Prekročíte prah a ste v inom svete. V tak trochu rozprávkovom, ale takom tajomnom. Kam sa pozriete, tam sa oko chytí do pasce farieb, postáv, symbolov a tajomna. A môžete nielen obdivovať, ale aj premýšľať. Sú obrazy, okolo ktorých stačí prejsť a pochopíte ich.
Diela Nikolaja Feďkoviča nie sú však na jedno prečítanie. Rozprávajú príbehy, ktoré odhaľujete postupne, výjav za výjavom, postavu za postavou.
A sú obrazy, na ktorých je aj bohato cez stovku dám v klobúkoch, plavcov, hráčov póla či iných postáv a postavičiek.
Pri každom pohľade objavíte niečo nové – zákutie, tvár, detail, ktorý ste doteraz prehliadali, symbol. To všetko si môžete skladať do príbehu ako mozaiku.
Úteky
A v ateliéri s takouto magickou atmosférou som sa stretla s maliarom, ktorý sa do Košíc z emigrácie v Nemecku vrátil pred piatimi rokmi.
Odišiel v lete 1989, krátko pred Nežnou revolúciou. Nikdy to neoľutoval. „Hľadal som svoj pokoj. Preto som odišiel. A našiel som ho tam, nádherný. Nik nevedel, kto som, čo som, býval som si tam, robil som v rôznych smeroch, ale vždy to súviselo s výtvarným umením."
Zaspomínal si na zaujímavú prácu v ateliéri Anastasie Dedy pre maľbu na sklo v Leverkusene i na školské roky v úlohe pedagóga na súkromnej Rhein-Sieg Kunst Akademie v Hennefe pri Kolíne nad Rýnom.
Keď pred 27 rokmi utekal z Košíc, pôsobil ako riaditeľ Strednej školy umeleckého priemyslu. Začali sa nad ním sťahovať mraky vtedajšej ideológie. Hrozilo, že ho dobehne minulosť študentského aktivistu z roku 1968.
Tento útek ale nebol v živote maliara prvý. Narodil sa v roku 1945 v Užhorode. Otec, mostný inžinier a novinár, sa zamotal do politiky. A tak keď mal Nikolaj poldruha roka, rodina ušla a usadila sa v Michalovciach.

Návraty

Keď galerista, s ktorým počas pôsobenia v Kolíne nad Rýnom Nikolaj Feďkovič spolupracoval, zostarol, galéria sa rozpadla a v umelcovi navyše ožila predstava pevného bodu v živote, v jeho prípade ňou bol vlastný dom, rozhodol sa pre návrat do Košíc.
Na Ukrajinu sa zatiaľ posledný raz vrátil vlani s výstavou z cyklu Nikolaj Feďkovič Tour, venovanou jeho životnému jubileu. Bolo to za veľkého hrmotu.
Počas vernisáže totiž spadol jeden z rozmerných obrazov a keďže umelec maľuje na drevo, bola to riadna rana. Galeristka Carmen Kováčová, ktorá výstavu pripravila a práve sa prihovárala publiku, to okomentovala: "Keď Nikolaj pred takmer 70 rokmi odchádzal z Užhorodu, hrmelo. Keď sme sem išli cez Červenicu, zase hrmelo. A tu je dôkaz, že stále hrmí."
Počas pobytu v Užhorode sa maliar pokúšal v Galagove, historickej štvrti plnej zelene, nájsť dom, ktorý začal stavať jeho otec. Márne.
Prvý raz sa vrátil do svojho rodného mesta ešte v 60. rokoch. „Mesiac som stopom chodil po Podkarpatskej Rusi a zoznamoval som sa s krajinou, v ktorej som sa narodil. Zistil som, že sa vôbec nelíši od východného Slovenska. Oddeľuje ich len hranica, postavená rovno za naším domom. Bol posledný v Jenkovskej ulici, za ním bolo malé letisko a hneď hranica. Stále to vnímam ako umelú prekážku."
Keď si na Ukrajine vybavoval nový rodný list, vydali mu ho s krstným menom Mikola. Pôvodne bol pokrstený v gréckokatolíckom kostole ako Mikuláš.
Rusi toto meno nemajú, a tak po nástupe ruskej administratívy ho premenovali na Nikolaja. Na Slovensku v detstve používal meno Mikuláš, občiansky preukaz mu ale vydali na meno Nikolaj.
„Teraz, keď som bol v Užhorode a zmenila sa vláda a všetko, používajú ukrajinské mená. Preto Mikola. Mne sa to páčilo, to znie tak fínsky.
Ako umelec mám nárok na kreativitu," dodáva so smiechom. „Ohromne som sa na tom zabával. Ale moja žena ma vystrašila – teraz vraj budem musieť všetko zmeniť, vysvedčenia, diplomy, všetko. Vraj mám úplne novú identitu. To sa mi prestalo páčiť, takže ostávam Nikolaj."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári