Košické univerzity každý rok hostia niekoľko zahraničných študentov, ktorí si prídu na rok vyskúšať, aké je to žiť a študovať v pre nich dovtedy neznámej krajine. S rovnakým cieľom k nám prišiel Španiel Iňaki Prado Checa (22). Po takmer roku, ktorý v našom meste prežil, nám okrem iného porozprával, aké boli jeho prvé dojmy a prečo sa chce vrátiť domov až v poslednom možnom termíne.

Iňaki je pôvodom z Ovieda, mesta na severe Španielska. Kvôli svojmu snu, stať sa veterinárom, sa rozhodol študovať v neďalekom meste León. Neskôr dostal chuť vyskúšať si život aj za hranicami.

„Dôvodov bolo veľa," vysvetľuje. "León je malé mesto a už som tam študoval štyri roky. Preto som zatúžil po zmene. Chcel som skúsiť niečo nové. Navyše som poznal ľudí, ktorí boli na erazme a priniesli si odtiaľ veľa zážitkov a nových skúseností."

Bude to znieť zvláštne, ale možnosti študovať veterinárny odbor v angličtine mu Iňakiho univerzita ponúkla len v Poľsku alebo na Slovensku.

„Aby som bol úprimný, dal som si žiadosť na obe. Východná Európa bola pre mňa jednou veľkou neznámou. Aj preto som sem chcel prísť a trocha ju spoznať. Mne to vlastne bolo jedno, kam pôjdem. Obe krajiny som vnímal takmer rovnako. Boli ďaleko od nás," smeje sa sympatický Španiel.

O Košiciach dostal dobré referencie od spolužiaka, ktorý tu strávil dva semestre. „Poradil mi, aby som sem šiel, keď ma vyberú a pomohol mi aj s výberom predmetov. Vravel, že v Košiciach sa budem mať dobre. A mal pravdu, aj keď som predtým o Slovensku ani o Košiciach nič nevedel."

V Košiciach je lepšia univerzita

Prvý dojem po príchode do Košíc si Iňaky dodnes živo pamätá.

„Budova internátu vyzerá zvonku celkom okej, ale keď som vstúpil, musel som si povedať - váu. Interiér bol jednoducho starý. V Španielsku som býval na oveľa lepšom internáte. Aj kuchynku tu máme veľmi malú a skromne zariadenú. Skrátka, na začiatku som bol šokovaný, ale potom som si povedal, že si zvyknem. Za dva dni to už bolo v poriadku. Nikdy som si nepovedal, že si budem hľadať iné ubytovanie alebo že odtiaľto odídem. Nie som náročný na takéto veci."

Po ubytovaní prišli na rad školské povinnosti. „V prvom rade musím povedať, že Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach sa mi páči viac ako moja materská v Španielsku. Vyučovanie je iné, podľa mňa lepšie. Venujete sa základným veciam, ale podrobne, detailne. So zreteľom na to podstatné. U nás treba študovať oveľa viac. Snažia sa naučiť všetko, takže z toho vzniká v hlave menší chaos. V Košiciach som absolvoval aj viac praktických hodín so zvieratami ako v Španielsku."

Iňaki nemal žiadne problémy adaptovať sa na slovenský systém vyučovania. „Problém bol akurát vybrať si, ktoré predmety mám absolvovať tu a ktoré doma. Niektoré sa prekrývali, neboli v rovnakých ročníkoch alebo boli podelené ináč na semestre ako u nás. Ale zvládol som to."

Na prvýkrát zvládol aj všetky skúšky. Mimochodom, zahraniční študenti študujú na veterine v špeciálnych skupinách v angličtine.

Študijný plán majú ale rovnaký ako slovenskí spolužiaci. „Je to trochu aj škoda, že nie sme v triede so Slovákmi, lebo sa navzájom nepoznáme."

Španielčina je jednoduchá

Čo sa týka financií, Iňaki dostáva štipendium od španielskej vlády. „Zaujímavé na tom je, že dostávam rovnaké peniaze ako môj kamarát, ktorý študuje vo Švédsku. A pritom tam je oveľa nákladnejší život. Nedá sa ani porovnať. Mne tých 250 eur stačí presne na ubytovanie a stravu. Keď už chcem cestovať alebo mať iné výdavky, platím si to zo svojho."

Mladý veterinár sa do rodnej krajiny za celý rok nevrátil ani raz. Aj Vianoce strávil na internáte v Košiciach. Nechýbajú mu blízki alebo rodná reč?

„Rodina mi trochu chýba, ale španielčinu tu počuť. Až som bol prekvapený z toho, že pomerne dosť Slovákov hovorí po španielsky. Asi je to preto, že tu máte španielske bilingválne gymnázium. Alebo preto, že je španielčina taká jednoduchá. Ale niekedy tu stretnem aj krajanov. Stane sa, že idem po ulici, pozriem sa na niekoho a poviem si, že to musí byť Španiel. Väčšinou mám pravdu. Keď idú v skupinkách, poznať ich podľa toho, že veľmi hlasno rozprávajú. Na druhej strane je zaujímavé, že ľudia nehovoria po anglicky. Teda možno aj niečo vedia, ale boja sa hovoriť. Keď sa niekomu prihovorím v angličtine, radšej utečie, ako by sa mal vykoktať."

Bez jazyka je človek akoby stratený, preto sa Iňaki od začiatku učí po slovensky. Okrem AHOJ a AKO SA MÁŠ? dokáže povedať veľa základných viet. Sám si zájde aj do samoobsluhy, opýta sa čo je čo a koľko to stojí.

