"Slamka" mal povolené aj pivo po večeri, kvôli tráveniu, aby trochu pribral

"Zbohom, kapitán!" písali vo štvrtok 9. októbra 1969 naše noviny. Deň predtým zavesil definitívne kopačky na klinec František Hájek, nezabudnuteľná postava košických futbalových trávnikov. Po desiatich sezónach v drese Jednoty, Spartaku, VSS a Lokomotívy. Na jeho rozlúčku prišiel do Čermeľa francúzsky Olympique Nimes, aj s jeho veľkým kamarátom Dolfim Schererom. Štíhly elegán vybehol na trávnik iba na päť minút, symbolicky, lebo v novej sezóne už nehrával. Kapitánsku pásku odovzdal Andrejovi Ištókovi, od Francúzov dostal mestský symbol, krokodíla, od spoluhráčov veľkú kyticu, obraz z Orientu, súpravu váz, kameru, kazetu na cigarety a loptu s podpismi hráčov, od divákov ohromný aplauz.

Mal tridsaťštyri rokov, keď sa s futbalom lúčil. "Bol som pevne rozhodnutý pred novou sezónou v lete skončiť. Vedeniu Lokomotívy som to oznámil včas: Páni, tridsiateho júna som na tréningu poslednýkrát!" Slovo dodržal. Hoci by v Čermeli pristali, keby ho zmenil.

Ešte v zime hrala Lokomotíva proti Nimes vo Francúzsku. Práve jej bývalý útočník, kanonier národného mužstva, Adolf Scherer sa tam potreboval, ako nový hráč, trošku ukázať. "Ale nešlo to jemu, ani celému mužstvu. Držal ho Andriš Knapp, vôbec ho nepustil do šance. Dolfi prosíkal: aspoň raz ma pustite, aby som dal gól a predviedol sa publiku. Dohodli sme sa, ale aj tak sme vyhrali 2:1.." spomína František Hájek na jeden z posledných medzinárodných zápasov v modro-bielom drese Lokomotívy. Dotiahol ju ešte k šiestemu miestu v prvoligovej tabuľke a prenechal miesto mladším.

Pochádza zo Záhorskej Vsi v okrese Malacky, ale Záhorákom sa byť necíti. "Iba som sa tam narodil a prežil prvé tri roky života. Otec bol totiž štátny notár a tam ho pridelili." Odtiaľ sa sťahovali do Popradu, Podolinca, Svätého Jura, Jablonova pri Turni... "Vravím, mali sme dobrý nábytok, že toľké prenášanie vydržal." Aj presun do Krompách. "Mamka tam zdedila dom a otec si našiel prácu v závode MEZ, a neskôr, ako dôchodca robil na domovej správe."

Mladý cestovateľ začal hrávať futbal v Rožňave, na tamojšom gymnáziu. "Za žiaden klub som ako dorastenec nehrával. Hneď to bolo za mužstvo dospelých, v neďalekých Krompachoch, aj keď som mal iba šestnásť rokov, nejakým podvodom sa to podarilo. A nebola to hocijaká súťaž, po prvej a druhej lige tretia najvyššia na Slovensku. Volala sa D-súťaž, akési oblastné majstrovstvá." Hrával centra a mal povesť dobrého strelca. "Kopol som v sezóne vari štyridsať gólov. Vtedy nebol problém streliť v jednom zápase aj päť."

A bol by v tom čert, keby si ho nevšimili v niektorom z ligových mužstiev. Najskôr ho lanárili Prešovčania. "Asi dva roky." Sľuboval, že príde, ale napokon im ho vyfúkla košická Jednota. "Vtedy sme v Krompachoch mali aj na druhú ligu, v tabuľke sme na vedúci Martin strácali len dva body. Ale v Krompachoch ju veľmi nechceli, riaditeľ ´téječky´ Šubeník mi vravel - len choď, tu iba zakrpatieš."

