JASOV. Klopem na kovovú bránu kováčskej dielne na konci ulice v Jasove, nazvanej Podzámok.
Je to kratučký výbežok z dlhšej časti rovnomennej ulice, akési jej slepé črevo. Predpokladám, že telefónne číslo napísané priamo na bráne je určené mne.
Na dohodnuté stretnutie totiž trochu meškám. Ale nie, to číslo je tam stále, pre každého návštevníka, lebo pri práci na šperkoch je Milan Kalmár až vzadu v menšej dielni a klopanie nepočuje.
Vo vnútri je pokoj, poriadok, oheň vo vyhni nehorí. Vysvetlenie je jednoduché – klasickému kováčstvu sa Milan už nevenuje, presedlal na inú prácu.
„V októbri 2014 som ukončil profesionálnu kariéru umeleckého kováča. Dozrievalo to už asi štyri roky. Niekto to nazýva vyhorenie. Ale tých 20 rokov som strávil dobre, produktívne a nepovažujem to za stratený čas.“
Tak, ako kedysi s radosťou vytváral kovové brány a ploty, záhradné a komorné plastiky i rôzne kovové doplnky, dnes tvorí jakutské nože a šperky.
„Každý tvorí podľa svojej fantázie, len si potom navzájom oceníme alebo skritizujeme tvorbu,“ hovorí šperkárka Helga Hollmann Kalmárová o spolupráci s manželom, kováčom, šperkárom, tvorcom jakutských nožov a pesničkárom Milanom Kalmárom.
Mám svoj svet, hovorí Helga
V menšej dielni však stretávam aj manželku – Helgu Hollmann Kalmárovú. Na stole pred sebou má rozložené kúsky kovu, kamene, perleť, klieštiky a ďalšie menšie náradie. Obdivovať môžem drobné šperky, ktoré vytvorila.
Konkurencia manželovi? Nie, každý tvorí to svoje, len hotové malé umelecké dielka si navzájom ocenia či skritizujú. Ale tej kritiky nebýva veľa, skôr len detaily, ktoré by sa dali urobiť aj inakšie.
„Máme slobodu v tvorení, každý robí podľa svojej fantázie,“ spresňuje Helga. „Mňa oslovila perleť, taká tá biela, čistá, k tomu ten kameň, kov, štruktúry. Inšpirácia? To príde samé. Vezmem do ruky kameň a ono to príde. Mám svoj svet a ten si dávam do štruktúr, do tých malinkých svetov na tom šperku.“
Spoznať Helgin svet prostredníctvom jej tvorby možno teraz aj na kolektívnej výstave Vyšperkované v Tatranskej Lomnici.
Kováčom vo svete
V dielni nezvyknú pracovať obaja naraz. Nechávame teda Helgu pretvárať svoju fantáziu do šperkov a s Milanom sa vedľa rozprávame o jeho ceste od umeleckého kováčstva k súčasnej tvorbe jakutských nožov.
Nebola jednoduchá, ťažkosti prišli najmä na prelome storočí. Ľudia asi nemali peniaze a na to, aby si urobili radosť umeleckým dielom z kovu, im neostalo.
A tak ako kedysi slovenskí remeselníci odchádzali za prácou do sveta, zamieril si to za hranice aj Milan.
Na dva roky sa mu domovom stalo Francúzsko. Stal sa majstrom v kováčskej dielni.
„Toho autorstva tam bolo menej, ale bola to veľmi dobrá skúsenosť. Naučil som sa aj jazyk, nie perfektne, ale tak, že som nemal problémy dohovoriť sa. Potom ale exekútor zavrel firmu. Zistil som, že nielen Slováci okrádajú svojich zamestnancov a obchodných partnerov. Aj vo Francúzsku je to bežná prax. Naivne som si myslel, že demokraciu tam majú už toľko rokov, že tam sa takéto javy nedejú. Nie je to pravda.“
Po návrate sa mu začalo dariť, práca sa rozbehla, zákazky pribúdali. Na prácu v zahraničí však má dobré spomienky a nielen na Francúzsko.
Veľmi dobré skúsenosti získal v Nemecku u majstra Alfreda Bullermanna, vzoru z mladosti, v Holandsku spolupracoval s českými kolegami, pracoval v Rakúsku.
Za pobyt tam vďačí aj svojej práci na jednom veľkom kolektívnom projekte v meste Ybbsitz na prelome tisícročí.
Asi tri desiatky kováčov z celej Európy vtedy spolupracovali na realizácii návrhu profesora Alfreda Habermanna.
Presýpacie hodiny Panta Rhei boli tri metre vysoké, vážili dve a pol tony.
„Pracovali sme na tom štyri dni od ôsmej ráno do tretej v noci. I také osobné víťazstvá tam boli, lebo sme to zvládli aj s osadením za naozaj krátky čas. Človek sa učil spolupracovať. Odrazu som sa ocitol vedľa Taliana, on po nemecky ani slovo, ja po taliansky ani slovo, ale dokázali sme robiť. Alebo Švajčiar, Francúz... Pri remesle ten jazyk nie je veľmi potrebný.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
