Keď nazrel do strieborného kufríka, radšej sa nepýtal, koľko dolárov tam je

"Zvykol som si vymieňať dresy s brankármi, najmä po medzištátnych zápasoch. Ale museli ste zaplatiť zväzu za ten váš tristo korún. Tak som si z írskeho Dublinu priviezol dva, žltý i zelený. Odpáral som znak a mohol som v ňom nastúpiť aj v lige. Robili tak aj iní naši gólmani. Iba jeden dres som nechal tak, ako som ho dostal. Je príliš cenný. Od brazílskeho brankára Felixa z majstrovstiev sveta v Mexiku. V tom zápase chytal Ivo Viktor, ja som bol náhradníkom, ale on sa hanbil dres od neho pýtať. Bežal som za ním až do brazílskej kabíny. Svoj som už mal vyzlečený a stískal ho zhúžvaný v ruke. Felix mi ho dal bez okolkov..."

Anton Flešár ho má dodnes odložený na chate. Nikdy v ňom nenastúpil, ani počas aktívnej kariéry, ani teraz, keď si futbal zahrá už len tak, z pasie, s bývalými spoluhráčmi. "Oblečiem si ho iba pri výnimočnej príležitosti, keď sa chcem ukázať. Je nádherný, vyzerá ako čierny, ale v skutočnosti je tmavomodrý, v strede vyšívaný znak brazílskej federácie, pod ním v poloblúku nápis ´BRASIL´. Možnože aj Felix má ešte niekde ten môj..." Z Mexika má aj žltý dres Angličana Gordona Banksa. "Získal som ho na bankete. Lovil som tam dresy najlepších svetových brankárov. No doteraz si z toho šampionátu uchovávam aj svoju čiernu dvadsaťdvojku," bola preňho futbalová fiesta v Mexiku v roku 1970 najsilnejším zážitkom v kariére.

Flešárovcov bolo doma, v Stropkove, deväť. Rodičia a sedem detí, štyri dievčatá a traja chlapci. Tóno je tretí najmladší, uprostred ženského kvarteta. "Staršie sú Agnesa a Bernadetta, mladšie Oľga a Marta. Všetky športovkyne, robili atletiku i volejbal. Obaja starší bratia zas futbal. Jozef kedysi hrával aj za košické VSS, Ali chytal dlhé roky za Stropkov. Chceli ho aj do Prešova, ale on sa trochu bál odísť z domova," predstavuje Anton Flešár svojich súrodencov.

Sám sa k futbalu spočiatku nemal. Viac ho bavil volejbal, basketbal či hádzaná. "A keby som ostal pri volejbale, asi by som to tiež dotiahol ďaleko. Mal som nadanie pre takéto športy." Náhoda však chcela, že sa raz musel postaviť aj do futbalovej brány. Vtedy ani len netušil, že tri drevené žrde (voľakedy také bývali) a natiahnutú sieť bude mať za svojím chrbtom viac ako dve desaťročia.

"Brat si zlomil nohu a keďže Stropkovčania ďalšieho brankára nemali, tréner mi vraví: Musíš chytať ty!" Darmo sa vyhováral, že v bráne ešte nikdy nestál. "Tvoj brat bol dobrý, budeš aj ty!" nedal sa tréner prvého mužstva obmäkčiť. A premiéra bola ako hrom. "Pamätám sa veľmi dobre. Hrali sme v Lipanoch. Mali ostré mužstvo i prostredie. Vyhrali sme 3:1 a oni nám za to povytĺkali okná na autobuse. Veruže som mal plné gate. Ako na každom dedinskom ihrisku, divákov som mal hneď za chrbtom a musel som si od nich čosi vypočuť. Keď sa do mňa pustili, vravím - máte pravdu, veď ja som do brány ani nechcel, rodina ma tu postavila, tak čo mám robiť... Ale bolo mi to na osoh. Aj neskôr, v lige, boli štadióny, kde vám ľudia doslova dýchali na krk, napríklad na Bohemke či v Tepliciach..."

Neľahké boli veru jeho futbalové začiatky. Svojej lásky sa však nevzdal. "Volejbal som hral v nedeľu doobedu, poobede futbal. Vždy na mňa futbalisti čakali, kým sa neskončí zápas. Ale keď som ráno o siedmej nebol v kostole, doma bolo zle-nedobre. Keď chceš ísť hrať, musíš ísť do kostola. Vždy ma rodičia vyskúšali, čo si z omše pamätám. Keď prišli na to, že som v kostole nebol, zlízol som od otca riadnu bitku. Nie preto, že som nebol, ale že som klamal. Pamätám sa na dve bitky od otca. Jedna bola za kostol a druhá za hrešenie pri púšťaní šarkanov. Keď už trepal mňa, svoje dostali aj ostatní súrodenci, že si to tiež zaslúžia. A pol roka bol pokoj. Bitka od mamky, vareškou, sa ani nerátala..."