V tom čase už František Hájek študoval v Košiciach, na Fakulte ťažkého strojárenstva. Od Prešova ho odhováral aj otec: "V Krompachoch budeš bývať, v Košiciach študovať a v Prešove hrať. Ako to chceš zvládnuť? Bol som v štvrtom ročníku, keď prišli Košičania." Padol im do oka už skôr. "Keď sa raz vracali z akéhosi ligového zápasu, vystúpili z vlaku v Krompachoch a zahrali si s nami. Robievalo sa to preto, aby boli vyššie prémie..." Feri sa blysol takým gólom, že brankár Jednoty Gejza Vrábel sa spamätal až doma, že má loptu v sieti. "Vysunuté vtedy bývali obe krídla i center, spojky sa mierne sťahovali. Aj ja som bol trošku vzadu, dlhú loptu som prehlavičkoval na krídlo a odtiaľ dostal center späť. Lopta mi na tej škvare sadla perfektne, napálil som to vari z tridsiatich metrov. Puf do žrde, puf dolu!" Chudý, vytiahnutý útočník razom upútal košických funkcionárov.

Zo začiatku to nemal jednoduché, v škole sa nemohol oháňať tým, že je ligový futbalista. "Nijaké výsady som nemal, žiadny individuálny študijný plán ako majú športovci dnes, vedúci katedry ani len nevedel, že hrávam futbal. Mal som ísť dokonca na diplomovú prax až kdesi do Plzne. Len vďaka profesorovi Hajkovi, ktorý chodieval na futbal, som sa dostal aspoň do Prakoviec. Odtiaľ ma vozili na tréningy."

V Jednote dostal hneď prezývku: "Slamka", že bol taký tenký. "Pali Pintér mi ju vymyslel. Nemal som ani sedemdesiat kíl a meral stoosemdesiatštyri centimetrov. Mal som dokonca povolené piť pivo po večeri, kvôli tráveniu, aby som pribral." Najviac sa kamarátil s populárnym ´Fülesom´, Andrejom Kvašňákom. "Vždy sme sedeli spolu. On bol o päť mesiacov mladší, tak nosil vak na zápasy, ja zas domov. Vždy sme mali jeden, veď nebol problém hodiť doň dva páry kopačiek, dvoje dresy a uteráky... Kto iný, ako Pali Pintér, si to všimol a raz nám do vaku, nenápadne, pribalil aj jednu tehlu. Prišli sme do hotela Paríž v Prahe a Andriš si všimol, že vak je nejaký ťažký. Keď zbadal čo v ňom je, schmatol tehlu, otvoril okno v hotelovej izbe a vyhodil ju rovno na ulicu. Bez toho, aby sa pozrel, či tam niekto neprechádza. Pred hotelom je úzka ulica, vždy plná ľudí. Mali sme šťastie, nikoho netrafil..." spomína si František Hájek na bývalého spoluhráča, z ktorého sa neskôr stala československá futbalová legenda. Dodnes sú v kontakte. "Pamätám sa, ako sa raz urazil, že ho tréner nepostavil na zápas. Nahnevaný odišiel do Prahy. Prirodzene, v Jednote nechceli ani počuť, že by prestúpil a až po urgencii predsedu vlády, keď ÚV KSČ doporučil ÚV ČSZTV, aby ´soudruha´ Kvašňáka preregistrovali, stal sa hráčom Sparty. Ani neviem, či zaňho niečo dostali. Keď tu už nebol, vypadli sme z ligy..."

