Nájsť spôsob, ako si získať dôveru ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy a usadiť sa v neznámej krajine, bol prvý predpoklad úspechu. Napokon sa dvojici tvorcov – Silvii Košťovej a Milanovi Rezníčkovi - podarilo za jediný deň nakrútiť dokument, ktorý oslovil porotu na Medzinárodnom festivale televíznych a rozhlasových programov pre národnostné menšiny Môj rodný kraj. Z Ukrajiny si za film „Kým je život, ostáva nádej" priniesli víťazstvo.
Zhasla červená, zo štúdia odchádzajú hostia. Podelili sa s divákmi o informácie o cyklistickej „diaľnici" EuroVelo, ktorá povedie cez oba východoslovenské kraje, jaskyniari porozprávali o novoobjavených priestoroch v Gombaseckej jaskyni.
Nepochybne zaujali historické fotografie, ktorých autorom je farár Béla Petrik z obce Rad v Trebišovskom okrese. A kto má problémy so srdcom, mohol sa telefonicky poradiť s kardiológom v štúdiu.
„Padla" aj pre dramaturgičku relácie TeleRegina Silviu Košťovú a režiséra Milana Rezníčka.
Len na chvíľu. Doma sa už na večerníček teší Silviin 7-ročný syn Lukáško. A potom chcú aspoň pár chvíľ stráviť spolu ešte aj s dcérou Nataškou. Je to pre nich vzácnosť. Silviu od práce na ďalšom vydaní relácie s podtitulom Všetky odtiene regiónov... opäť delí len pár hodín. Pripravuje ju totiž dva až trikrát do týždňa.
Zdá sa priam neuveriteľné, že popri takomto zhone sa dá stihnúť nakrútiť film, ktorý si pred pár dňami z 18. ročníka medzinárodného festivalu priniesol najvyššie ocenenie.
Tri výkričníky vedú na súťaž
Vo dvoch kategóriách – rozhlasovej a televíznej – súťažilo 110 programov z 9 európskych krajín. Tých televíznych bolo 69. Redakcia národnostného vysielania košického televízneho štúdia doteraz posielala programy do súťaže každý rok.
„Za roky som si vybudovala systém, že rovno po schvaľovačke si zapíšem – súťaž - dám výkričník - jeden, dva, tri. Keď majú tri výkričníky, idú rovno na súťaž. Tohto roku som si pozrela aj programy z iných redakcií a medzi nimi zarezonoval dokument o asýrskych kresťanoch. Je to veľmi zaujímavá, citlivá, emocionálna sonda do duše ľudí, ktorí utekajú pred vojnou," povedala nám tímlíderka Redakcie národnostného vysielania RTVS Ľuba Koľová.
Spev prelomil ľady
Večer 10. decembra 2015 na košickom letisku pristálo lietadlo so 149 asýrskymi kresťanmi zo severného Iraku. Obavy z vojny ich vyháňajú z domovov a nádej v lepší život privádza na Slovensko.
Prestupnou stanicou sa stáva záchytný tábor v Humennom. A sem za nimi vedie cesta redaktorky, dramaturgičky a režisérky Silvie Košťovej, kameramana a spolurežiséra Milana Rezníčka, kameramana Martina Štelbaského a zvukára Jaroslava Hajdu.
„Oslovili nás z náboženskej redakcie v Bratislave vyrobiť reláciu Orientácie o príbehoch týchto ľudí," dozvedáme sa od Silvie.
„Téma utečencov nám s Milanom je blízka, lebo sme kedysi vyrábali Policajné magazíny aj o tomto probléme. Tak sme sa rozhodli ísť do toho. Nebolo jednoduché sa tam dostať. Na migračnom úrade toho mali dosť, dávali už súhlas na vstup televíziám nielen zo Slovenska, ale aj českým, rakúskym, francúzskym... Pred nami tam bolo množstvo štábov. Aj ľudia, za ktorými sme šli, už boli presýtení tými štábmi. Po príchode nás zaviedli do jednej väčšej miestnosti, kde sme mali nahrať rozhovory. Boli tam hlúčiky mladých ľudí i tých starších. Navzájom sme sa obzerali."
Napokon Silviina spontánnosť prelomila ľady, zoznámili sa, vyobjímala ich. Ukázali si fotografie svojich rodín, miest, kde vyrastali.
„Zlom nastal vtedy, keď som zaspievala našu rusnacku špivanku. A zrazu Dalida začala spievať. Ten jej autentický spev kresťanských piesní v sýrčine a v starovekej aramejčine dal nášmu stretnutiu úplne iný rozmer. Rozhodli sme sa ním podhrať takmer celý film. Ale sú tam aj iní hudobníci z ich radov, ktorí sa potom pretekali v snahe predviesť sa nám."
Víťazstvo! Autorka víťazného filmu Silvia Koščová a tímlíderka Ľuba Koľová. (zdroj: archív RTVS)Necítia nenávisť ani túžbu po pomste
My si len ťažko vieme predstaviť, čo zažívajú ľudia v situácii Roonyho Khoshabu.
Narodil sa v roku 1984 počas vojny medzi Irakom a Iránom, v roku 1991 bola prvá vojna s USA, do roku 2003 museli prekonávať ekonomickú blokádu, potom prišla ďalšia vojna. Vlastne za celý život nepoznal, čo je to mier. Al-Káida, problémy medzi sunitmi a šiítmi, napokon v roku 2014 im Islamský štát vzal ich domovy.
Vyštudoval stavebnú fakultu a pracoval ako manažér informačných systémov. Teraz sa aj s manželkou a tromi deťmi ocitol v cudzom svete, ktorý nie vždy býva k ľuďom na úteku prívetivý. A nezáleží na tom, že utekajú pred vojnou, že im ide často o holé životy. No oni nezatrpkli.
"Necítime v srdci túžbu po pomste alebo nenávisť. Ježiš nás naučil odpúšťať. My milujeme všetkých. Milujeme Islamský štát, modlíme sa za nich, ale nemilujeme to, čo robia. Modlíme sa za nich, aby im Boh odpustil. Naša kresťanská viera je stále s nami a vždy s nami zostane," vyjadril sa Roony v dokumente.
„V tých očiach je vidieť, že ten človek prechádza životom ťažko a veľmi by chcel, aby už bolo lepšie. Rozprával to veľmi úprimne, tak to opisoval, že mi naskakovali zimomriavky. Ukazoval fotografie, jeho žene stekali slzy po tvári, keď tam videla svoju mamu a nemala ju pri sebe. Pokúšala som si predstaviť seba, ako by som ja bola v tej situácii. Nedalo sa to," zverila sa so svojimi pocitmi autorka dokumentu.
Keďže televízny štáb nemal veľa času na nakrúcanie a aj priestorové podmienky mali ďaleko od ideálu, dianie snímali dvaja kameramani.
„Snažili sme sa v tej malej miestnosti zachytiť ľudí takých spontánnych, ako boli. Kamery snímali, ale my sme sa s nimi rozprávali akoby bez nich. Snažili sme sa nevystrašiť ani deti, lebo by prestali rozprávať aj rodičia. Myslím, že nás vnímali inak ako tých, ktorí sa len pýtali, prečo odišli, čo sa tam deje, ale že si uvedomovali, že ich v tejto krajine niekto privítal," porozprával o nakrúcaní jeden z dvojice kameramanov a spolurežisér Milan Rezníček.
„Môžem si maľovať očné linky a nosiť minisukne?"
Nie všetko, o čom sa náš štáb rozprával s migrantmi, sa dostalo aj do filmu. Silvia sa s dievčatami rozprávala aj o ich predstave života. Chceli by, aby nemuseli premýšľať, čo môžu a čo nie.
„Mňa sa potom pýtali – Môžem si tu v Humennom dať krátku sukňu? A môžem mať také linky namaľované, ako máš ty? Môžeme si dať mejkap? Nebude nám nikto brániť? A z akého mesta si ty? Aj tam je to dovolené? - To bolo také zlaté. Postupne v tej neveľkej miestnosti bola taká dobrá, až rodinná atmosféra. Prichádzali ďalší a každý nám chcel porozprávať ten svoj príbeh," spomína na februárové nakrúcanie Silvia.
„Nebolo to jednoduché nakrúcať, keď sa takmer všetko odohrávalo v jednej miestnosti. Ale vďaka tomu, že sme nakrúcali aj v kostole v Humennom a že sme mali zábery z Utečeneckého centra Mar Ellia v Erbile v irackom Kurdistane od Tonyho Friča, ktorý tam s tými ľuďmi strávil ako dobrovoľník veľmi veľa času, to nebolo nezáživné," hodnotil prácu na dokumente Milan.
„Bolo to ako v divadle – síce máš jednu scénu, ale príbeh je silný. A vidíš rôzne emócie na tvárach tých ľudí," dopĺňa Silvia.
Konkurencia na festivale bola silná
Tvorcovia dokumentu, ktorých k názvu Kým je život, ostáva nádej, inšpiroval vedec Stephen Hawking, mali podľa tímlíderky Redakcie národnostného vysielania a zároveň členky medzinárodnej poroty súťaže Ľuby Koľovej, silnú konkurenciu.
Na druhom mieste skončil film On, ona a vojna z produkcie luhanskej regionálnej televízie – príbeh vzťahu čečenskej moslimky - ostreľovačky a Ukrajinca, ktorí sa stretli vo vojnovej zóne.
„Nádhernou kamerou zaujal rumunský film Na Poloninu – Ukrajinci, žijúci na Polonine, učia tradície chovu oviec a výroby bryndze. Ten uzavrel víťaznú trojicu filmov. Dokument košickej RTVS o asýrskych kresťanoch však jednoznačne zabodoval a zvíťazil," potvrdila každoročná porotkyňa.
Edelweiss – plesnivec, typický kvet Karpát, hlavná cena, ktorou na Zlatej hore neďaleko Užhorodu odmeňujú, nie je jediná, z ktorej sa Silvia môže tešiť. Ďalšie špeciálne ocenenie získala za profil speváčky, dirigentky, pedagogičky a propagátorky rusínskych a ukrajinských piesní Anny Derevjanikovej z cyklu (Ne)celebrity.
A košická RTVS zabodovala aj v rozhlasovej súťaži – špeciálnu cenu si odniesla Ľudmila Garjanská za program z cyklu Korene - 30 rokov zboru Karpaty.
„Nevieš si predstaviť, akú som mala radosť, keď som sa o tom úspechu dozvedela. To sa nedá ani opísať," uzatvára spomínanie na nakrúcanie filmu Silvia Košťová, redaktorka a dramaturgička košického televízneho štúdia RTVS.
A hneď aj zapadá do každodenného zhonu pri prípravách ďalších vydaní TeleReginy.
Autor: TATIANA SNITKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
