Z Čechoslovákov sa do medailových análov olympiády v Londýne v roku 1948 zapísali zlatými písmenami štrnásti. Okrem Emila Zátopka, štyroch kanoistov a družstva športových gymnastiek i jediný Slovák, pästiar Július Torma. Už len pamätníci si spomenú, že kandidátmi na medailové umiestnenie boli aj basketbalisti, ktorí sa dva roky pred olympiádou stali vo Švajčiarsku majstrami Európy. Členom tímu, ktorý na olympijských hrách v Londýne vybojoval siedme miesto, bol aj vtedy 22-ročný Košičan Zoltán Krenický.
KOŠICE. Výsledky našich basketbalistov (v skupine porazili Peru, Egypt, Švajčiarsko i Argentínu, a prehrali iba s Američanmi, vo štvrťfinále podľahli Brazílii, v skupine o 5. až 8. miesto i mužstvu Čile, a napokon po veľkom boji zdolali o jediný bod Južnú Kóreu) už zapadli prachom.
Podobne tak aj novinové články z Londýna v rodinnom albume Krenických. Zaujímavosťou je rovnaké meno ich autora - Zoltán Krenický. Pod titulkom prvého z nich, "Zátopek má osobitnú stráž", stálo - Londýn, leteckou poštou od Z. Krenického.
Nevedno, do akých novín z Londýna Zoltán Krenický písal, ani jeho sestra MUDr. Alžbeta Mišleyová si už nespomína, ako sa z neho stal olympijský korešpondent.
"Veď to je už veľmi dávno. Spomienky na tú jeho olympiádu sú už iba v tých článkoch, sú tam všetky jeho zážitky z Londýna," povedala nám.
Na organizáciu prvých povojnových hier bolo šesť kandidátov, okrem Londýna štyri americké mestá Baltimore, Minneapolis, Los Angeles a Philadelphia, a švajčiarske Lausanne.
Napriek tomu, že britská metropola sa ešte len zotavovala z hlbokých vojnových rán, Medzinárodný olympijský výbor v marci 1946 rozhodol, že XIV. letné olympijské hry sa budú konať v Londýne.
Angličanom, ktorí mali veľké finančné problémy, sa snažili všemožne pomôcť aj iné krajiny. Rôznymi darmi, niektoré výpravy priviezli do dejiska hier množstvo potravín, napríklad z Československa putovalo za kanál 20-tisíc fliaš minerálky.
Organizátorov však výrazne odbremenilo to, že v Londýne už niekoľko rokov stál majestátny štadión Wembley, so stotisícovou kapacitou a regulárnou atletickou dráhou.
Na londýnsku olympiádu, krátko po vojne, mali zákaz vstupu zástupcovia Nemecka a Japonska, ale boli to vskutku celosvetové hry, veď počas otváracieho ceremoniálu, za nevšedne krásneho počasia, pochodovalo pod vlajkou s piatimi farebnými kruhmi 4 099 športovcov z 59 krajín.
Farby Československa hájilo 73 mužov a 14 žien, na čele s už vtedy legendárnym vytrvalcom Emilom Zátopkom. Až 11 cenných kovov, z toho šesť zlatých, svedčí o tom, že to bola veľmi silná výprava. Nezabudnuteľný je Zátopkov triumf v behu na 10-tisíc metrov, v ktorom, okrem Francúza Mimouna, zanechal všetkých súperov o vyše jedno kolo. Ale aj jeho strhujúci finiš vo finále pretekov na 5 000 metrov, keď v poslednom okruhu takmer zmazal 40-metrový náskok Belgičana Reiffa.
Mimoriadne dojemný je príbeh zlatých gymnastiek, ktoré v Londýne bojovali aj za jednu z členiek svojho družstva Elišku Misákovú. Tá síce na olympiádu pricestovala, ale v bojoch o medailu ju musela zastúpiť náhradníčka Věra Růžičková.
Krátko po príchode sa totiž u E. Misákovej prejavili zdravotné ťažkosti, a vyšetrenia ukázali, že išlo o detskú obrnu, v tom čase neliečiteľnú chorobu.
Misáková naposledy vydýchla v jednej z londýnskych nemocníc v čase, keď jej kolegyne bojovali o zlaté medaily. Je jedinou športovkyňou, ktorej Medzinárodný olympijský výbor udelil zlatú medailu in memoriam.
Ťažký problém
Mnoho zaujímavého, najmä zo zákulisia londýnskej olympiády v roku 1948, sa nedočkaví čitatelia doma dozvedeli práve od Z. Krenického, a aj dnes, po toľkých rokoch, ponoriť sa do jeho článkov je mimoriadny zážitok.
"Musíme poznamenať, že Krenický nie je len dobrým basketbalistom, ale aj pozorovateľom, lebo obsah jeho listu zachycuje všetky význačné udalosti zo života našich a ostatných účastníkov OH," píše sa v novinách po jednom z jeho prvých listov z Londýna.
Aj ďalšie citáty budú autentické, preto treba ich vtedajšiu gramatickú podobu tolerovať. Aby nestratili svoje čaro.
"Anglická kráľovská rodina usporiadala pre národy zúčastnené na olympských hrách veľkú recepciu, na ktorej sa zúčastnila aj československá delegácia, vedená Dr. Widinským a Dr. Grusom. V delegácii bol aj čs. športovec č. 1. npor. Emil Zátopek so Šicnerovou. Slovenských športovcov zastupoval Košičan Krenický. Anglická kráľovná v živom rozhovore sa poshovárala najmä so Zátopkom a bola vlastne prvou osobou na OH, ktorá primäla Zátopka k dlhšiemu rozhovoru."
A Krenický k tomu pridáva: "Život je rušný. Stále filmovanie, rozhovory do britského rozhlasu zaberú veľa času. Stredobodom pozornosti je samozrejme náš Emil Zátopek, ktorý sa už pred novinármi doslovne povedané skrýva. Chudák už ani do jedálne nechodí a keď sa niekde objaví má vždy čestnú stráž složenú z urastlých vzpieračov, zápasníkov, resp. pästiarov, ktorí ho ochraňujú pred zvedavcami."
Olympijská dedina? V tých časoch sa o nej športovcom ani len nesnívalo. Československí basketbalisti bývali mimo Londýna, vo West Draytone. "Dostať sa do mesta je ťažký problém," píše Krenický.
"Nevieme anglicky a preto sa nemôžeme s nikým dohovoriť. Túto ťažkosť sme okúsili na vlastnej koži. Mali sme voľno a chceli sme ísť do Londýna. Cestovali sme autobusom asi 30 minút, potom železnicou, ďalej rýchlikom, nasledovala podzemná električka a celkove za 3 hodiny sme sa ocitli na Piccadily. No ťažkosti sa započali pri návrate. Nijako sme sa nevedeli dostať späť, i keď sme sa spoliehali na mapu. Naša kalvária sa začala o 7. hod. a večer o polnoci sme si šťastne vydýchli, keď sme sa dostali do nášho domova. Tento vydarený výlet nám vzal chuť do podobných podnikov."
Dážď a hmla
Vo West Draytone bývalo viacero výprav. Oni tomu hovorili tábor. V jednotlivých izbách bolo šesť postelí, a každý z bývajúcich mal vlastnú skriňu.
"Na stenách sú športové obrazy. Slovom vyzerá to veľmi domácky. Sú tu ďalej celý deň k dispozícii teplé i studené sprchy a vaňové kúpele. Stravujeme sa v spoločnej jedálni. Strava je výdatná. Pochutnávame si na južnom ovocí, jablkách, banánoch a pomarančoch. Anglická strava nám veľmi nechutí, na šťastie naša čs. kuchyňa bezvadne pracuje. Pán Holub, hlavný kuchár, svojmu remeslu veľmi dobre rozumie. V tábore je aj osobitná kaviareň, rozličné miešané obchody, pošta, holič, krajčír atď."
Začiatok hier sprevádzala horúčava, ale väčšinou to bolo o daždi a povestnej londýnskej hmle.
"Horúčava je obrovská a človek má stále smäd. Pijeme stále Ovomaltin, ktorý dostávame zadarmo. Zpočiatku sa najväčšej popularite tešily banány, no tieto pomaly strácajú na príťažlivosti a pozeráme sa na nich práve tak, ako na ostatné druhy ovocia. Druhým najhľadanejším tovarom je čokoláda, z ktorej je veľký výber. Život v tábore je ináč veselý. Celý deň sa ozýva spev jednotlivých národov. Večer sa tancuje v zábavných miestnostiach. Totiž je tu asi 150 anglických študentiek, ktoré sa dobrovoľne prihlásili k prácam v tábore."
Návšteva Wembley, kde prebiehali ľahkoatletické súťaže, patrila k najväčším zážitkom ostatných športovcov. Aj Zoltán Krenický bol nadšený. "
Na zelenom koberci poskytuje pestrý obraz v červených kabátoch sa pohybujúci usporiadateľský a v tmavošedých kabátoch usilovne pracujúci rozhodcovský sbor. K týmto sa pestre pridružujú malebné tretry pretekárov. Slovom všetko to vyzerá ani vo farebnom filme. Aj filmári pracujú. Zachycujú každú sebamenšiu udalosť, aby takto zvečnili XVI. OH."
Krivé koše
Basketbalistov Československa, čerstvých majstrov Európy, favorizovali ako medailistov, ale oni boli oveľa skromnejší.
"Priznávam sa úprimne, že na čelné umiestnenie nemáme práve najlepšie nádeje. Americkí a argentínski basketbalisti sú fenomenálni," napísal Z. Krenický z Londýna.
"My, basketbalisti trénujeme v Hestonhame, kde cesta autobusom trvá asi hodinu. Basketbalové zápasy sa hrajú v Harringay aréne. Je to nádherný športový stánok s kapacitou pre 15.000 ľudí. Budova je vyzdobená zástavami jednotlivých národov. Koše sú však akosi krivé, veľmi pekné, pružné a najmä citlivé, takže skutočne iba tie najpresnejšie hody sa dostanú na určené miesto, do koša."
Už vtedy Američania nemali konkurenciu. Olympijský turnaj v Londýne 1948 presvedčivo vyhrali, keď vo finále deklasovali Francúzov 65:21.
"Azda ich najlepšou výhodou oproti ostatným mužstvám je nadpriemerná výška niektorých hráčov (210 až 214 cm). Teda napr. družstvo, ktoré sa im technicky i strelecky úplne vyrovná, ale nemá vo svojich radoch podobných 'urastlých' hráčov, je proti nim bezmocné," postrehol Z. Krenický.
"Americkí basketbalisti si chvíľami boly až príliš vedomí svojich vynikajúcich schopností, často ich dávali až príliš na javo a v niekoľkých prípadoch nezachovali sa práve tak ako sa na najlepších športovcov sveta patrí. Napr. pri samotnej hre sa ich hráči vzájomne rozličnými hlasitými pokrikmi povzbudzujú, jeden prekrikuje druhého, takže to v značnej miere deprimuje súpera a taktiež na diváka nepôsobí to práve najlepším dojmom..." vybrali sme v autentickom prepise zo zaujímavej úvahy internacionála Krenického o hre basketbalistov USA", olympijských víťazov 1948.
Zoltán Krenický zomrel 22. júna 1976 v Košiciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
