Dumka - Malý vydierač

Vonku sa čerti ženia, vietor duje a mrazí sťa na Sibíri. Rád by som povedal, že mi to vyhovuje, ale klamal by som. Som človek teplomilný, milujem lúče slnka, ktoré ohrievajú moje kosti.

Doma som však asi jediný. Syn ma tak napajedil, že som chvíľami myslel, že explodujem. Chápem, boli polročné prázdniny a deti sa chcú hrať. A najradšej vonku so saňami či na korčuliach.

Nebol som zrejme iný. Prišiel však s požiadavkou, že on sa ide korčuľovať a basta. Médiá v ten deň hlásili, ak nemusíte, nevychádzajte von! Vysvetliť to dieťaťu, aspoň tomu môjmu, chce nadľudskú trpezlivosť, ktorej nemám vždy dosť. Vravel som mu, že sa nedá, že by som von ani psa neposlal, nieto ešte jeho. Nepomáhalo. Vraj, oci, ty ma nikdy nikde nezoberieš (klamal). To opakoval niekoľko hodín. Vo mne to vrelo, kričal som, nech s tým už prestane. To akosi nepočul, alebo počuť nechcel. Vravím mu, synu, máš sa ako prasa v žite, si v teplom byte, máš kopu hier, sestru k tomu, kde je problém? V korčuľovaní... Neustále mlel svoje, že on to zvládne, aj jeho kamoši určite pôjdu. Samozrejme, som ho nepustil, rozmýšľal som však, či som aj ja niekedy vytáčal rodičov do krajnosti. Ak áno, dodatočne sa ospravedlňujem.

Potom som sa dozvedel, že ani kamaráti korčuľovať neboli. Ich rodičia vedeli prečo. Len by ma zaujímalo, či si ich rodičia vytrpeli toľko, koľko ja...