Spod jeho šikovných rúk už 10 rokov vychádzajú modely najzaujímavejších, najstarších a najunikátnejších stavieb.
Všetko to začalo pred asi 40 rokmi, keď usmievavý a skromne pôsobiaci 52-ročný muž náhodou natrafil na dvojstránku v zahraničnom časopise. Bola tam fotografia parčíka s modelmi "naj" budov vo Švajčiarsku, článok sa volal "Malé Švajčiarsko". Spomínanú dvojstránku má K. Fischer dloženú dodnes. Začiatky jeho záľuby sa ale dajú datovať už do detských liet.
"Od malička som stále niečo robil," spomína. "Otec bol architekt a keď kreslil výkresy, plány, tak som mu ako decko pomáhal štrafovať priečky, steny, ktoré sa mali búrať. Nuž a tiež, tak ako všetky deti, som skladal k vtedy veľmi obľúbeným stavebniciam modelov vláčikov rôzne krajinky, tunely. Kedysi som chcel zobrať do prenájmu Mlynskú baštu v Košiciach, zrekonštruovať ju a urobiť tam detský zábavný areál, zároveň i turistickú atrakciu. Bolo to za starostovania Sülliho, vyhrali sme s kolegom aj súťaž, ale nakoniec z toho zišlo."
V majstrovej dielni, keď sme ho boli v Pereši navštíviť, sme videli na podlahe časť očividne stredovekej stavby. Ako vysvitlo neskôr, išlo o model hradu Strečno. "Ani to neskúšajte zdvihnúť, táto časť je síce iba asi tretina celkového modelu, celý bude mať po dokončení hmotnosť okolo jednej tony."
Keďže modelár je doslova detailista, každý jeden hradný múr vyložil drobnými kameňmi, už teraz sú ich tam tisíce. "Keď sú osadené, nikto ich už nedokáže zrátať. Mám tu vedro, do ktorého sa ich zmestí, čo som aj odvážil a zmeral, asi 26-tisíc. Iba na tej tretine hradu ich mám doposiaľ viac ako 70-tisíc, čiže som použil doposiaľ tri plné vedierka. Pre zaujímavosť, keď som bol na hrade Strečno, pani kastelánka Repáňová mi vybrala výkresy a boli obrovské. Musím si ich vždy zmerať, zväčšiť, postrihať na časti. Výkres položím na podlahu, z polystyrénu spravím základ a podľa neho tú-ktorú časť robím."
Všetko urobí tak, ako je v skutočnosti. Ak sa na stene originálu vysypalo murivo alebo tam chýba strop, presne tak isto to musí byť aj na modeli. "Ťažkosti som mal s pozháňaním kamienkov na hradné múry. Kameňolom, z ktorého brali materiál na hrad Strečno už nejestvuje, tak som po celom Slovensku hľadal čo najpodobnejšiu náhradu. Ako vzorku som použil kameň zo Spišského hradu. Pomohli mi s tým v kameňolome v Olcnave, keď počuli, na čo to má byť, doslova ma 'zasypali' kameňmi. Na radnici v Levoči mi poskytli reštaurátori dokonca ešte i originál farbu, ktorú použili pri renovácii originálu."
Najprv začal K. Fischer vyrábať modely ako napríklad Víťazný oblúk v Paríži, boli v mierke 1:50. Nechal to ale nakoniec tak, lebo sa mu zdali priveľmi malé. Neskôr surfoval po internete a vďaka tam získaným informáciám sa začal venovať mierke osvedčenej v iných krajinách, a síce, 1:25. Vždy osloví aj majiteľa nehnuteľnosti, ktorú chce robiť. Buď je to mesto alebo cirkev, aby mu dali súhlas na výrobu modelu. Okrem toho, tak ako sa treba starať o skutočnú stavbu, vyžadujú si to i modely. No a tá starostlivosť je vraj niekoľkonásobne náročnejšia ako o skutočnú stavbu, lebo modely sú veľmi jemné. Ak majú byť umiestnené vonku, treba rátať s krupobitím, ktoré by ich mohlo zničiť, dávať pozor aby do nich nezatekalo pri daždi a podobne. Kríže na kupolách či iné súčasti vyrobené z medi sú krehké, mohlo by ich pokrútiť či inak zničiť.
Každý model by si mal na seba aj vyrobiť. Ako? Keď prídu návštevníci a zaplatia vstupné. V súčasnosti má umelec povolenia na výrobu 10 objektov, pochvaľuje si, že každý, koho osloví, mu vychádza neuveriteľne maximálne v ústrety. Pri každom modeli sa snaží použiť na jeho výrobu presne také isté materiály, z akých postavili originál. Len ak má stavba keramické škridlice, nemôže ich robiť z keramiky, lebo by boli také tenké, že by to materiál nezvládol. Pri hrúbke škridly dva centimetre, by bol jej ekvivalent tenší dvadsaťpäťkrát, čiže by mal hrúbku iba 0,6 mm. Preto sa snaží niektoré materiály nahradiť inými, približne rovnakými. Ku každému modelu má zavedený a prísne archivovaný stavebný denník s podrobnými informáciami, ako pracoval.
