Z archívu Verejnej knižnice Jána Bocatia

Senzácia na Kalvárskej ulici

Včerajšiu poobedňajšiu idylku, ktorú väčšina obyvateľov Kalvárskej ulice trávila odpočinkom, ukrývajúc sa pred silnými lúčmi slnka, nečakane vyrušila streľba. Tým nezbedníkom bol istý starec, menom Ján Papp, ktorý v trocha podguráženom stave najprv strieľal do vzduchu a potom si pustil jednu ranu aj do vlastnej nohy. Hneď na to ho obklopila skupinka ľudí, ktorá mužovi ihneď vzala nabitý revolver. S ťažkou hlavou, opantanou alkoholom, robieva človek niekedy zaujímavé a pozoruhodné veci. Myslel si to aj Ján Papp, ktorý prežíval celú udalosť, teda streľbu, tak trocha športovo. Keď sa k tomu pridala aj myšlienka s rozvedenou manželkou, jeho výbuch stačil na to, aby celú Kalvársku ulicu postavil na nohy z poobedňajšieho spánku.

(Pannonia, 9.8.1899)

Nesmierne horúčavy

Skutočná letná horúčava a dusnota panuje v týchto dňoch. Pre slabších a starších ľudí je riskantné čo i len nohu vystrčiť na ulicu. Cesty sú vyprahlé a prašné. Horúcim vzduchom sa dusivý prach priam vznáša a doslova zabíja naše pľúca. Večerná a dnešná prehánka tak padla vhod ako nikdy predtým. Teplo si však včera vybralo svoju obeť. Prípad sa odohral na Alžbetinej ulici, kde sa z nákupov vracala domov jedna postaršia pani. Jej cesta dôsledkom neznesiteľného tepla bola stále namáhavejšia a pomalšia. Ledva vládala vliecť nohy a utierať vreckovkou pot z vyblednutej tváre, keď v tom zrazu upustila z rúk svoj nákup a bezvládne padla na kamenný chodník. Našťastie ju okoloidúci rýchlo vzali do najbližšieho obchodu, kde dokázali bezvládne telo studenými obkladmi prebrať k živou. Keďže na nohy sa postaviť nedokázala, domov ju odviezol koč.⋌(Pannonia, 9.8.1899)

Zaistení vreckári

Košická polícia sa mohla dnes ráno pochváliť skvelým úlovkom. Košický detektív Andor Tőrös, ktorý je inak postrachom vreckárov, dnes ráno na železničnej stanici medzi húfom cestujúcich vlaku z Miskolca, spozoroval a spoznal dvoch zlopovestných cestovných vreckárov, menovite Sándora Hoffmanna a Pavla Hegedűsa. Známych zločincov, ktorí sa do Košíc vypravili kvôli krajinskému trhu, opustila šťastena veľmi skoro.

Detektív Tőrös ich nespustil ani na sekundu z očí a šikovne sa vydal v ich stopách zo stanice až k hotelu Schalkház, kde im nemilosrdne nasadil putá. S páchateľmi bola aj jedna mladá žena, ktorú taktiež zadržal.

Následný policajný výsluch bol v skutku interesantný. Zadržaní vreckári boli najskôr podrobení osobnej prehliadke a u oboch sa našli navlas rovnaké hodinky na hrubej zlatej retiazke. Na otázku odkiaľ ich majú, odpovedali, že si ich kúpili od viedenského hodinára Jakuba Kohna za peniaze, ktoré vyhrali na konských dostihoch v Kottingbrunne (obec v Rakúsku, pozn. autora). Dokonca vytiahli aj účtový doklad. Dobre naladený Hoffmann, ktorý patril medzi tých inteligentnejších vreckárov, prehlásil: „Ja som prosím pekne veľký športový fanúšik. Dostihy sú pre mňa veľkou vášňou, nechýbam pri žiadnych pretekoch, či sú v Alagu, v Pešti, v Tatranskej Lomnici alebo v Karlsbade.” Policajt sa ho na to opýtal: „A ktorý to kôň vám priniesol taký úspech, ak ste už taký veľký športovec?”. Na túto otázku však Hoffmann odpovedať nevedel. Istý čas síce premýšľal, no nakoniec vyhlásil, že už sa na to presne nepamätá. Inak u Hoffmana sa našli aj vlamačské kľúče.

Ako sa ukázalo, výpovede oboch podozrivých boli odlišné. Hegedűs totiž pri výsluchu priznal, že peniaze vyhrali pri dostihoch vo Viedni. To prinútilo košických detektívov, aby zaslali telegrafnú správu do Viedne pre spomínaného hodinára Kohna a uistili sa tak o pravdivosti oboch výpovedí. Je totiž viac než pravdepodobné, že obaja majú na rováši lúpež. V týchto chvíľach polícia ešte stále čaká na viedenskú odpoveď a zadržaných vagabundov naďalej drží pod zámkou.

(Napló, 2.8.1906)

Nešťastie pri hrádzi

Výstražné tabule pozdĺž Hornádu upozorňujúce na nebezpečné úseky toku, ktoré tu vysadila prednedávnom košická polícia, časť verejnosti absolútne nerešpektuje. Aj včerajšie nešťastie možno pripísať tejto smutnej skutočnosti.

Okolo jednej hodiny poobede vošiel do zradnej vody pri veľkej hrádzi, neďaleko kúpeľov Lajoška, voz povozníka Jána Magyara a kočiša Stanislava Bochnera. Obaja boli pritom v značnom opojení pálenky. Miesto, kde sa spustili do rieky, je kvôli početným vírom veľmi nebezpečné. Nanešťastie sa ich voz ocitol práve v blízkosti jedného z nich. Silný prúd prevalil voz a podgurážených odvážlivcov úplne pohltila zvírená voda. Kone hnané svojím inštinktom sa horko–ťažko vyškrabali na breh.

Topiaci začali kričať o pomoc. Službukonajúci strážca hrádze, Ján Klapáč postrehol zúfalý nárek a rýchlo pribehol k nešťastníkom aby ich ratoval. Dlhou tyčou sa mu podarilo vytiahnuť na breh Stanislava Bochnera. Jána Magyara však rýchly tok zaniesol až do stredu veľkého víru, odkiaľ mu už nebolo pomoci. Po krátkom zápasení ho smrť ukrývajúca sa v penách rozvírenej vody vtiahla do hlbín. Strážnik okamžite hlásil udalosť na polícii. Službukonajúci dôstojník s mestským lekárom a niekoľkými pomocníkmi dlho prehľadávali vodu. Bezúspešne. Bezvládne telo Jána Magyara musel strhnúť dolný prúd rieky so sebou.
Následne vyšetrovanie ukázalo, že strážnik Klapáč počas nešťastia práve obedoval, no ešte predtým viackrát upozornil povozníka Jána Magyara, že miesto pri hrádzi je nevyhovujúce pre umývanie koní a voza. Do budúcna by bolo dobré, aby si strážnici uvedomili, že nestačí len upozorňovať ľudí, ale že by mali rovno zamedziť prístup ľuďom do týchto nebezpečných vôd. Veď od toho sú predsa strážnikmi hrádze!

(Napló, 3.8.1906)