Necenzurované názory občianskych aktivistov

Patrím medzi mnohých obyvateľov Ťahanoviec, ktorí sa nebránili bývaniu na tomto sídlisku len vďaka susedstvu s rozľahlým lesom. Tento les nie je predurčený na hospodárske využitie, teda na ťažbu dreva, ale plánovalo sa s ním ako s náhradou za nedostatok zelene na sídlisku. Preto Ťahanovčania od samosprávy právom očakávajú ustráženie najmä jeho rekreačnej funkcie, ale aj iných nepostrádateľných funkcií (vodozádržná, estetická, ochrana pred zosuvmi pôdy, priaznivé klimatické vplyvy, izolačná funkcia voči neďalekému krematóriu, prirodzená bariéra proti nekontrolovanej výstavbe, ...). A div sa svete, práve samospráva mesta Košice (a mestská časť sa tomu donedávna ani nebránila) sa stala iniciátorom presného opaku. Tento les sa stal predmetom realitného handrkovania. Bez toho, aby sa obyvateľov sídliska niekto pýtal, za primátorovania Knapíka a na jeho osobný popud schválilo v marci 2009 mestské zastupiteľstvo predaj jeho 50-hektárovej časti neznámej pochybnej firme. Ako ináč, aj s úlohou zmeniť územný plán. Perličkou vypovedajúcou o „serióznosti" firmy a zároveň o úrovni rozhodovania samosprávy je, že ten istý predaj bol schválený dvakrát! Zahraničná firma Fordington konajúca v chvate a vo veľkých očakávaniach si totiž až po schválení predaja uvedomila, že predaj lesa zahraničnej firme by bol nezákonný. A tak predaj bol na druhý pokus do dvoch týždňov odklepnutý narýchlo (rozumej formálne) založenej „domácej" firme Fordin. Našťastie tento babrácky postup aj jeho výsledok vyburcoval verejnú mienku k petícii za záchranu lesa. Vyše 4-tisíc podpisov pod ňou splnilo očakávania a presvedčilo samosprávu mesta o škodlivosti tohto biznisu. Po roku mestské zastupiteľstvo evidentne špekulatívny predaj uznesením zrušilo.

Avšak les zostal nezvyčajným lákadlom aj naďalej. Záujem oň v roku 2012 prejavila rímskokatolícka cirkev. Chcela si formou zámeny pozemkov vysporiadať vlastníctvo k svojim zastavaným pozemkom na sídlisku. Za cca 3 hektáre cirkevných pozemkov mesto ponúklo veľkoryso 177 hektárov lesa, teda široký pás od sídliska až po krematórium. Cirkev záujem o les zdôvodnila aj potrebou získať peniaze na dostavanie kostola na sídlisku. V liste adresovanom mestu sa píše: „...prioritným zámerom je takto vymenené pozemky speňažiť a výťažok z tohto predaja použiť na dostavbu rozostavaného kostola na sídlisku Ťahanovce,..."

Hoci verejnú mienku sa mi už nepodarilo nabudiť tak, ako pri pokuse o predaj lesa, predsa som zabojoval aj sám, ako sa dalo. Oslovovaním primátora a poslancov, medializáciou kauzy ale aj svojimi vystúpeniami na rokovaniach som apeloval na to, že po zmene vlastníka už nebude žiadna záruka, že les bude prístupný ľuďom bez obmedzení, alebo že vôbec les po jeho „speňažení" zostane lesom a neustúpi nekontrolovanej výstavbe. Aj s pomocou odvolávania sa na stále platnú petíciu sa mi podarilo už dvakrát oddialiť schválenie navrhnutej zámeny pozemkov odporúčaním, aby sa hľadali iné, prijateľnejšie alternatívy vysporiadania cirkevných pozemkov. Ostatné zastupiteľstvo v júni dosiahlo pokrok iba v tom, že schválilo výpomoc mediátora pri hľadaní východísk. Ale občan, aj keby bol hyperaktívny a problematiku ovládal, je v Košiciach vystavovaný stále iba do úlohy pozorovateľa a čakateľa, ako sa rozhodne vo vyšších kruhoch. Je to aj môj prípad. Aj keď som zrejme prispel k odďaľovaniu rozhodovania, aj keď si viem reálne predstaviť a presadzovať iné riešenia (jedno som aj – bez odovzvy – na zastupiteľstve predložil), oslovený k spolupráci som nikdy nebol. Vysvetlenie mám jediné – žijeme v Košiciach, v meste, ktoré to vie (aj bez aktivistov).