Režisérka Alexandra Makarová sa narodila v Košiciach a od roku 1985 žije vo Viedni. Jej mama Saša Makarová je známa maliarka zastúpená významnými rakúskymi galériami. Absolventka viedenskej réžie a scenáristiky na Filmcollege Wien doteraz nakrútila päť krátkometrážnych hraných filmov, ktoré mali nominácie na rozličných festivaloch (Cannes, Buenos Aires, Edinburgh) Rozbi moje srdce je jej prvý celovečerný hraný film.
Ako vznikol námet?
– Vo Viedni, ale aj v Nemecku a v západnej Európe vôbec je veľa profesionálnych žobrákov. Väčšinou ide o Rómov z Rumunska, Bulharska, ale aj zo Slovenska. Stretávam ich aj vo štvrti, kde bývam. Sú to chlapci, ktorých už roky poznám z videnia a stále sa potĺkajú na tej istej ulici. Sú s nimi veľké problémy. Raz som sedela s mamou vonku v kaviarni a jeden z nich prišiel k nášmu stolu a začal nám nadávať netušiac, že mu rozumieme. Nechápala som, prečo hovorí také veci, keď sa už dlho poznáme z videnia. Tú príhodu som nemohla pustiť z hlavy. Predstavovala som si, odkiaľ asi je, kde žije, akú má mamu, otca, akú asi počúva hudbu. Vlastne som si začala v myšlienkach budovať postavu toho neznámeho chlapca. A potom som si pustila obľúbenú ruskú rómsku pesničku, sadla som si za počítač a za desať hodín som napísala krátky príbeh. Z neho potom vznikol scenár.
Keď ste hľadali lokácie, navštívili ste viacero osád na Slovensku. Ako to vnímali ľudia z tvojho rakúskeho štábu?
– Nevnímala som to ako problém. Veď som vyrastala na Slovensku a ešte k tomu v Košiciach. To je niečo úplne iné, ako v Rakúsku. Rakúšania ani nevnímajú existenciu rómskeho etnika. Sú viac integrovaní v miestnej kultúre. Vyrastala som s mentalitou, že Rómov ľudia nenávidia, že sú špinaví a všetky tie predsudky som vnímala. V rámci prípravy na film som začala navštevovať osady. Nezažili sme nevraživosť. Ľudia nás privítali a bola tam skôr taká zvedavosť a energia, ktorú som nikde nezažila. Od dvanástich rokov som s rodičmi veľa cestovala. Prešli sme Indiu, kolísku tohto etnika. Som veľká cestovateľka, ale takéto niečo, ako tu, som ešte nezažila. Je to úplne absurdné, že v tomto svete v Európe, v Rakúsku, alebo Nemecku, tlieskajú na stanici utečencom, ale ignorujú problémy, ktoré máme pod nosom.
Alexandra Makarová nakrúca svoj celovečerný debut. Aj v rómskej osade Čítajte Ako sa ti pracovalo s nehercami?
– Každý človek je iný, je jedno, či je biely, červený alebo čierny. Každý má iný temperament. Obsadila som Františka Baloga, herca košického Štátneho divadla, na istotu, lebo ďalší protagonisti sú neprofesionálni herci a ešte k tomu tínedžeri, ktorí boli po prvý raz viac ako mesiac preč z domu. Ale oni to veľmi rýchlo pochopili a za ten čas obdivuhodne dozreli. Kasting bol veľmi náročný. Žijem v Rakúsku a hľadali sme na Slovensku. Simonu Kováčovú som objavila úplne čudnou metódou, cez facebook. Hľadala som typické rómske priezviská a postupne som sa dostávala k fotografiám a cez tie zasa na okruhy priateľov. Bolo to ako tkať pavúčiu sieť. Až som objavila fotky Simony a povedala som si: Toto je ona! Napísala som správu jej mame a potom sme sa stretli. Nájsť dievčatá bolo ľahké. S chlapcami to bolo ťažšie.
Partner je známy herec a je zároveň aj producent filmu. Veľkú časť dňa dnes strávil stavaním scény. Vidno, že je oporou tímu.
– On je veľký futbalový fanúšik a všetko vidí a porovnáva s futbalom. A teraz, keď robíme posledné zábery, dodáva mi guráž slovami: Sme kapitáni a musíme stáť vpredu a ukázať všetkým, že to zvládneme! Preto každý musí pomáhať a robiť aj veci, ktoré nie sú jeho záležitosťou. Ja napríklad tiež vláčim kostýmy.
Vnučka a babka. Alexandra a Soňa Makarová. (zdroj: Judita Čermáková)Film dostal dotáciu rakúskeho ministerstva kultúry, čím presvedčil?
– Podporu nedostane hocikto. Najprv musí dokázať, že niečo vie. Najdôležitejší bol scenár. A potom aj celá tá rešerš a štúdie. Asi sme presvedčili, že to myslíme úprimne a že chceme urobiť dobrý film. Dali sme doň celú našu energiu. Mali sme motiváciu. Ľudia s ktorými sme hovorili o téme, väčšinou reagovali so záujmom. Nebolo ťažké získať ich, aby sa s nami nalodili na palubu. Ale ťažké bolo ukormidlovať všetkých tých hercov – nehercov a štáb. V koordinácii nám veľmi pomohla slovenská spoločnosť Filmframe. Mali sme malý rozpočet, ale rozhodli sme sa film urobiť teraz, aj za cenu toho, že budeme všetci makať naviac. Inak by sme čakali ešte pár rokov, kým budeme mať viac prostriedkov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