"Pôvodne som chcel robiť známe zahraničné pamiatky, ale neskôr to vyhrali na celej čiare slovenské kultúrne historické pamiatky. Na Slovensku ich máme naozaj dosť, minimálne okolo 30-tisíc. Košickú kaplnku svätého Michala som robil 911 hodín, Urbanovu vežu 792, unikátny, najstarší drevený kostolík v Hervartove 729 hodín. Časovo najviac mu dala zabrať radnica v Levoči, výroba trvala 1 841 hodín," skromne poznamenal autor.
Najmenej času si vyžiadala práca na jedinom na Slovensku zachovanom krytom drevenom moste, ktorý sa nachádza v Kluknave, tzv. Štefanskej Hute. Trvalo mu to "len" 262 hodín. Aj tu však, ako pri ostatných dielach, pridal jednu pikošku. Pri práci používa aj tenký medený plech, vytvára z neho podľa originálov rôzne drobnosti. Spomínaný kov je však takmer nemožné na Slovensku zohnať. Poradil si tak, že mu ho vozí jeden známy kamionista až z Ruska. Ten, ktorý použil na drevený most, pochádza až z Moskvy.
Najbližšie sa chce Perešan, ktorý by si možno zaslúžil i zápis do Guinnessovej knihy rekordov pustiť do najvyššej a najstaršej zvonice na území Slovenska. Jedna sa nachádza v Spišskej Sobote, druhá v Kežmarku. Obe sú murované. Nasledovať by mal Trenčiansky hrad, hvezdáreň v Hurbanove, prípadne nejaký vodný mlyn. Zamýšľal sa už aj nad veľmi známou románskou rotundou sv. Juraja z 11. storočia v Skalici, zdá sa mu ale veľmi malá. Stále hľadá to najzaujímavejšie, najstaršie, najunikátnejšie, ojedinelé.
K. Fischer s úsmevom tvrdí, že jeho koníček je horší ako alkohol pre alkoholika. "Naberá také tempo, že sa neviem dočkať, kedy dokončím jeden kus a pustím sa do ďalšieho. Kvalita však nepustí a keďže som puntičkár, nič nerobím na úkor čo najväčšej dokonalosti výtvorov." O tejto jeho cieľavedomosti svedčí i ďalšia vec. Ku každému modelu má vyrobené aj čo najvernejšie repliky okolia, lepšie povedané prostredia, v akom sa originály nachádzajú. Ak je tam potôčik, bude sa nachádzať aj pri modeli, ak stromy, budú tam stromy.
"Čo sa tých drevín týka, chcem ich pri modeloch nahradiť bonsajmi. Pestujem ich asi sedem rokov štýlom pokus-omyl, doposiaľ ich mám v kvetináčoch okolo 60. Až príde ten správny čas, budú pripravené na osadenie k modelom," priblížil ďalšie svoje zámery. "Naozaj, nič neskrášľujem, model musí byť čo najvernejší originálu. Ak napríklad zo striešok na ochodze Urbanovej veže opadávali škridlice, spravil som to presne tak isto. Tiež, na streche kaplnky sv. Michala, bolo potrebné dodržať presnú farebnú kompozíciu, počet a podobne. Mimochdom, tá strecha mi dala zabrať poriadne, bola asi tým najnáročnejším, čo som doteraz robil. Len v hornej časti je tých malých škridličiek asi 20-tisíc, mesiac som ich vyrezával z veľmi tenkého dreva a bolo to horšie ako samotné ukladanie. No a na strechu dreveného kostolíka z Hervartova bolo treba vystrúhať a osadiť približne 18-tisíc šindľov. Robím to pomocou špendlíka, všetko musí sadnúť presne na chlp."
K. Fischer má za cieľ sprístupniť svoje diela verejnosti. Problémom ale nie je iba zohnať miesto, kde by vytvoril asi prvý a ojedinelý park minimodelov na Slovensku, ale ich aj zabezpečiť pred nájazdami vandalov či zlodejov. Mimochodom, súčasťou tejto, určite aj pre turistov neskutočnej atrakcie by mali byť aj modely technických pamiatok. Napríklad železničky v Čiernom Balogu, oblúkového mosta Chramoška alebo ozaj unikátneho železničného, tzv. slimákovitého tunela. Modelárovi sa asi najviac pozdáva ako miesto, kde by unikáty z celej SR v zmenšenej mierke mohli byť, známy areál Rodošto pri Miklušovej väznici. Ostáva len dúfať, že sa nájdu ľudia, ktorí mu vyjdú v ústrety a pomôžu. Bola by hrozná škoda, keby metropola východu o tento vskutku unikátny projekt prišla. Našli sa už totiž jedinci z iných miest, ktorí by po modeloch chňapli všetkými, takpovediac, desiatimi...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