Funkcionári, v roku 1962 už VSS, neboli nadšení ani vtedy, keď chcel odísť F. Hájek. Za to rozhodnutie mu vymerali deväťmesačný dištanc, ale zmenu klubových farieb nikdy neľutoval. Po štyroch rokoch na Solovjevovej ulici sa presťahoval o kus ďalej na sever, do Čermeľa. "Nechceli ma však pustiť. Tréner Jačiansky býval neďaleko mňa a furt ma buzeroval (v dobrom), že sa musím vrátiť. Vraj namiesto mňa postaví do útoku obrancu Pavlíka a ja stratím flek. Ale, bol som rozhodnutý. Pre VSS som urobil dosť." Dokonca ich ťahal z brindy, keď sa dostali do dlžôb a na štadióne im vypli elektrinu, vodu i telefón. Išiel orodovať na Krajský výbor strany... "S nikým som sa v klube nehádal, urobil som to pre zlé pomery, nevidel som tam žiadnu perspektívu. Naopak, Lokomotíva išla hore, stavali tam krásny štadión a rokovali so mnou veľmi seriózne. Boli to ľudia, ktorým naozaj išlo o futbal. Spomeniem len predsedu oddielu Švábovského, Benického, ekonóma Jakubova či pokladníka Jakubíka. Ten mal furt pri sebe peniaze. Chceli ste si požičať dvetisíc? Tu máš, dal ich ihneď a potom to zrážal z výplaty..."

Prestup však nešiel celkom po masle. Naraz chceli odísť z VSS až traja hráči: Gajdoš, Felszeghy a Hájek. "Nazvali to hromadný prestup a tak by ho zamietli an blok, všetkým trom. Napokon ho Felszeghy odvolal, u Gajdoša sa dohodli a ja som dostal dištanc... Aspoň som trénoval a ´priateľáky´ hrával načierno, takto som si deväť mesiacov ´vegetil´," dočkal sa chvíle, keď nastúpil v drese Lokomotívy aj v ligovej súťaži.

Železničiari v tom roku postúpili do prvej ligy a nemali problémy s peniazmi. Veď kto si mohol dovoliť kúpiť strieborných ´Číľanov´ Scherera (prišiel z ČH Bratislava) či Schrojfa (zo Slovanu)... Tréner Fecko, alias ´Ferrari´, ho spočiatku staval do útoku, spolu s Kamarášom. "A strieľali sme góly jedna radosť, štyri-päť za zápas bolo minimum. Poproč dostal v prípravnom zápase 27:0, Trebišov dvanásť, Rožňava sedemnásť. Ale to preto, že my sme prípravu začali už v januári, kým oni sa dostali na ihrisko až v marci a iba po ňom korčuľovali." Do zálohy ho presunul tréner Bučko. S tým, že svoje útočné vlohy môže uplatniť pri centrovaných loptách do šestnástky.

František Hájek bol vynikajúci hlavičkár a z postu centerhalfa nabiehal pred bránu najmä pri rohových kopoch. "Raz mi za to nadával aj tréner susedov z VSS, Jačiansky. Pred zápasom na Solovjevovej robil taktickú poradu a upozorňoval svojich hráčov kto z nás kedy a ako nabieha dopredu, na koho si treba dávať pozor. Prišiel roh, od cesty, k bližšej žrdi a ja som hlavou zavesil. Vyhrali sme 1:0 a Pišta báči sa chytal za hlavu - na všetkých som upozorňoval a na suseda som zabudol, že chodí pri rohoch dopredu!"

Hlavou prekonal aj gólmana národného mužstva Dolejšího, ešte v drese VSS. Ale ako! "Pali Pintér vedel posielať prudké, tiahle centre, presne na hlavu. Dostal som ho na šestnástku a odtiaľ som hlavičkoval rovno na bránu. Kým ma stihol pomenší obranca šťuchnúť do rebier, lopta už bola v sieti. Góly zo šestnástky hlavou sa často nedávajú." Na pozícii centerhalfa si v Čermeli rýchlo zvykol, ale raz sa stalo, že musel ešte viac dozadu, rovno do brány... "V Československom pohári sme hrali s béčkom Sparty, niekde na škvare, tuším na Žižkove. Tóna Flešara fauloval jeden z protihráčov a tak, keď loptu odkopával, nakopol aj jeho. Ten sa hodil o zem a sudca Tóna vylúčil. Tréner Čambal vraví: Feri, ideš do brány! Náhradný brankár totiž mohol nastúpiť až po prestávke. Tak som si obliekol čierny dres a zachytal dvadsaťpäť minút. Gól som nedostal, ani lopta mi z rúk nevypadla," mal v nich cit z basketbalu. "Ale ku cti rozhodcovi slúžilo, že nedovolil súperovým hráčom, aby sa ma čo len dotkli. Vedel, že urobil chybu, keď Tóna vylúčil."

