predmestské cintoríny. Najstarší písomný údaj, ktorý o nich hovorí, je z roku 1482. Spomína sa tam cintorín pri kostole sv. Ladislava, ktorý bol pri severnej bráne mesta, približne je to dnešná Kmeťova ulica. I na západ od severnej mestskej brány bol cintorín. Údajne sa aj pri kopaní základov domu na Hlavnej asi číslo 112 našli pozostatky ľudských kostí a náhrobné kamene.

Od začiatku 18. storočia bol podľa histórie i za hradbami neďaleko južnej brány cintorín. Pomenovaný bol po sv. Michalovi. Lokalita by mohla zodpovedať približne dnešnej Štúrovej č. 10 alebo 12. Keď sa stavala Slovenská sporiteľňa (na Štúrovej 5), našlo sa tam 14 hrobov pravdepodobne zo 17.-18. storočia.

Po zaplnení Cintorína sv. Michala, na okraji mesta sa začal stavať nový venovaný sv. Jánovi Nepomuckému. Vyrástol na ploche od Južnej triedy, takže bol ohraničený približne ulicami Skladnou a Milosrdenstva. Tento cintorín sa používal do roku 1852.

Mesto medzitým približne na miestach dnešnej Floriánskej ulice začalo stavať za obrannými valmi ďalší, tzv. Nový cintorín. Po 18 rokoch užívania ho mestské úrady zakázali. Dôvod nie je známy.

Namiesto zrušeného Nového cintorína na úbočí kopca dnešnej Zádielskej ulice bol otvorený Cintorín sv. Kríža. Jeho názov sa dosť menil. Raz bol stredným, potom vojenským, no aj horným cintorínom. Jeho posledné zvyšky sa stratili pri výstavbe Kuzmányho sídliska. Pre predstavivosť, dnes sú tam domy Muránskej a Belanskej ulice.

Za zmienku v histórii budovania cintorínov určite stojí Cintorín na Kalvárii. Kalvária sa začala stavať v roku 1737 a dokončila približne o dve desaťročia neskôr spolu s kaplnkami Krížovej cesty a barokovým kostolom. Zväčša sú tam kaplnky, v ktorých sú hrobky rodinných príslušníkov zakladateľov Kalvárie. Svoj večný spánok by tam mali spať i obete morovej epidémie z roku 1849, aj asi 4 000 ruských vojakov patriacich k cárskym vojskám a prechádzajúcim 24. júna 1849 cez Košice.

Nad Žriedlovou ulicou bol starý evanjelický cintorín založený okolo roku 1687, ktorý sa z predmestských zachoval najdlhšie. Posledný pohreb tu bol v roku 1889. Jeho osud spečatila výstavba parku, kedy sa zbúral múr cintorína, hroby zarovnali a náhrobky postrácali. Z krýpt je ako symbolika ponechaná len kaplnka rodiny Palla-Roth, ktorý v zime využívajú bezdomovci ako nocľaháreň.

V meste fungoval aj starý kalvínsky cintorín. Bol v juhozápadnom ohybe dnešnej Moldavskej cesty, približne na mieste, kde sú dnes Club hotel a Steel Arena. Cintorín, ktorý vznikol okolo roku 1700, sa používal do roku 1889.

Pri dnešnom Domove sociálnych služieb na Južnej triede, kde stál kedysi špitál chudobných, bol pravdepodobne tiež aj cintorín. Ľudské pozostatky sa totiž našli v roku 1928 pri stavbe hasičskej kasárne a v roku 1963 pri stavbe niekdajšieho sídla ROH na dnešnej Južnej 6.

Cintorín sv. Rozálie bol kedysi miestom odpočinku, ktoré si vyhradili majetnejšie vrstvy obyvateľstva

Aby zlodeji nerušili spánok mŕtvych, niktoré krásy musia ostať ukryté

Na území mesta sú dnes tri funkčné cintoríny. Najstarším je Cintorín sv. Rozálie, ktorého vznik siaha do začiatku 18.storočia. Najprv stála na jeho mieste iba kaplnka, neskôr sa začalo aj s pochovávaním. Za prvé roky iba sporadicky, postupne sa cintorín stal miestom odpočinku najmä majetnejších vrstiev obyvateľov. Dnes je to kultúrna pamiatka.

Z histórie je známe, že v roku 1709 v meste a na okolí zúrila morová epidémia, ktorá za krátky čas skolila veľa ľudí. Keď si Košičania nevedeli rady, v bezradnosti v nich dozrela myšlienka postaviť nad vinicami pátrov dominikánov kaplnku a venovať ju sv. Rozálii - ochrankyni pred morovou nákazou. Netrvalo ani rok a kaplnka v barovokom štýle, ktorú postavili košickí stavitelia J. Göresh a T. Tornyosi, bola hotová. (T. Tornyosi sa stal neskôr mestským senátorom. V rokoch 1720-1723 spolupracoval na stavbe Immaculaty, postavil aj špitálsky kostol sv. Ducha).

"V roku 1715 bola kaplnka na počesť sv. Rozálie vysvätená," uviedol Miloslav Uram, konateľ spoločnosti Rekviem s.r.o., ktorá má cintorín v správe. "Vtedy sa ešte nevedelo, že neskôr bude toto miesto slúžiť na pochovávanie. I keď do podoby cintorína sa formovalo dosť pomaly, lebo podľa historických prameňov sa tam za 100 rokov 18. storočia pochovalo iba 23 ľudí. Z toho piati boli pustovníci." Na stenách kaplnky i dnes možno rozpoznať zvyšky z pôvodnej maľby zo začiatku 18. storočia. Stropná maľba zobrazuje Boha ochraňujúceho našu Zem. Po stranách oltára s dojčiacou Madonou sú patróni sv. Roh a sv. Sebastián. Na dverách sú znázornené postavy sv. Svorada a pustovníka Beňadika. Sediaca postava v dutine stromu zobrazuje zoborského pustovníka. Je tam i zasklený výklenok s ležiacou barokovou postavou sv. Rozálie. Zachovalo sa i niekoľko plastík a barokové svietniky. Spočiatku sa podľa K. Kačmáryho o kaplnku starali pustovníci. "Keď sa ich pôsobenie skončilo, cintorín nespustol. Naopak, postupne sa stal miestom odpočinku majetnejších vrstiev. Vďaka tomu, že statkár Czitó za symbolickú cenu mestu predal pozemky, ktoré vlastnil, cintorín sv. Rozálie sa mohol rozšíriť."

Spôsoby pochovávania nebožtíkov boli rôznorodé. Napríklad sa pod kaplnkou vyhĺbil priestor. Najbezpečnejšie však bolo zamurovať truhly do otvorov v stene kaplnky. Hrobky boli od začiatku symbolom majetnosti a dôstojnosti ich vlastníkov, takže boli neraz honosné. Po celom cintoríne sú doteraz vytvorené uličky, v ktorých sú krypty a kaplnky. "Na náhrobných kameňoch, ktorých autorov síce nepoznáme, no isté je, že sú postavené s citom a umeleckým videním, sa doteraz dajú prečítať mená nebožtíkov. Ležia tam vysokopostavení dôstojníci, členovia panských a meštianskych rodín, šľachtici, kňazi z radu premonštrátov, dominikánov, seleziánov. Sú tam i niektorí košickí starostovia napríklad Éder Ödön či Tivadar Münster, za éry ktorého Košice zaznamenali prudký rozvoj. Pomenovaná po ňom bola aj ulica - kedysi Münsterova, dnes Smetanova," uviedol ďalej K. Kačmáry.

Posledné miesto odpočinku má na Rozálii aj rodina Salkaháziovcov. Prednedávnom, i keď tam nie je pochovaná, bolo na náhrobný kameň dopísané meno Sáry Salkaházi. Bola to rehoľná sociálna sestra, nie tak dávno blahorečená, ktorá v Budapešti schovávala Židov. Maďarské gestapo ju však odhalilo a na brehu Dunaja zabilo. Jej meno sa dostalo k menu jej otca i starého otca, majiteľa niekdajšieho hotela Salkház. Dnes je na jeho mieste hotel Slovan. Cintorín je doteraz pamätným miestom, z ktorého sa dá čítať história. Kaplnka sv. Rozálie spolu s cintorínom patria medzi nehnuteľné kultúrne pamiatky. Kaplnka dodnes slúži na pohrebné obrady a v deň Sviatku všetkých svätých je v nej pravidelne smútočná omša za duše zosnulých.

"Súčasný Cintorín sv. Rozálie má rozlohu približne tri hektáre a je tam asi 2 000 hrobových miest," prešiel k súčasnosti M. Uram. "Patrí rímsko-katolíckej cirkvi, no posledné tri roky ho na základe zmluvy s touto cirkvou spravuje my. Staráme sa o čistenie cintorína, výrez stromov, odvoz smeti a lístia, dodávky vody, kosenie. O opravy hrobiek, i keď zub času viaceré začína nahlodávať, sa nemôžeme starať. Každá hrobka, krypta alebo hrob sú súkromný majetok, o ich zachovanie by sa mali snažiť potomkovia pochovaných." Ak sa stane, že hrobka je poškodená, no dediči nie sú známi, musí ostať v takom stave, do akého sa dostala.

Práve preto, že na Rozálii sú doteraz zaujímavé hroby s rôznou výzdobou, spoločnosť Rekviem sa snaží uchovať tieto pamiatky pred očami zlodejov. "Napríklad tak, že hoci by sme z niektorých mohli dať preč krovinové porasty a prevzdušniť ich, nech môže ich krásu obdivovať každý okoloidúci, neurobíme to. Nemáme odvahu. Sme presvedčení, že sošky, kahany a ďalšie ozdoby by sa veľmi skoro stratili. Radšej preto nechávame všetko tak, aby žiadna zlodejská ruka nerušila spánok mŕtvych," dodal M. Uram.

V krematóriu je asi 100 nevyzdvihnutých urien

Jeden chcel byť na chodníku, druhý v lese s hubami...

Najmladším z trojice košických cintorínov je Krematórium. Projektoval ho Ing. arch. Pavol Merjavý, ktorý uprostred prírody v dubovom lese vytvoril zaujímavý urbanistický celok. Ku komplexu patrí okrem budovy krematória kolumbárium, rozptylová lúčka i malý cintorín. Svojím vzhľadom i vybavením tento komplex určite patrí medzi najmodernejšie na Slovensku. Prvý smútočný obrad sa v ňom konal 29. júla 1982. V kolumbáriu je 1153 urien nebožtíkov, v urnovom háji leží 1419 mŕtvych.

"Krematórium je skutočne na prvý pohľad skvost. Tí, čo sa prídu rozlúčiť so zosnulým, si však musia všimnúť i negatíva. Nevieme napríklad z akého dôvodu, no dosť sa rozpadáva hlavná budova. Na to, že má iba 25 rokov, sme už do obnovy investovali nemálo peňazí," posťažoval sa K. Kačmáry. "Druhým problémom je, že aj urnový háj pri pochovávaní do zeme sa začína pomaly zapĺňať. Čo najskôr musíme s projektantom dohodnúť, kde vyrastie ďalšia plocha. Najmä v časti, kde sú atypické hrobky." V kolumbáriu sú miesta na 2-3 roky, potom aj toto pietne miesto bude treba rozšíriť o ďalšiu kolumbáriovú stenu.

"Nedostatok miesta pociťujeme preto, lebo sa zvyšuje počet kremácií. Hoci sú aj pozostalí, ktorí si zoberú urnu s popolom domov, väčšina ju dá uložiť do kolumbária alebo rozptýliť na lúčke. Poznám rodinu, a to hovorím úplne vážne, kde manžel manželke povedal, aby v zime jeho popolom posypala chodník. Keď mu celý život vyčítala, že nebol na nič užitočný, nech je aspoň raz po smrti..." Ďalší muž si zase prial, aby jeho popol manželka rozsypala na miesta, kde najčastejšie zbierali huby...

Kedysi sa urna domov zobrať nesmela, musel byť na to špeciálny súhlas. Dnes sa žiadne papiere nevybavujú. A predsa v krematóriu majú asi 100 urien, ktoré si ani po rokoch nikto z príbuzných nevyzdvihol.

Košického rabína bolí, že na starom židovskom cintoríne sa sánkujú deti a venčia psy

Namiesto kvetov nosia kamene

V tesnom susedstve Verejného cintorína je židovský cintorín. Pochovávať sa tam začalo 1. júna 1889. Pred týmto dátumom sa telá nebožtíkov ukladali na starom židovskom cintoríne, ktorý bol v roku 1844 zriadený na Tatranskej ulici. Jeho kapacita na tie časy stačila, lebo v Košiciach, ktoré boli kráľovským mestom, mohli Židia bývať len od roku 1843. Dovtedy mali výnimku na bývanie iba poštár, ten žil v meste už v roku 1700, a razič mincí.

Z pôvodného židovského cintorína na Tatranskej ulici ostalo málo, no stále je to pietne miesto. "Aj keď niektorí obyvatelia to nerešpektujú," vraví rabín Židovskej náboženskej obce Jossi Steiner. "Pokojne tam venčia psov, v zime je to zase miesto sánkovania. Neúcta k mŕtvym pochovaným na našom pozemku ma veľmi bolí..."

Nový židovský cintorín, ktorý je na Rastislavovej ulici, je zachovalý, dobre udržiavaný, takže predstavuje dôstojné miesto odpočinku asi 4 000 mŕtvych. Rozdelený je na tri časti. Na ortodoxnú, neologickú a súčasnú. Židovská obec sa v minulosti delila na neologickú a ortodoxnú vetvu. K neologickej patrili tí, čo boli viac občanmi mesta, len potom Židmi. K ortodoxnej naopak tí, čo boli v prvom rade Židmi, iba potom občanmi. "Rozdiely v príslušnosti vidieť aj na náhrobných kameňoch. Údaje pri ortodoxných sú len v hebrejčine, pri neológoch viac v nemčine, slovenčine či maďarčine." Na cintoríne sú aj štyri masové hroby obetí II. svetovej vojny. Doteraz sa nepodarilo zistiť, kto v nich leží. Ak by niekto niečo o nich vedel, rabín J. Steiner by sa s ním rád stretol.

V dňoch, kedy si kresťanský svet pripomenie Pamiatku zosnulých a Všetkých svätých, k hrobom na židovských cintorínoch, (na Slovensku je ich 600), davy pozostalých prúdiť nebudú. V židovskej komunite totiž tzv. Dušičky nepoznajú. "Pre nás je pri spomienke na nebožtíka podstatný deň, kedy podľa hebrejského kalendára zomrel. Ten sa píše aj na náhrobný kameň. Ďalej sa tam uvedie meno i priezvisko zomrelého a priezvisko jeho otca. Dátum narodenia a roku úmrtia sa neuvádzajú."

V deň výročia smrti pozostalí prídu k mohyle, tam sa pomodlia k Bohu a povedia žalmy. Kvety neprinesú, namiesto nich majú kamienky. "Súvisí to so zvykmi pochovávania, ktoré sa dodržiavali približne do roku 200," vysvetľuje rabín. "Dovtedy naši praotcovia v Svätej zemi nevytvárali cintoríny. Telo mŕtveho sa pochovalo do zeme a hrob obložil kameňmi, aby sa k nemu nedostali zvieratá. Po roku sa kosti pozbierali, položili do džbánu a uložili do jaskyne. Až po roku 200 sa prešlo k pochovávaniu, ktoré sa dodržiava doteraz."

Aj samotné pochovávanie má svoje zásady. Podľa nich sa telo každého, bez rozdielu, kým bol za života, dáva do zeme v neohobľovanej truhle. Oblečené je v odeve ušitom z najjednoduchšieho plátna, na ktorom nie sú vrecká. Najmä lakomým to malo pripomenúť, že na druhí svet si nič nepotrebujú zobrať ... Významným a prejavom hlbokej úcty k mŕtvemu je pred položením tela do truhly obrad umývania. Ženy umývajú ženy, muži mužov.

Na mŕtvych sa počas roka okrem dňa ich smrti, ako pokračoval J. Steiner, spomína podľa liturgie ešte pri príležitosti troch ďalších významných židovských výročí. "Vtedy sa na cintorín neide, len sa počas bohoslužby na nebožtíkov s pocitom radosti spomína. (Tak to hovorí Tora. Predstavuje to, čo je u kresťanov Starý zákon). Rodiny sa navzájom navštevujú a konzumujú jedlá. Všetko však s mierou. Aj radosť."

Židia pochovávajú mŕtvych len do zeme, a aj to musí byť telo kompletné, žiaden orgán z neho nesmie chýbať. Kremáciu neuznávajú, veria vo vzkriesenie tých, čo zomreli. Smrť je podľa nich len prechodom z jedného sveta do druhého. "Na náhrobných kameňoch možno doteraz vidieť rôzne symboliky. Môžu to byť žehnajúce sa ruky, džbán alebo klasická židovská hviezda." Na náhrobkoch žien sa ešte mohli dať smutná vŕba, svietnik alebo ruka niečo podávajúca.

piatok 3. 11. 2006
© 2006 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

najčítanejšie
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní
ANKETA