Že má predsa brankársky talent, zistili najskôr v neďalekom Bardejove. Druhá liga bola vážna súťaž a Partizán mal tomu zodpovedajúce mužstvo. Prišiel tam v šesťdesiatomdruhom a odchytal dve sezóny. "Hrali sme ligové zápasy a sem-tam aj medzinárodné. To keď k nám prišlo vietnamské národné mužstvo, za krajanmi, ktorí v Bardejove šili topánky. Až dvakrát. Ale nás tam nepozvali ani raz..."

Dôležitejšia pre jeho kariéru bola návšteva československého olympijského mužstva, ktoré v Bardejovských kúpeľoch ladilo formu na tokijskú olympiádu. "Samozrejme, v rámci prípravy sme si proti sebe zahrali. Masný, Urban, Hojsík, Kos, Kramerius, Rihošek, všetko už známe futbalové mená. Prehrali sme síce 2:5, ale všimol si ma tréner Musil." Netrvalo dlho a v Bardejove ho našiel povolávací rozkaz - rovno do chýrnej pražskej Dukly. "Vôbec som to nečakal. Už rok predtým som mal rukovať do Komárna, ale dostal som odklad, lebo Bardejov by nemal brankára. A to tak, že zo mňa urobili zraneného. Doktor Juhász, ktorý mal pod palcom celý región, určil diagnózu - natrhnuté väzy v kolene. Poslal papiere na zväz do Prahy a mesiac som musel mať na nohe sadru, aby to vyzeralo dôveryhodne. Našťastie, bolo to v lete, počas ligovej prestávky. Bolo to moje najvážnejšie ´zranenie´ v kariére," smeje sa ´Fleši´ nad tou spomienkou.

Do brány Dukly sa dostal v čase jej najväčšej slávy, keď vojakov uznávali na celom kontinente, ba aj za morom, odkiaľ si štyri razy priviezli vtedy mimoriadne cenený Americký pohár. V žlto-červených dresoch v tom čase behali takí borci ako Masopust, Pluskal, Viktor, Dvořák, Novákovci, Geleta, Brumovský, Knebort, Jelínek či Vacenovský... "Ale boli to chlapci na úrovni, nerobili sa žiadnymi hviezdami. Ako bažanti sme si pucovali na ihrisku kopačky a nezbadali sme, že prichádza partia starších hráčov. Pozdravili ako prví - Nazdar kluci! Potom sme si dávali pozor, aby sme sa im my zdravili vopred."

Najskôr chytával za béčko, ale príležitosť sa naskytla i v A-mužstve. Zväčša vtedy, keď Viktor mal reprezentačné povinnosti a Dukla využívala prestávky na zahraničné zájazdy. "Chodievali sme do Anglicka, Nemecka, Holandska, väčšinou za súpermi zvučných mien. Zachytal som si dosť, aj keď v lige mal väčšinou prednosť Ivo, ktorý prišiel do Dukly rok predo mnou. Ale mal som sa tam kráľovsky, veď sme dostávali žold, osemsto korún kalorické a osemsto korún za zápas. Vyšlo to na tri a pol, štyritisíc korún mesačne, a to už bolo niečo. Veď pivo stálo vtedy dve päťdesiat. Žold som ani nebral, len som podpísal a nechal ho jednému podporučíkovi, za menšie službičky. Ten sa mi potom pekne odplatil za to, že som nechcel v Dukle zostať..."

O výborného gólmana mala totiž záujem košická Lokomotíva. To keď ju vychytal v jednom ligovom zápase. "Vyhrali sme horko-ťažko 1:0 a Loky nás dosť potrápila. Vtedy mi aj Beďo Musil, Bystričan, ktorý nastúpil na trénerskú stoličku keď Vejvoda odišiel do Poľska, hovoril, že v Dukle mám perspektívu. Chytal som totiž už za levíčatá i dvadsaťtrojku. Ale nezdalo sa mi, že mám šancu dostať sa do základu cez Viktora, a vysedávať na lavičke sa mi veľmi nechcelo. No napokon som predsa podpísal. Aj keď v Prahe som sa cítil trochu stratený, priznávam, bol som ako sedliak v meste. Zo Stropkova do Bardejova to ešte šlo, ale Praha bola na mňa príliš veľká."