„Ale napríklad neviem skloňovať. Poviem všetko iba v nominatíve. Viem, že to nie je úplne správne, ale ľudia mi porozumejú a o to predsa ide."

Láka ho zábava

Iňaki je veľmi zvedavý a snaží sa spoznávať aj okolité štáty. Len čo má pár dní voľna, vycestuje na prieskum.

„Bol som napríklad v Maďarsku v Budapešti, vo Švédsku za kamošom, v Poľsku, v Česku, v Sofii, na Ukrajine, v Sarajeve. Keď dokončím skúšky, chcem ísť ešte do Chorvátska," vyratúva zoznam.

Cez víkendy spolu s ostatnými zahraničnými študentmi ostáva v Košiciach a využíva možnosti, ktoré mu ponúka naša metropola. Spolu hrávajú paintball, robia si barbecue alebo sa bavia v meste.

„Niektoré aktivity organizuje organizácia, ktorá sa stará o nás, erazmusových študentov. Okrem toho nám každý deň posiela prehľad toho, čo sa v meste deje. Takže sme stále informovaní a môžeme si vybrať, čo budeme robiť."

V Košiciach pričuchol Španiel aj k našej národnej srdcovke, k hokeju. „Videl som predtým hokej v televízii. Ale vydržal som to sledovať len pár minút, potom som musel prepnúť. Aj keď som bol prvýkrát v Košiciach na hokeji, nudil som sa. No potom sme chodili častejšie a prišiel som tomu na chuť. Dokonca som si v zime vyskúšal aj korčuľovanie na prírodnom ľade. Na zamrznutom jazere v Paňovciach. Bola to zábava. U nás hráme iba ak pozemný hokej."

Na priechodoch pozor!

Prvýkrát v živote skúsil u nás Iňaki aj snoubord. „Nikto ma na to nemusel nahovárať, jednoducho som chcel začať snoubordovať. Za jednu zimu som sa to ako-tak naučil. Vyskúšal som si mnoho terénov v rôznych lyžiarskych strediskách. Napríklad v Ružomberku, v Jasnej, v Donovaloch, Tatranskej Lomnici. Samozrejme, aj na Jahodnej a v Kavečanoch."

Okrem toho stihol precestovať aj kus Slovenska. Páčilo sa mu na Spišskom hrade, v Bratislave, Žiline, Prešove a v niektorých menších mestách.

A čo dievčatá? „Páčia sa mi, lebo sú iné. Keď je niekto cudzinec, vždy je to výhoda, lebo je iný, zaujímavý. Myslím, že aj na mňa dobre reaguje druhé pohlavie. Ale som úplne slobodný. Nemám priateľku na Slovensku ani v Španielsku. Stále mám v hlave také výstražné znamenie, že som tu len na rok, a teda že sa neoplatí niečo si tu začínať. Ktovie, kde budem potom a čo budem robiť..."

Aj keď sa južanská strava v mnohom líši od slovenskej, Iňaki s tým problém nemá.

„Mám rád bryndzové halušky aj pirohy, kapustnicu aj iné tradičné jedlá. Vlastne ja mám rád všetko, nikdy som nemal mimo domu problém s jedením. Ale bývam na internáte, takže si aj sám varím. Naučil som sa to doma, keď som pozoroval mamu pri varení."

Bývanie na internáte so sebou prináša aj časté oslavy s väčším či menším množstvom alkoholu. Tam Iňakiho prekvapilo, že Slováci pijú tvrdý alkohol aj bez zapíjania nealkom.

„Pre Španielov je typické dať si do pohára napríklad vodku s kolou. Alebo nejaký iný drink s tvrdým alkoholom, ale nikdy nie alkohol samotný. Toto bolo pre mňa ťažké pochopiť. Ale napríklad máte výborné pivo. Chutí mi oveľa viac ako španielske, dokonca je aj oveľa lacnejšie. V reštauráciách máte celkovo oproti nám veľmi lacno."

Čo Iňakiho trochu sklamalo, je zrejme obmedzený počet nočných klubov. „León je trikrát menší ako Košice, no má asi 40 podnikov, kde sa dá v noci zabaviť. Košice majú tak tri alebo štyri dobré miesta. Neviem, prečo to tak je. Čiže rok v Košiciach na štúdium je pre mňa tak akurát."

A čo by mladý veterinár povedal krajanom ako prvé, keby prišli do Košíc?

„V prvom rade by som ich hneď upozornil, aby si dávali pozor na priechode pre chodcov, pretože autá jednoducho nezastavujú. Možno budú kľučkovať, snažiť sa obísť chodca, ale nezastavia. Zvláštne však je, že som nikdy nepočul, že by niekto zrazil chodca na priechode. Možno ste takí dobrí vodiči."

Chcem tu ostať, pokiaľ sa bude dať

S návratom domov sa španielsky študent príliš neponáhľa. „Chcem ostať na Slovensku, pokiaľ sa bude dať. Až do konca júla, pretože v auguste už budem pracovať v Španielsku. Asi budem posledný zo zahraničných študentov, ktorý odtiaľ odíde. Ale veľmi sa mi tu páči, mám tu dobrých kamošov, a tak by som chcel využiť ten čas, ktorý mám ešte k dispozícii."

Rok na slovenskej univerzite sa mladému Španielovi pomaly ale isto končí. Čaká ho ešte posledný ročník v Španielsku a na praxi v Budapešti.

„Neviem presne, čo bude potom. Nechcem začať pracovať hneď po škole. Ale potom niekedy je mojím snom byť doktorom na klinike s malými zvieratami."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári