Bájny Filipides zvestoval Aténčanom víťazstvo, slovenský maratónec koniec olympiády

Slnko už zapadlo za vŕškami chrániacimi Atény, nad mestom sa zotmelo, ale historický štadión Panathinaiko žiaril v svetle reflektorov ďaleko pred ním. Na to miesto musel dobehnúť. Aj keď nohy už nechceli poslúchať, trápil ho žalúdok a nemal oporu v žiadnom bežcovi, či sa díval pred seba, alebo obzrel za chrbát. Bol na trati olympijského maratónu posledný...

Už iba jeho výsledok chýbal k tomu, aby sa olympiáda skončila. Všetky góly, metre, sekundy boli zrátané. Čas bežal už len pre Slováka Marcela Matanina. Rodák z Vranova, člen košického Obalservisu, to však netušil. Párkrát aj rozmýšľal, že zastane, že si uľaví, keď prejde do kroku, ale špalier Aténčanov lemujúci dlhú asfaltku až k štadiónu mu to nedovolil.

A tam ho vítali, akoby bol olympijským víťazom. Nikomu nevadilo, že dobehol štyridsať minút za ním. Za cieľovou páskou klesol na kolená a tvár pritisol k atletickej dráhe. "Urobil som tak, ako som to cítil. Povedal som si - konečne v cieli. Mal som toho naozaj plné zuby. Bol som šťastný, že sa moje trápenie, trvajúce viac ako polovicu trate, skončilo."

Slovenský vytrvalec vošiel do histórie, snímky posledného aktívneho športovca na hrách XXVIII. olympiády obleteli celú zemeguľu. "V cieli ma fotil aj tréner, na tie fotky nie je veľmi dobrý pohľad a ani nie som nadšený, že som sa takto zapísal do histórie. Ani som netušil, že som posledným maratóncom v cieli."

Pribehol na smrť ustatý, ale aj šťastný. "Srdce mi nedalo zastaviť. Ani ľudia, ktorí ma povzbudzovali. Boli nielen v meste, dedinkách, ale pozdĺž celej trate. Čakali vari až dovtedy, kým okolo nich prebehnem, až potom sa rozišli. Tie preteky som nemohol vzdať, už aj preto, že sa bežalo po klasickej trati z Marathonu do Atén a taký maratón, navyše olympijský, sa nebeží každý deň. Je to zážitok na celý život."

Z každého metra rozpáleného asfaltu dýchala na bežcov dávna olympijská história. "Vedel som o tom maratóne všetko, že trať povedie okolo miest, kde sa bojovalo, že pobežíme okolo mohyly, ktorá je tam navŕšená na počesť aténskych bojovníkov. Dedinka Marathon, kde nás priviezli autobusmi dve hodinky pred štartom, je strašne maličká, stojí tam len zopár domov, pomník maratónca a historická brána, nič viac. Možno si tamojší obyvatelia, ani neuvedomujú, na akých slávnych miestach žijú."

A sotva na to myslel aj niektorý z tých 101 maratóncov, keď mal iba pár minút, aby sa pripravil na štart. "Chvíľu sme sa mohli rozcvičiť na tamojšom štadióne, rozdali nám štartové čísla a čipy, na nejakú komunikáciu s ostatnými nebolo času. Aj tak som tam okrem Roba Štefka a niekoľkých Rusov nikoho nepoznal, s Alim Ezayedim som sa stretol až na štarte, dovtedy som ho nikde nevidel."

Aj keď sa štartovalo o šiestej podvečer miestneho času, slnko nebolo k maratóncom vôbec milosrdné, len s nevôľou sa pomaly skláňalo za členitý horizont. Podľa oficiálneho výsledkového protokolu bolo na štarte 30°C a 39-percentná vlhkosť vzduchu. "I keď sme s takou teplotou rátali a s Robom sme sa snažili trénovať najmä okolo obeda, keď bolo najhorúcejšie, to teplo urobilo svoje, je úplne iné, ako niekde v strednej Európe, aj vlhkosť cítiť ináč. Pri mojom poslednom teste to vyzeralo rýchlostne veľmi dobre, pravda, bola to len desiatka a pri devätnástich stupňoch. Aký je však profil maratónskej trate, zistil som až na mieste. Zhrozil som sa nad tým, čo organizátori vymysleli. Od desiateho asi po tridsiaty druhý kilometer sa stúpalo, samé výbehy a zbehy, proste hrôza."

Marcel sa nedal strhnúť tempom tých najlepších. "Vedel som, že väčšina vytrvalcov má také osobáky, na ktoré ja nemám. Podľa svojho som rátal, že môžem byť v cieli medzi poslednými pätnástimi, veľké oči som naozaj nemal." O nejakej spolupráci s Robom Štefkom sa nedalo uvažovať. "Je to predsa maratónec na inej úrovni ako ten, čo beží iba svoj tretí maratón v živote. Tak som sa snažil nasadiť rozumné tempo a okolo tretieho kilometra som zistil, že ma všetci opustili a zostal som celkom sám. Potom som už dobiehal iba tých, čo vzdali... Ale aspoň mňa nikto nemohol predbehnúť. Ba, jeden z pretekárov ma predsa dobehol, keď som sa na chvíľu dostal pred neho, lebo sa zastavil. Ale nemám potuchy, z akej bol krajiny."

Po niekoľkých kilometroch ho však dostihol súper, ktorého je ťažké striasť sa. Rýchle nohy, ani taktika naň vôbec neplatia. "Prestal mi fungovať žalúdok. Od pätnásteho kilometra som žil iba na čistej vode, čo nie je pre maratónca bohviečo. Nič iné mi však žalúdok neprijímal. Ráno pred pretekmi to bola klasika - chlieb, maslo, džem, žiadne vymýšľanie, ale v tej horúčave asi aj žalúdok pracoval ináč, ako je zvykom."

Vydržal. Aj nepríjemné pocity vo svojom tele, aj nekonečné kilometre, ktoré sa mu zdali večnosťou, kým v diaľke pred sebou nezazrel prvý raz svetlo žiariace nad staručkým olympijským štadiónom. "V meste som bol už za tmy. Vedel som, že štadión, respektíve žiaru reflektorov, je vidieť asi päť kilometrov pred cieľom. Pre mňa to však stále bolo strašne ďaleko. Stále som nevedel, či to vydržím. Až v bráne olympijského štadióna som si vydýchol - už som doma. Vraj som zožal druhý najväčší aplauz, hneď po víťaznom Talianovi Baldinim. Bol to veľký zážitok, ako ma ľudia povzbudzovali, nečakal som, že štadión bude ešte taký plný."

O incidente vedúceho Brazílčana Limu so šialeným írskym kňazom sa dozvedel až neskôr. "Videl som večer zábery v telke. Vraveli však, že ho už aj tak mali, že by už nevyhral, aj keby sa to nestalo. Organizátorom je ťažké niečo vyčítať, pri takom množstve ľudí je to neustrážiteľné."

Tak ako kedysi Filipides zvestoval Aténčanom víťazstvo nad Peržanmi, posledný z moderných maratóncov oznámil divákom na mramorových tribúnach legendárneho štadióna, že olympiáda sa skončila. "Na rozdiel od toho bájneho bežca som však bol rád, že som neodpadol a nezomrel," spája Marcel Matanin históriu a prítomnosť s úsmevom. Hoci si vytrpel vari toľko, ako kedysi ten grécky posol.

S olympijskými Aténami sa Marcel Matanin rozlúčil tiež medzi poslednými. "Vracali sme sa až v stredu. V lietadle bol obmedzený počet miest a pre mňa i niekoľkých cyklistov sa už neušlo, tak sme sa aspoň trošku mohli po Aténach poobzerať, hoci tam už nebolo veľmi čo robiť. Boli sme sa vykúpať, obhliadnuť Akropolu, olympijský ruch v meste pomaly utíchal, aj keď výzdoba zostala, lebo sa blíži paralympiáda."

Aténsky maratón bol vraj na dlhší čas preň posledný. Aj keď mu po ňom disciplína, na ktorú sa dal, ešte viac prirástla k srdcu a zdá sa byť po tom utrpení ešte krajšia ako predtým. "Určite som nezanevrel na maratón, veď moja maratónska kariéra sa iba začína. Pravda, som z toho olympijského maratónu trochu obúchaný, organizmus dostal poriadne zabrať, chvíľu potrvá, kým rozchodím tú svalovicu, takže košický Medzinárodný maratón mieru asi nie je reálny. Ale predsa, je to doma, rád sa Košičanom ukážem, aj keď to určite nebude na celej trati."

Bohuš MATIA

Autor: MX Band v Dolnej bráne

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári