Sme.sk | Košický Korzár | Spravodajstvo | Terézia Žigová má šesť detí, no hoci sa s ňou osud nemaznal, nikdy nedopustila, aby klesli na dno

Aby deti neskončili na ulici, dala ich do detského domova
Terézia Žigová má šesť detí, no hoci sa s ňou osud nemaznal, nikdy nedopustila, aby klesli na dno

Vydané 28. 8. 2010 o 23:00 Autor: Tomáš Lemešani

Život vždy nie je len prechádzka ružovou záhradou. Zdravotné problémy, nezamestnanosť a smola lepiaca sa na päty niekedy človeka zaženie do úzkych. Veľa by o tom vedela hovoriť Teréria Žigová. Žena z Geče sa kvôli nepriazni osudu dostala do takých problémov, že musela svoje štyri deti dobrovoľne umiestniť do detského domova. Dnes žije v krízovom zariadení a pokúša sa opäť postaviť na vlastné nohy.

Terézia nemala ľahkú mladosť. Vyrastala v Geči, základnú školu vychodila vo Valalikoch. Vyučila sa za predavačku a prakticky hneď po škole sa zamestnala. "O otca som prišla, keď som mala osemnásť rokov. So súrodencami sme museli vypomáhať mame, preto sme všetci nastúpili do práce, alebo chodili na brigády," spomína Terézia na svoj vstup do dospelosti. Rok a pol pracovala ako predavačka. "Peniaze nám však nestačili. Okrem toho, že sme ich potrebovali na nájomné a chod domácnosti, po otcovi sme zdedili nesplatený dlh, ktorého sme sa museli postupne zbavovať. Spolu s mladšou sestrou sme sa teda zamestnali vo fabrike v Geči."

Už v osemnástich rokoch sa spoznala s mužom svojho života. Ešte ako slobodnému páru sa im narodili deti Lukáš, Denisa, Alexandra, Radka. Najstarší Lukáš má dnes 24 rokov. "Zosobášili sme sa, keď som mala 22 rokov. Z rodičovského bytu som sa presťahovala k manželovi do Košíc na Krivú ulicu. Ako zamestnanec Inžinierskych stavieb tam dostal firemný byt." Takto si mladá rodinka spokojne nažívala niekoľko rokov. Nové politické zriadenie so sebou prinieslo aj krach štátnych podnikov, neistotu zamestnancov. Doplatila na to aj Terézia. Stále pracovala vo fabrike v Geči, no keď sa začalo prepúšťať, žena, ktorá šla prakticky z jednej materskej dovolenky na druhú, bola na listine prepustených medzi prvými.

Stále však rodinu a funkciu živiteľa utiahol manžel. Zarábal, mal firemný byt. Problém nastal, keď začal prepúšťať aj jeho zamestnávateľ. "Potrebovali znížiť stav zamestnancov. Ako prvých prepúšťali tých, ktorí sa vo firme zamestnali ako poslední. Medzi nimi bol aj manžel. Takto sme prišli o byt a na čas sa vrátili do bytu v Geči k mame a sestre." V takomto spolužití však nevydržali dlho. "Sestra tam bývala takisto s rodinou. Miesta bolo málo, bolo to náročné na psychiku, vznikali medzi nami zbytočné konflikty."

Hoci bez peňazí, bola s manželom nútená odísť do podnájmu. "Do podnájmu...," povzdychla si Terézia. "Bolo to skôr putovanie z bytu do bytu. Manžel mal rôzne zdravotné problémy. Napriek tomu sa snažil chodiť na fušky. No ani tak sme nemali dosť peňazí na to, aby sme dokázali utiahnuť nájomné aj starostlivosť o deti." Dospelo to až do krajnej situácie. Terézia s manželom bola krôčik od toho, aby sa dostala na ulicu. "Jednoducho sme museli spraviť niečo radikálne. Rozhodli sme sa situáciu vyriešiť tak, že 'dobrovoľne' dáme deti do detského domova."

Pre matku to bolo, samozrejme, ťažké rozhodnutie. "Psychicky som bola na dne. Nemala som však na výber. Pre deti bol detský domov lepším riešením ako život na ulici." Aj tak však musela bojovať s výčitkami svedomia. V čase, keď deti umiestnila do štátnej starostlivosti, malo najstaršie sedem rokov. "Snažila som sa im to vysvetliť. Rozprávali sme sa o tom. Vysvetlila som im, že to nie je moja vina a že v domove nie sú preto, lebo by som ich nechcela, alebo by sa mi o ne nechcelo starať."

Na um Terézii sem-tam prišla aj myšlienka skúsiť to so životom pod holým nebom. Realistický pohľad ju však stále zahnal. "Nevedela by som si predstaviť život na ulici. Nedokázala by som prežiť. Každý deň by bolo potrebné navariť, deti okúpať. Bola to jednoducho bezvýchodisková situácia." Deti sa navyše dostávali do veku, keď mali nastúpiť na povinnú školskú dochádzku. "Preto si dodnes myslím, že som spravila to najlepšie, čo som mohla. Deti dostali to, čo potrebovali. Len to nedostali od mňa."

Spolu s manželom sa potom Terézia pretĺkala, ako sa dalo. Chodila z bytu do bytu, istý čas prespávali u ďalšej sestry. "Tá však mala tiež štyri deti. Bolo treba sa o ne starať, my sme tam boli navyše." Púť po dočasných bydliskách teda pokračovala. "Žili sme len zo sociálnych dávok. Snažili sme sa aj brigádovať. Keď som nebola chorá, hľadala som si aspoň brigády. Raz sa mi podarilo nájsť prácu na dlhšie obdobie. Bol to však len záskok. Po pol roku sa žena, miesto ktorej som tam pracovala, vrátila a opäť som ostala bez živobytia. Manžel chodieval na rôzne murárske brigády."

Okrem nájmu a základných vecí potrebných k slušnému životu museli manželia každý mesiac odvádzať peniaze detskému domovu, v ktorom žili ich deti. Neplatil to štát. S deťmi kontakty nepretrhli. Práve naopak, snažili sa sledovať, ako rastú. "Navštevovali sme ich vždy, keď sa dalo. Vzťahy medzi nami boli stále dobré. Chápali, že nie sú v detskom domove našou vinou. Detský domov, kde boli umiestnené, bol až vo Vranove nad Topľou. Niekedy som jednoducho nemala peniaze na cestovné, a tak sme si aspoň telefonovali."

Po období, keď bola Terézia s manželom len krôčik od života na ulici, prišli aj relatívne lepšie časy. "Peniaze na nájomné a výživné sa mi darilo skladať bez väčších problémov. Našla som si prácu na základnej škole. Neboli to veľké peniaze, stále sme žili skromne a neustále menili podnájmy, no bez detí to šlo. Boli obdobia, keď sme boli 'hore', no stále sme mali smolu a opäť sme padli..." Pád v tých časoch predstavovalo ďalšie dieťa - dnes 12-ročný Rasťo. "Bolo to pre nás niečo nové. Naučili sme sa prežiť sami, no teraz sme mali na starosti opäť dieťa. Bolo to na nás, museli sme sa snažiť ešte viac. Do detského domova sme ho už dať nechceli. Bolo to síce nechcené dieťa, no zvykli sme si." Rovnako aj na malú Lenku, ktorá sa narodila o tri roky neskôr.

Pred tromi rokmi Terézii konečne začalo svitať na lepšie časy. "Veľmi mi pomohlo združenie Úsmev ako dar. Keď som na tom bola najhoršie, aj s deťmi nám vybavili miesto v krízovom zariadení pre matky s deťmi na Adlerovej ulici v Košiciach. Okrem toho mi pomáhali postaviť sa na vlastné nohy. Vybavili mi prácu pri stavbe krízového zariadenia Dorka na Hemerkovej ulici. Varila som tam obedy pre chlapcov z detského domova, ktorí tam pracovali."

Práce na zariadení Dorka mali osudom ťažko skúšanej rodine priniesť nové životné šťastie, odlepenie sa od dna. Bohužiaľ, opäť došlo k udalosti, ktorá celý rodinný rozlet zastavila. "Na stavbe zariadenia Dorka zamestnali aj manžela. Pomáhal tam s murárskou robotou. Pri práci sa však udrel tak nešťastne, že si vážne poškodil bedrový kĺb. Musel ísť na operáciu, pri ktorej mu vymenili kostnú dreň. Nepomohlo mu to však a problémy s nohou mal aj naďalej."

Kvôli tomu sa mohol rozlúčiť s možnosťou nájsť si trvalé zamestnanie. "Chuť do práce má. Aj po zranení chodil na rôzne murárske 'fušky'. Do práce ho však zoberú len kamaráti a známi, tí, čo ho poznajú a vedia, aký má s nohou problém. Zamestnávateľ, ktorý ho nepozná, sa jeho zdravotného stavu obáva a nechce mu ponúknuť trvalú prácu." Patálie s bedrovým kĺbom trápia Teréziinho manžela dodnes. Absolvoval ďalšiu operáciu, pri ktorej dostal umelý kĺb, ten mu však vypadol a zrejme sa bude musieť podrobiť ďalšiemu chirurgickému zákroku. Do rodinného rozpočtu prispieva len sociálnymi dávkami a menšími zárobkami z brigád.

Predtým, ako sa Terézia dostala do krízového zariadenia v Košickej Novej Vsi, kde v súčasnosti býva, vystriedala nespočet podnájmov, kamarátskych či sociálnych bytov. "Istý čas sme bývali aj v zahraničí. Sestra kúpila starší rodinný dom v Maďarsku a dovolila nám tam bývať. Bolo to však cudzie prostredie, navyše nevieme po maďarsky. Boli sme ako stratení. Vydržali sme tam iba tri mesiace. Potom nasledovali bývania v krízových zariadeniach na Adlerovej, Bosákovej, Fialkovej... Odtiaľ sme pred tromi mesiacmi prišli do Košickej Novej Vsi." To už aj s 19-ročnou dcérou Radkou, ktorá k nim prišla z detského domova.

Teréziine staršie deti boli v detskom domove a odlúčení od rodičov 15 rokov. Údajne jej to nezazlievajú. V detskom domove žilo každé z nich do 18. roku veku. S ich výchovou je Terézia spokojná. "Napríklad 24-ročný Lukáš vyštudoval športové gymnázium. Pracuje v automobilke v Čechách. Má priateľku, nepije, nefajčí, jednoducho sa chytil. Aj 21-ročná Denisa s 20-ročnou Alexandrou žijú a pracujú v Čechách. Najmladšia, 19-ročná Radka je teraz pri mne. Uvažuje nad tým, že pôjde študovať sociálnu prácu. Ak nie, tak si nájde zamestnanie, čím by pomohla nám všetkým." Dá sa povedať, že si momentálne vynahrádzajú roky, počas ktorých sa vídavali len počas návštevných hodín v detskom domove.

Terézia si stále verí a má chuť svoj život zlepšiť. Ani roky tápania ju nepriviedli k zúfalým krokom, nepomyslela ani na alkohol. "Neznášam ľudí, ktorí pijú. Nie je frajerina opiť sa a zabudnúť. Je to len dočasné, navyše, z alkoholickej závislosti už niet úniku." Okrem toho, že sa stará o deti, má aj prácu. "Pracujem ako pomocná sila v kuchyni. Momentálne som však, bohužiaľ, práceneschopná. Mám problémy s pľúcami." Keď sa dá dokopy, chce si prácu udržať natrvalo.

"Verím, že sa časom zlepší aj manželov zdravotný stav a aj on si nájde nejakú prácu. Potom by sme radi šli opäť do nášho vlastného podnájmu. Zrejme aj s dcérou Radkou a oboma mladšími deťmi." Manžela má pani Terézia dodnes rada, je s ním spokojná. "Boli aj hádky, tak ako v každom manželstve. Pretĺkame sa spolu životom už dlho. Keď bolo najhoršie, nikdy sa na mňa nevykašľal."

Hlavné správy

Z DOMOVA

V ktorých okresoch je najviac onkologických diagnóz?

Z porovnania výskytu onkologických ochorení mužov i žien vychádza nepriaznivo Bratislava či Komárno.

TECH.SME.SK

Severná Kórea sa ďalej vyhráža USA: Spolupracujte, inak budú vážne následky

Severokórejská diktatúra tvrdí, že za útokom na Sony Pictures nie je.

KOMENTÁR PETRA MORVAYA

Spoplatnený obsahAko zruinovať štát bohatý na ropu

Lídri Venezuely a Ruska by dokázali zruinovať akýkoľvek štát.

KULTURA.SME.SK

Spoplatnený obsahPo Noeho arche je tu Mojžiš Ridleyho Scotta. Tento rok je v Hollywoode rokom Biblie

Superhrdinom z komiksov konkurujú apoštoli, mesiáši a proroci.

Lenka má za sebou prvý ročník základnej školy.

Lenka má za sebou prvý ročník základnej školy.

Foto: judy

najčítanejšie
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní
Villa Regia

Dominikánske námestie 3, Košice

ďalšie info
ANKETA