Prvý maratón fotil s foťákom, ktorý získal za dva litre rumu

Róbert Berenhaut.
Róbert Berenhaut. (Autor: archív)
Bohuslav Matia|30. sep 2016 o 20:15

Známy košický fotoreportér Róbert Berenhaut pobeží už svoj 66. košický maratón.

Košický maratón fotí už od roku 1949, až dodnes, takže nielen tí slávni bežci, ale aj on je v podstate jeho legendou. 

Nemal ani päť rokov, keď prvýkrát videl maratónskych bežcov.

"Bol som vychovávaný u dedinského kováča, veľkostatkára, v Geči. Ten mi raz v nedeľu povedal, či nechcem ísť na výlet. Ja na to, že čoby nie... A vybrali sme sa do Hanisky. Ujo pripravil bicykel, posadil ma na rúru pred seba a išli sme. Na križovatke pred Haniskou bolo už plno ľudí, ktorí čakali na prvých maratóncov bežiacich do Sene. Na ceste z Geče do Hanisky sme stretli celé rodiny na konských povozoch, ale aj ľudí na koňoch, lebo málokto v dedine mal vtedy bicykel. Všetci sa vybrali na maratón. Povzbudzovali najmä Józsefa Galambosa, pre ktorého to bol už štvrtý víťazný maratón v Košiciach. Kričali "Hajrá, Galambos! Tempo Galambos!," on bol vtedy veľmi populárny pretekár. Aj ja som tým bežcom tlieskal, ale pravdupovediac, veľmi ma ten maratón nezaujímal, skôr som sa, ako malý chlapec, zaujímal o tie kone a psov, ktoré pobehovali okolo."

Inšpirovala ho londýnska olympiáda

Vtedy sa mu ani len neprisnilo, že v budúcnosti bude v podstate "dvorným fotografom" košického maratónu. Ale ako sa k tomu remeslu dostal?  

"V rokoch 1947 až 48 som hral basketbal za Spartu i Vesnu Košice, a po tréningu sme s chlapcami občas zaskočili do kina Čas, kde sme za jednu korunu mohli sedieť celý deň a pozerať filmové žurnály, do kolečka dokola. Tak som videl aj prvú olympiádu, v Londýne v roku 1948. Najviac ma zaujalo, koľko fotoreportérov sa tlačilo okolo olympijského víťaza, aby ho mohli odfotiť. Každý mal dva fotoaparáty okolo krku a cvakal ostošesť. Tak toto je zaujímavé povolanie, povedal som si, toto by som chcel robiť. Vtedy som bol učeň v obchode s textilným tovarom. Hneď na druhý deň, zo svojho prvého platu, som si kúpil fotoaparát, za 6810 korún, značky Etareta. Bol to prvý fotoaparát v Československu po druhej svetovej vojne. Naivne som si myslel, že s ním urobím dobré športové fotografie. Samozrejme, tie časy vôbec nestačili na pohyb, a len sem-tam sa mi podarilo urobiť nejakú dobrú, nerozmazanú fotku."

Ale už sa vedelo, že mladý Berenhaut je nadšený fotograf.

"Vtedy prišiel za mnou vedúci športového oddelenia obdenníka Priekopník pán Balog, či by som mu nemohol dodať nejaké fotografie zo športových podujatí. V tom čase totiž nikto šport nefotografoval. Tak som si dal u Bergera urobiť jeden film a bol na ňom aspoň jeden záber, ktorý nebol rozmazaný, z basketbalu, že mi ho uverejnia. Tak sa aj stalo, a ja som bol veľmi pyšný."

S tým fotoaparátom sa veľké zázraky robiť nedali, ale náhoda mu pomohla k lepšiemu. A celkom za lacný peniaz.

"Raz som bol vo fotopredajni, keď do nej vošiel jeden ruský dôstojník s fotoaparátom, že je ochotný dať ho za dva litre rumu. Tak som sa dostal k nemeckému fotoaparátu značky Leica."

S ním fotil aj svoj prvý maratón, v roku 1949. "Spomínam si, že vtedy vyhral Fín Urpalainen." Fotky dodával otcovi košického maratónu Vojtechovi Bukovskému i do redakcie Východoslovenských novín. "Všetci boli spokojní, väčšinou to boli fotografie pretekárov na stupňoch víťazov."

Novinárske vozidlo v päťdesiatych rokoch.
Novinárske vozidlo v päťdesiatych rokoch. (Autor: Róbert Berenhaut)

Dostal auto na trať

Dva roky si dal pauzu, kvôli vojenčine, ktorú si odkrútil v Brne a Bučoviciach.

"A od roku 1953 som nevynechal ani jeden košický maratón, až dodnes, ani raz som na ňom nechýbal. Ba, raz, jeden ročník som musel vynechať. Tuším, že to bolo v roku 1974, keď som musel fotiť súdruhov na Dukle pri oslavách. Sovietska generalita tam prišla položiť vence k pamätníku sovietskych hrdinov."

Jeden deň po návrate z vojenčiny...

"Chytil ma pod pazuchu Béla báči Bukovský a vraví mi: Ro-ro-ro-robikám, lebo koktal, mo-mo-mohol by si nám aj naďalej dodávať fotografie z maratónu a ja ti vybavím auto na trať. Že aké by malo byť. Ja mu na to, že by malo byť s otvorenou plošinou, lebo je nás už veľa, aby sme sa naň pomestili. Tak mi bola pridelená Avia, na nemalú radosť ostatných fotografov a filmárov. Akurát šoféra sme museli každý rok poúčať, ako sa má správať, aby neprešiel niektorého z pretekárov a dym z výfuku im nefúkal rovno pod nos. Vždy sme išli na druhej strane cesty. Prízvukoval som mu, že na štarte musí mať už motor naštartovaný, aby mu nezdochol, lebo potom sa už pred pretekárov nedostaneme... Asi dvadsať rokov som bol vedúci vozidla a nikdy sme nemali problémy, bol s nami spokojný aj vtedajší veliteľ trate, kapitán Ján Valach, že sme nerobili žiadne zmätky."