Preto, keď sa ho Košičania na sklonku druhého roku základnej vojenskej služby pýtali, či sa nechce vrátiť na východ, s odpoveďou neotáľal ani sekundu. Ale ako to urobiť, keď sa už upísal vojakom? "Funkcionári Lokomotívy to mali vyšpekulované už vopred. Využili vtedajšie zákony, že keď nasledujete manželku, tak vás musia uvoľniť. Ja som mal ešte len dievča v Bardejove, ale nejako to vyšlo a onedlho som sa naozaj ženil. Len ten podporučík mi do konca vojny robil peklo, ani som sa na chodbe nemohol ukázať, hneď ma zavalil robotou."

Na pražskú Duklu však zostali príjemné spomienky. "Na Plzenčana Standu Štrunca, partiu Slovákov, Geletu, Čmaradu, ale aj tých veľkých hráčov, medzi ktorými som strávil dva roky. Až tam som začal brať futbal vážne, keď som videl ich prístup k tréningu. Boli to už profesionáli. A pritom si pred zápasom mohli dať aj malé pivo..."

V Čermeli ho vítala silná konkurencia - povestná čierna mačka z Čile, Viliam Schrojf. Hoc mal už 37 rokov a slávne časy za sebou, pre mladých bol stále príkladom. "Na tréningu hrýzol trávu. Keď sme behávali na škvarovom ihrisku, furt bol vpredu. Šuškali sme si - pozri na toho starca. Bol odo mňa o pätnásť rokov starší. Ale musím povedať, že sme sa o flek nebili. Vždy sme sa s ním vedeli dohodnúť, možno preto, že som to nijako necítil, keď ma do brány nepustil. Presadil u funkcionárov to, že sme mali vždy rovnaké prémie, či chytal jeden alebo druhý. Bol to správny chlapík."

A ´Fleši´ vedel, že jeho šanca príde, Schrojfovi sa totiž núkala možnosť cestovať do Austrálie, za Jozefom Venglošom. No do brány sa dostal skôr, než jeho kolega zočil prvého klokana. "Už po štvrtom zápase sezóny. V stredu sme hrali na Dukle a v nedeľu v Hradci. Na Juliske sme prehrali 1:4 či 1:5 a v Hradci sme už po polčase mali na konte trojku, keď mi Pišta báči Čambal povedal - vyzliekaj sa! Nebol som pripravený a bolo mi všelijako, no dostal som už iba gól a prehrali sme 1:4. Darilo sa mi aj doma s Brnom a aj keď som potom v Trnave chytil trojku, zostal som v bráne do konca sezóny."

Železničiarskym farbám bol verný trinásť rokov, na jeho kvality sa spoliehali tréneri Gögh, Čambal, Reimann, Jankech, Kačáni či Baránek. A kto sa v konkurencii takých gólmanov ako Kouba, Vencel, Schmucker, Smak, Plach, Kramerius alebo Sedláček presadil aj v národnom mužstve, musel sa veru v malom vápne vedieť obracať. V roku 1969 pozvali reprezentačné béčko do Amsterdamu, na zápas proti Ajaxu. Olympijský štadión bol plný a v hre prestíž, hoc išlo len o priateľský duel. "Na lavičke sedel tréner Jačiansky a dohoda bola taká, že prvý polčas odchytám ja, druhý Tóno Švajlen. Aj som sa tešil, že to bude len polčas, veď nároďák už čaká... Lenže, do kabíny sme išli s vedením 1:0 a tréner mi vraví - nevyzlekaj sa, ideš ďalej, taký výsledok nemôžeme pustiť. No medzitým sa Tóno už rozcvičoval a keď sme sa vrátili na ihrisko, nechcel z brány odísť, veď taká bola dohoda. Idem za trénerom, reku, treba mu to povedať... Samozrejme, bol urazený, keď si opäť sadal na lavičku. Čisté konto som neudržal, no uhrali sme cennú remízu 1:1, gól mi dal sedem minút pred koncom Kaiser."

Veľa nechýbalo a Amsterdam mohol byť zlomom v jeho kariére. Prišiel za ním na izbu nejaký Slovák, vraj priateľ vtedajšieho tajomníka Lokomotívy Jurčáka. "S ponukou, keď sa rozhodnem ostať, na druhý deň je tu s kopou peňazí. V Ajaxe končil skúsený Bal a zháňali dobrého brankára. Že si to mám do piatej ráno rozmyslieť. Prebdel som celú noc, ale rozhodol som sa, že sa vrátim domov, kvôli rodine. Ten chlap naozaj ráno sedel vo vestibule, vedľa neho strieborný kufrík. Keď ho otvoril, videl som tie poukladané dolárové bankovky, jeden balík vedľa druhého, ako vo filme. Ani som sa nepýtal, koľko tam je. Pokojne však akceptoval moje rozhodnutie..."

Doma ho čakal dres národného mužstva, a aj keď bol pri Viktorovi a Vencelovi brankárskou trojkou, vedel, že cesta na svetový šampionát do Mexika ho neminie. "Odchytal som všetky tie prípravné zápasy, ktoré sme naháňali kvôli Petrášovmu vylúčeniu a balil kufre s nádejou, že v Guadalajare sa na mňa usmeje šťastie." Proti Brazílii nastúpil Viktor (1:4), proti Rumunom chytal Vencel (1:2) a tréner Marko avizoval, že proti Angličanom bude v bráne Flešár. "Lenže po dvoch prehrách už vlastne ani nebol trénerom národného mužstva, na príkaz zhora ho viedol jeho asistent Hucko. Pred zápasom s Anglickom prišiel do kabíny so slovami: Ja vám len prečítam zostavu, riadiť vás už budú páni. A ja som v nej opäť nebol. Na duel s Anglickom som sa nesmierne tešil, na vzdušné súboje, čo bola moja silná stránka, najmä s ich stopérom Jackym Charltonom. Cítil som sa veľmi dobre, veď som bol v najlepších brankárskych rokoch..."

Mal aspoň to šťastie, že na Estadio Jalisco bol v každom zápase dvojkou a mohol sedieť na lavičke národného mužstva. Krátky čas na aklimatizáciu a napätá situácia vo vnútri mančaftu však urobili svoje a Čechoslováci sa vracali domov bez bodu. "Guadalajara leží vo vysokej nadmorskej výške a boli sme tam príliš krátko, aby sme si zvykli, vždy sme vydržali iba polčas." A ešte do toho prišla aj aféra Puma - Adidas. "Aj keď reprezentačné mužstvo malo zmluvu s adidasom, my, Slováci, sme chodili oblečení i na tréningy v pumách. Od firmy sme dostali po podpísaní zmluvy päťsto dolárov a za každý zápas sme inkasovali ďalších tristo. A to bolo tŕňom v oku pre českých hráčov, ktorí od adidasu nedostávali nič. Aj tamojšie noviny písali, že z Československa prišli dve mužstvá. Chybu však urobil zväz, keď s adidasom uzavrel zmluvu pre celý kolektív, kým puma to urobila šikovne, s každým hráčom osobitne. Samozrejme, na zápasy sme museli nastupovať jednotne, len kopačky mohli byť iné. Aby zachránili situáciu, z Prostějova nám urýchlene poslali výstroj, čo sa podobala adidasu, bol to iba taký šmejd."

A po zlých výsledkoch i dobrý dôvod, aby si mužstvo po návrate do Prahy podali novinári. Pravdou je, že prekrásnom hoteli Malibu nevládla idylka, akú ponúkal hoteliér v prospektoch. "Česi nám závideli tie doláre, aj kvôli tomu sa do seba pustili Adamec s Migasom, ale doma noviny napísali, že bijeme Čechov. Novinár z Rudého práva, ktorý tam ani nebol. Očiernil všetkých Slovákov, tak len čo sme vystúpili z lietadla, Jožo si ho hneď podal."

Výsledkom bol ročný zákaz štartu za národné mužstvo pre všetkých hráčov, ktorí v Mexiku boli, a tak sa vlastne skončila aj reprezentačná kariéra brankára Lokomotívy. Čermeľčanom však ešte pár rôčkov robil dobrú službu. "Mrzí ma len vypadnutie do druhej ligy. Ale vtedy som ani ja nebol vo svojej koži, dosť ma trápili súkromné problémy." Mal 35 rokov a v pätách nádejných brankárov Semana, Gašpara a Vraštiaka, keď prestúpil do susedných VSŽ, vtedy pôsobiacich v tretej lige. "Aj keď ma ešte lákali do Interu, lebo im na západ zdrhol Kovařík. Ale platové podmienky, i s robotou v železiarňach, neboli veľmi rozdielne, tak som ostal doma."

Pár sezón skúšal šťastie s trénerskou dvojkou i v podnikaní, ale oboje už zavesil na klinec a po šesťdesiatke si doma, v Košiciach, užíva dôchodku. A občas, v kruhu starých pánov, si rád zaspomína na štvrťstoročie vo futbalovej bráne.

Bohuš MATIA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári