Poslednú výstavu vo Východoslovenskom múzeu nazval To je život. A tí čo čakali hravých anjelov, nestačili oči otvárať. No vzápätí stačilo prečítať si text a prišla úľava. Nestratil svoj typický nadhľad! Život je tobogan. Treba hľadať dobré aj v tom najhoršom. Nestratiť ľudskosť. Aj toto je posolstvo svojského umelca, ktorého je ťažko vopchať do škatuľky výtvarných štýlov. A pri otázke, čo na to povedala jeho žena, keď zalial do živice jej nohavičky, bude sa iba šibalsky usmievať. A o chvíľu povie čosi múdre.
Pred troma rokmi si sa prehupol cez päťdesiatku a mám pocit, že si trochu zvážnel. Akoby si nám chcel svojou poslednou výstavou s názvom To je život povedať: Helmut dozrel!
- To je strašné nie? Ako jablko.
Dosť si sa posunul z tvojej hravej polohy.
- Áno.
Z anjelov si prešiel do démonov.
- Toto sa až zle počúva. Ale bohužiaľ, máš pravdu.
Zvážnel si, či nie?
- Myslím si, že človek žije tú každodennosť a počas nej sa stávajú veci, ktoré ťa ovplyvňujú. Takže som pracoval veľa s deťmi a stále som mal možnosť hrať sa. Preto aj duša bola taká hravá. A všetky tie prejavy boli také detské - nevážne. Hrám sa síce stále ďalej, ale okolnosti evokujú aj iný svet - vážny. A naozaj sa nedá odškriepiť ani vek. A veci, ktoré na teba pôsobia. Vidíš, že niekto je preč a nikdy sa nevráti a to ťa ovplyvní a ty podvedome dávaš do svojho umenia aj také veci. Zaoberáš sa pominuteľnosťou, tým, že je menej síl, že menej dokážeš, čo sa týka fyzického tela. To sú veci, ktoré začneš brať vážne a začneš ich riešiť.
Ty ich ale stále riešiš s nadhľadom.
- Určite. Ale sú tam a neignorujem ich. Lebo je to dôležité a patrí to k životu. Strašne vnímam všetko okolo seba. Ľudí, ako sa správajú... Aj preto si myslím, že treba tieto veci vkladať do umenia, aby sa ľudia nimi konfrontovali. Lebo dostávame veľa informácií, ktoré sú ľahké a zábavné a často tá ľahkosť spôsobí, že nám uniká podstatné. Stále sa za niečím ženieme a sme v rauši. To, že tu je niekoľko stovák mŕtvych za deň, vojny, nešťastia, to všetko posunieš ďalej jedným kliknutím a poďme sa hrať nejakú hru, alebo pozerať telenovelu a byť šťastní. Posúvaš tieto veci, posúvaš dni a posúvaš život a prídeš do určitého veku a povieš si: Čo to do čerta bolo? Telenovela? Žil som v klame? Vlastne to, čo bolo krásne, tie každodennosti som si nevšímal, neprežil som ich, nemal som čas, možnosť uchytiť ich.
Patríš k nemeckej menšine, ktorá už niekoľko storočí žije v Medzeve. Vnímaš nejako tie korene? Cítiš sa tu ako cudzinec? Alebo sa pýtam hlúpo?
- Čo ja viem, ja sa nesnažím tak cítiť, lebo keby nie, tak by som to musel vnímať na každom kroku. Ale je veľa takých malých nuansí, ktoré ti dávajú pocítiť, že si iný, že inak hovoríš, inak myslíš. Nemáš tie správne rituály. Niekto mi zasa povie: Načo tuná upratuješ, ale ja to mám v sebe, ten poriadok, istý životný rytmus, úctivosť. Je to vo mne a neviem to ani zmeniť. Ideme po Košiciach a hovoria mi: Máš tik, prečo sa každému zdravíš? V Medzeve sa každý každému zdraví. V Košiciach nikto. Alebo ti povedia: Čo si dilino, prečo sa mi zdravíš?!
Aké máš koníčky okrem umenia?
- Koníčky? Ja neviem aké. V záhrade máme jeleňa. Takú velikánsku sochu, ktorú mi urobil syn. Bola to jeho záverečná ročníková práca. Takže jeleňa mám namiesto koníčka. Pracujem v ateliéri a keď má moja pani voľno, tak mi číta z kníh. Trávime čas knihami napríklad. Čítame po slovensky, po nemecky, ako príde. Moja žena už vie perfektne čítať po nemecky. To je mojou najväčšou vášňou – počúvanie. Počúvam aj načítané knihy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