Štart maratónu na štadióne Lokomotívy.
Štart maratónu na štadióne Lokomotívy. (Autor: Róbert Berenhaut)

Manželka mu Edelenovu vreckovku vyprala

Keď nastal čas maratónu, Róbert Berenhaut bol k dispozícii vo dne v noci.

"Keď prišiel do Košíc Abebe Bikila, víťaz olympiády v Ríme, dva-tri dni pred pretekmi vyrazil s trénerom Niskanenom na obhliadku trate. Občas vystúpil z auta, aby si aj zabehol, a my, čo sme boli v druhom aute, za ním, lebo Béla báči chcel mať fotky aj z tréningu." Róbert Berenhaut má v archíve aj fotografiu Bikilu, keď vbieha cez bránu borcov na štadión Lokomotívy. "Bolo na ňom asi dvadsaťtisíc ľudí, ktorí sa v horúcom počasí na tribúnach, vyzlečení do pol pása, opaľovali. Keď Bikila vbiehal na štadión, všetci sa postavili a vítali ho potleskom a povzbudzovaním. Bolo to niečo úžasné..."

Peknú spomienku má aj na Američana Buddyho Edelena, ktorý vyhral v Košiciach o dva roky neskôr.

"Na štarte strašne pražilo slnko a Edelen sa chytal za hlavu, že si ju nemá čím chrániť, či niekto nemá šiltovku. Ale nik mu nerozumel, čo vlastne chce. Napokon z vrecka nohavíc vybral vreckovku, na všetkých štyroch rohoch urobil uzol a tak si ju dal na hlavu. Asi na desiatom kilometri, keď mu to už začalo vadiť, zobral z hlavy tú 'čiapku' a hodil ju mne hore na auto. Asi päť či šesť rokov som ju mal doma, v krabici, kde som mal rôzne suveníry z maratónu. Tá spotená a špinavá Edelenova vreckovka bola jedným z najcennejších. No čo sa nestalo, moja poriadkumilovná manželka ju tam raz objavila a vyprala ju. Bol som z toho veľmi nešťastný, lebo takto už pre mňa nemala žiadnu cenu... Potom sme ju dali na hlavu dcérke, keď sa nám narodila a my sme doma zabudli jej čiapočku."

Kuriózna situácia na obrátke v Seni.
Kuriózna situácia na obrátke v Seni. (Autor: Róbert Berenhaut)

Slivovica mala prednosť pred medzičasom

Róbert Berenhaut rád spomína aj na obrátku v Seni, kde sa na maratóncov vždy veľmi tešili.

"Vždy tam z JRD pritiahli jeden príves, spustili bočnicu a šesť či sedem Cigánov vyhrávalo do nálady." Na Seňu sa tešili všetci fotografi i novinári. "Na každom piatom kilometri sa meral čas, kde si novinári zaznamenávali čas prvého pretekára, iba na dvadsiatom kilometri nebol nikdy nikto... Lebo každý sa ponáhľal na občerstvenie a slivovicu do kultúrneho domu v Seni. Napokon sa obetoval Ivan Tänzer, redaktor denníka Újszó, aby ten čas pre kolegov zaznamenal. Tak to fungovalo vari dvadsať rokov," zasmial sa pán Berenhaut.

Boli aj chvíle, ktoré zaváňali trapasom.

"Nepamätám si už, ktorý to bol ročník, ale človek, ktorý mal na starosť vavrínový veniec, aby ho dal dievčine, ktorá ho mala zavesiť víťazovi na krk, začal pobehovať celý zdesený, keď sa už prvý pretekár blížil k štadiónu Lokomotívy, že veniec je zatvorený v kancelárii a on od nej nemá kľúč. Našťastie, našli včas toho, kto tú kanceláriu otvoril a víťaz maratónu dobiehal do cieľa s vencom na krku. No veľa nechýbalo, a bola by to veľmi trápna situácia."

K Medzinárodnému maratónu mieru patria neodmysliteľne aj holuby, či už na štarte pretekov alebo na stupňoch víťazov.

"Ale málokedy vyšla fotka, že ich naraz vypúšťajú z rúk všetci traja pretekári na stupňoch víťazov. Jeden bol Fín, druhý Angličan, tretí náš, a aj keď sa počítalo do troch, nikdy ich nevyhodili do vzduchu naraz."

Večer po maratóne je vždy banket, ale Robo báči len málokedy stihne začiatok.

"Najprv bolo treba fotky odovzdať do redakcie, a potom som utekal pokračovať vo vyvolávaní ďalších, pre Vojtecha Bukovského či neskôr Jána Margitu, ktorí šéfovali maratónu, aby ich na bankete mohli popodpisovať pretekári a zahraniční hostia. Aj keď som na banket takmer nedošiel, fotky som vždy doniesol, o to väčšia bola ich radosť," vraví nestor košickej športovej fotografie Róbert Berenhaut.

Bikila vbieha na štadión.
Bikila vbieha na štadión. (Autor: Róbert Berenhaut)

 (Text bol uverejnený v týždenníku Košický Večer.)

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Prvý maratón fotil s foťákom, ktorý získal za dva litre rumu