S ´rudými´ Sparťanmi sa viaže aj najpamätnejší zápas jeho kariéry. "V lete v roku 1965 sme hrali s nimi v Čermeli. Bol to nezvyčajný duel. Sparte išlo o titul, nám o záchranu. Keď prehráme, vypadneme a Sparta vyhrá ligu. Remíza by nepomohla nikomu. Zápas chcela vysielať aj televízia. Boli sme na sústredení na Jahodnej a medzi hráčov prišiel predseda oddielu. Vraj, keď budeme súhlasiť, môže to televízia vysielať, ale keď sa chceme zachrániť, bude treba Sparťanov trochu prišliapnuť. A keď to bude v televízii, chlapci sa budú báť. Napokon sa rozhodlo, že nesúhlasíme s prenosom. Až na nátlak Ústredného výboru strany odvysielala televízia priamo aspoň druhý polčas. Ale to sme už viedli do prestávky 2:1 a zápas nepustili z rúk. A vyzeralo to tak, že o titul hráme my a Sparta o záchranu! Vari trikrát sa dostala cez polovicu ihriska. Keby si Miki Kassai nedal vlastný gól, tak by ho Sparta nedokázala streliť. Na zápase bolo tridsaťtritisíc platiacich divákov..."

František Hájek patril k elitným ligovým záložníkom, ale dres národného mužstva visel v tých časoch príliš vysoko. "Ani Buberník sa vtedy nevedel dostať do reprezentácie. Bolo tridsať vynikajúcich hráčov, ktorí tvorili A i B-mužstvo. A skúste vytlačiť takých centerhalfov, ako boli Pluskal, Masopust či Hledík," prežil svoje najlepšie roky v ére skvelých futbalistov.

Vedel hru tvoriť i zakončiť, jeho prednosťou bolo i to, že dokázal vystihnúť loptu, predskočiť súpera, keď čakal prihrávku. A robieval to bez faulov. Nikdy nebol vylúčený, ba ani napomínaný. Aj preto bol niekoľko rokov kapitánom modro-bielych z Čermeľa. "Vedel som komunikovať s rozhodcami." Len takému Obtulovičovi vraj nedokázal prísť na chuť. Mal vari stodvadsať kíl a celý zápas sa pohyboval iba okolo stredového kruhu, dvadsať metrov tu, dvadsať metrov tam...

Neuchyľoval sa k vulgárnemu slovníku ani vtedy, keď si to súper zaslúžil. Pri jeho telesnej štruktúre však trochu prekvapuje, že utŕžil len dve vážnejšie zranenia v kariére. "Raz, v Trebišove, mi zlomili nohu nad členkom a raz som mal otras mozgu. Hrali sme s Duklou Komárno o postup do ligy. Vo vzdušnom súboji sme sa zrazili s protihráčom hlavami, až sa mi zaiskrilo pred očami. Chcel som vstať, ale stále ma to ťahalo na zem. Mal som kruhy pred očami a zakýval som trénerovi Bučkovi, že chcem striedať. On mi na to: vydržíš polčas! Vydržal som, ale ani som nevedel na ktorú bránu útočíme. V nemocnici zistili, že som hral s otrasom mozgu."

Spočiatku sa trochu zdráhal, aby sme o ňom napísali. Vraj, pre koho je už zaujímavý nejaký starý futbalista. Presvedčili sme ho, že treba. Najmä pre mladých. Aby sa nestalo, ako nie tak dávno, že sa jeden reprezentant svojho trénera, majstra Európy, pýta: "A vy ste niekedy hrávali futbal?"

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári