Tublatanka oslávi Kristove roky zajtra na koncerte v Košiciach

Je to skrátka slovenská rocková legenda. Tublatanka je na scéne už 33 rokov a oslavuje ich koncertnou šnúrou. V sobotu príde aj do Košíc a bude to jediný koncert na východe Slovenska. Na začiatky kapely, zaujímavé i nostalgické okamihy si v rozhovore zaspomínal Maťo Ďurinda.

Aká prvá asociácia a pocity vám napadnú, keď sa povie "vznik Tublatanky pred 33 rokmi"?

- Spomeniem si ako som sa koncom leta vrátil z Anglicka celý nadšený z toho, že som bol prvýkrát na "Západe" a že som tam videl na koncertoch svoje obľúbené rockové skupiny. A že som vôbec mal to šťastie vycestovať za železnú oponu a chodiť po londýnskych uliciach, galériách a múzeách. Doniesol som si ďalšie LP platne skupín, čo mi chýbali do zbierky a bol som plný chuti do muziky, založiť si s ďalšími hudobníkmi skupinu, ktorá by hrala vlastné pesničky. O niekoľko dní som spoznal v jednej vinárni bubeníka Ďura Černého s podobným hudobným cítením. Tam sme si povedali, že založíme spolu skupinu a už 30. januára 1983 sme vystúpili so siedmimi pesničkami na koncerte Mladá vlna v PKO v Bratislave.

A zrazu prešlo 33 rokov. Boli v tejto bohatej rockovej minulosti roky a udalosti, ktoré by ste rád prežili znovu?

- Áno, rad by som znovu prežil dobu 80. rokov zo všetkým tým, čo bolo cítiť v ovzduší. Vo svete bola dobrá hudba a rockové skupiny, my sme prežívali prvotnú radosť z koncertných turné a z nahrávania albumov. Bolo cítiť Gorbačovovu perestrojku, že sa niečo musí udiať aj u nás, v socialistickom Československu, pre slobodu ľudí. A potom naozaj prišla revolúcia v roku 1989. Všetci moji blízki ľudia a rodina sme chodili na Námestie SNP v Bratislave na demonštrácie za slobodu. To obdobie nadšenia by som ešte raz rád zažil. Ale s lepšími porevolučnými rokmi.

Tublatanka zažila roky obrovskej slávy, keď fanúšičky a fanúšikovia boli neraz ochotní urobiť aj šialené veci, len aby sa ocitli vo vašej blízkosti, aby sa vás mohli dotknúť.... Na akú nevšednú vec si dodnes, možno s úsmevom, spomínate?

- Mali sme turné a jedna partia fanúšikov v lete, v osemdesiatych rokoch minulého storočia, za nami cestovala asi dva týždne na naše koncerty po celom Československu. Prespávali vonku pred amfiteátrami, ku koncu už nemali peniaze, ani čo jesť, všetky konzervy sa im už minuli, pili len vodu na záchode. Ale boli veselí a plný chuti do života. Ponúkali sa nám, že nám pomôžu nosiť aparatúru, ale my sme mali svojich technikov, tak sme im dali aspoň párky a pivo. To bolo jediné, čo sme tam mali na jedenie. Poprosili ma o podpis na staré platne a povedali mi, že teraz sú šťastní a je to ich najkrajšie leto v živote. Ja som si to vážil, že niekto má taký záujem o našu hudbu.

Na koncerte, ktorý bude v Košiciach 15. októbra, zahráte 22 piesní zo všetkých albumov. Niekto si váš koncert nevie predstaviť bez Žeravého znamenia osudu, ďalší bez hitu Pravda víťazí... Ktorá je to za vás?

- Nacvičoval som doma na unplugged pasáž, ktorú budeme hrať v strede koncertu na akustických gitarách, aj starú pieseň Dotyk rúžom na pohár. Dvadsať rokov som ju nehral a teraz so mnou poriadne otriasla a rozcítila ma svojou lyrikou a príbehovým textom od Martina Sarvaša. Zistil som, že ju mám radšej, ako som si myslel. Z nových pesničiek, ktorá nemôže chýbať na koncertoch je pre mňa top pieseň Svet v ohrození, v ktorej mi hudobne pomáhala a napísala text moja manželka Mirka. Táto antiteroristická pieseň je veľmi aktuálna v dnešných časoch plných terorizmu, máme k nej aj videoklip s reálnymi teroristickými atakmi z celého sveta. Je to náš protest!

Tublatanka, to je pre mnohých fanúšikov predovšetkým duo Maťo Ďurinda – Juraj Topor. Mnoho muzikantov sa behom rokov rozháda, rozíde, no o vás to, našťastie, neplatí. V čom to je?

- S Ďurom Toporom sme v Tublatanke už 24 rokov a hudobne si rozumieme. Vydržali sme spolu aj kvôli tomu, že si jeden druhého vážime, obidvaja cítime zodpovednosť a nikdy sme si navzájom neurobili žiadny podraz.

Keď koncertujete na východe, teraz to budú Košice, vnímate z pódia, že my, východniari, svoj temperament zvyčajne nekrotíme?

- Cítim ten temperament z pódia už veľa rokov, ešte od starých čias Tublatanky a teším sa, že na východe majú ľudia radi rockovú hudbu a na koncertoch sa dokážu úplne odviazať. Spievajú s nami po celú dobu koncertu. Ja považujem východ za liaheň hudobných talentov. Je tam veľmi veľa dobrých muzikantov a spevákov, ale aj obyčajní ľudia, čo nie sú muzikanti, majú zmysel pre hudbu.

Keďže ste si zobrali za ženu východniarku, už ste si na tú našu náturu asi zvykli, však?

- Áno, viac obdivujem temperamentnejších ľudí ako ľudí, čo príliš pomaly rozprávajú a myslia. Nátura žien z východu mi vyhovuje, lebo sú dobré a starostlivé matky, sú energické, čistotné a majú záujem o vzdelanie. Moja manželka Mirka má dve veľmi ťažké vysoké školy, je výborná a obetavá mama, má cit pre hudbu, je talentovaná autorka a textárka piesní, navyše sa veľmi pekne s vkusom oblieka. Moju manželku z východu si vážim a nemenil by som!