ministri, prípadne členovia ochranky. Zasvätení však vedia, že každý premiér sa opiera nielen o členov svojho kabinetu, ale aj o (a niekedy hlavne) spolupracovníkov, ktorých mená a tváre nie sú mediálne známe. O čo menej pozná verejnosť najbližší Dzurindov štáb, o to viac a každodenne posudzuje výsledky ich práce samotný premiér.Človekom, s ktorým je Mikuláš Dzurinda v kontakte omnoho viac ako s niektorými ministrami, je zemplínska rodáčka Viktória Jančošeková, riaditeľka Kancelárie predsedu vlády, ktorú sme požiadali o exkluzívny rozhovor.
Ako a kde ste sa prvýkrát osobne stretli s Mikulášom Dzurindom?
- Narodila som sa v Medzilaborciach, ale podstatnú časť mladosti som prežila neďaleko Humenného. Do Medzilaboriec sme sa vrátili, keď som mala osemnásť. V tom čase som bola študentkou na vysokej škole. S Mikulášom Dzurindom som sa prvýkrát stretla pri návšteve Svätého otca na Slovensku v roku 1995 a spolupracovať sme začali po parlamentných voľbách v roku 1998.
Funkciu, ktorú zastávate už štyri roky, v minulosti "preslávila" jedna z vašich predchodkýň, ktorá si vyslúžila vďaka svojim maniérom prezývku "železná lady". Môžete s odstupom času potvrdiť, (alebo vyvrátiť), že človek na tejto pozícii musí byť skutočne "železný"? Alebo potrebuje predovšetkým nervy zo železa?
- Železnou lady v pravom slova zmysle bola podľa mňa Margaret Thatcherová. Vnímam to skôr tak, že dobrý manažér je v prvom rade železný k sebe, a až potom na tých druhých. Inak by sa asi očakávaný efekt nedostavil. A nervy zo železa? Pri mojej práci je dôležitá trpezlivosť, posilňujem si ju každý deň.
Spomínate si ešte na okamih, keď vám premiér ponúkol funkciu riaditeľky svojej kancelárie? Ako ste vtedy reagovali?
- Áno, spomínam - brala som to ako výzvu. Bol to zrazu veľký obrat v mojom pracovnom, ako aj súkromnom živote. A verte, že otázky či to zvládam, či konám správne, či vydávam zo seba maximum pre túto prácu - si kladiem stále. Je to predovšetkým o veľkej zodpovednosti. Veľmi si vážim šancu a dôveru, ktorú mi premiér dal.
Ako prijala túto správu vaša rodina?
- Určite mali radosť, a tiež podobné obavy ako ja. Avšak nie len v tej chvíli, ale po celý čas je rodina mojou veľkou oporou.
Venovali ste sa už predtým politike aktívne?
- Študovala som na Fakulte humanistiky históriu a medzi mojimi priateľmi boli poslucháči politológie, takže naše debaty boli často veľmi živé. Boli to politicky veľmi zaujímavé roky 1993-1998, kedy sme s mnohými skutočnosťami v našej spoločnosti neboli spokojní. Nevedeli sme sa stotožniť s politikou a smerovaním Slovenska v tomto období.
Stále sa zatiaľ "točíme" okolo vašej práce... Prezraďte, čo vás dokáže potešiť a naopak poriadne "vytočiť"?
- Poteší ma všetko pekné, milé a dobré okolo mňa. Veľmi ťažko znášam neúprimnosť. Mám radosť, keď sa darí mne a mojim blízkym. Tešia ma úspechy a výsledky práce, najmä pokiaľ vidíme, že naše úsilie napĺňa svoje ciele a má zmysel.
Niet pochýb, že ak má človek bez väčších následkov znášať stresy v zamestnaní, musí mať oporu v rodine. Prezradíte niečo viac o vašich blízkych?
- Mám úžasnú rodinu. Je všetkým, čo mám. Od mojich 14 rokov sa o mňa a mladšiu sestru starala iba mama a ja ju za to obdivujem. Sestra je už vydatá a posledných päť mesiacov nám najväčšiu radosť robí jej malý synček René.
Riadite sa v živote nejakou filozofiou alebo životnou skúsenosťou?
- Áno. Kde je vôľa, tam je cesta. A nehovorím to preto, že ide o titul premiérovej knihy. Ako dieťa si spomínam, že keď som sa na niečo ponosovala, tak mi moja múdra babka pošepla: "všetko pôjde, len treba chcieť".
Povedali sme, ste rodáčkou z Medzilaboriec. Ako si teraz s odstupom času spomínate na roky detstva a mladosti?
- Mala som šťastné detstvo. Rada spomínam na roky strávené v školských laviciach, na kamarátstva, na učiteľov, s ktorými som v kontakte doteraz.
Chodievate aj teraz domov na východ? Zaujímate sa o dianie v tomto regióne?
- Áno, žije tam podstatná časť mojej rodiny. Snažím sa zájsť na "východ" tri -štyri razy do roka. Ešte stále nedokážem prežiť naplno Vianoce v Bratislave. Chýba mi vzduch, atmosféra, tradície a neopakovateľné čaro, že sme celá rodina pokope. Oveľa viac času trávim na východnom Slovensku pracovne, v súvislosti s programom premiéra. Avšak, či už prichádzam na východ súkromne, alebo pracovne, vždy sa tam veľmi teším, pretože srdcom som stále východniarkou.
Ako relaxujete?
- Najlepšie si oddýchnem v prírode, na čerstvom vzduchu. V lete s priateľmi a kolegami chodievam na túry po Slovensku. Už druhý rok v rámci akcie Modré leto navštevujeme a stále objavujeme nové krásy regiónov nášho Slovenska. Netušila som, že máme na Slovensku Opálové bane alebo keltskú osadu Havránok. Stretávame úžasných ľudí, ktorým záleží na tom, aby krajina bola čo najviac zviditeľňovaná nielen pre zahraničných turistov, ale aj pre nás samotných. Veľakrát sa u nás leto ráta, len keď sme ho strávili v zahraničí pri mori, ale o tom, aké nádherné sú Čičmany, alebo jedinečné drevené kostolíky na východe, vie ešte stále málo ľudí. V zime stále viac obľubujem lyžovačky.
Môže žena vo vašom postavení stihnúť aj práce okolo domácnosti?
- Vzhľadom k tomu, že ešte nemám rodinu, tých prác nie je zase toľko, aby som nestíhala. Mám vlastnú domácnosť, ktorá chce pravidelnú údržbu. Tieto práce beriem ako relax a bavia ma.
Ak by ste dostali možnosť zmeniť na svete jedinú vec čo by to bolo?
- Áno, bolo by veľa vecí, ktoré by som rada zmenila, a začala by som od seba. A som presvedčená, že ak by tak urobil každý, spoločne by sa nám podarilo vytvoriť spoločnosť, v ktorej bude viac tolerancie a porozumenia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
