Oleg Žiugžda: V kríze nie je bábkové divadlo, ale divák

Svoj život zasvätil bábkovému divadlu a po celej Európe žne ako režisér veľké úspechy a „zbiera“ ocenenia. V týchto dňoch zavítal Oleg Žiugžda z Bieloruska aj do košického Bábkového divadla, aby tu pripravil novú inscenáciu Potkaniar.

Čím vás fascinuje bábkové divadlo natoľko, že ste mu zasvätili celý život?

- Všetkých bábkárov zaujíma hlavne možnosť ukázať ľuďom rozmanité alternatívy sveta. Každý autor ten svoj svet vytvára na vlastný obraz, každý to chce urobiť tak, aby sa tam sám cítil príjemne a útulne. Už len tento samotný proces tvorenia je čosi úžasné. My bábkári si teda vytvárame svety, v ktorých sa nám páči.

Cítite potrebu hrať sa?

- Každý z nás si túži predĺžiť detstvo, no nie každý to dokáže. Ja túto možnosť mám a vďaka tomu akoby som zotrvával dieťaťom.

Na svojom konte máte množstvo ocenení. Ste človek, ktorý si na nich zakladá?

- Predovšetkým tieto ceny prichádzajú vždy neskoro... Dostávam ich v čase, keď už sám o sebe viem, čo dokážem, čím som a čo som dosiahol. Je samozrejme v poriadku, že prichádzajú, ale keby prišli tak o desať rokov skôr, bolo by to oveľa šťastnejšie.

Spolupracujete s rôznymi divadlami v rôznych európskych krajinách. Sú herci všade rovnakí, alebo hľadáte stále nový kľúč, ako na nich?

- V každom divadle, kde pracujem, nech už je to v akejkoľvek krajine, vždy možno nájsť analógiu herca s hercom. Všade je však iný temperament či mentalita. Mám však to šťastie, že v každom divadle pracujem tak, akoby to bolo moje divadlo. Všade som doma. V Poľsku, v Bielorusku, na Ukrajine i na Slovensku... Jediná smola je, že sa nedá z každého divadla, kde som pôsobil, zobrať najlepšieho herca a vytvoriť si jeden skvelý kolektív.

Ako hodnotíte súčasnú situáciu v oblasti bábkového herectva? Vidíte krízu, alebo nie?

- U nás v Bielorusku to momentálne vyzerá tak, že pre kritikov je zaujímavejšie divadlo bábkové, ako činoherné. Takže o kríze nemôžeme hovoriť. Žiaľ, tu je to asi iné. A hlavne, dnes skôr môžeme hovoriť o kríze diváka. Nechce sa mu totiž premýšľať a je pohodlný. Spoločnosť je konzumná. Každý nám všetko dáva na podnose, robí za nás rozhodnutia a z toho dôvodu sme rozmaznaní. V divadle však treba hlavne rozmýšľať a cítiť, čo však, žiaľbohu, už nie je v móde.

Ako sa vám pracuje v Košiciach?

- Veľmi dobre. Som tu už druhýkrát a ak by som nebol spokojný, nevracal by som sa. Pripravujem inscenáciu Potkaniar a za základ som si vzal nielen známu nemeckú legendu, ale aj poému Mariny Cvetajevovej. Menší diváci budú vnímať hlavne dej a väčší snáď porozumejú aj podhubiu príbehu a jeho filozofii.