Dnes možeme pri Dolnej bráne podporiť návrh zákona, ktorí zlepší zvieratám život

KOŠICE. Už v piatok popoludní sa stretnú všetci, ktorým nie je ľahostajné, ako sa so zvieratami zaobchádza, pri Dolnej bráne.

Len keď v sebe máte lásky dosť a viete sa o ňu podeliť so svojimi zverencami, môžete robiť túto prácu.

Dávate a niekoľkonásobne viac sa vám jej vráti. Inak to nie je ani v útulku Únie vzájomnej pomoci ľudí a psov (ÚVP) v Košiciach.

Keď bol môj syn malý, každý večer som mu rozprávala rozprávky. Skrývali sa v nich poučenia, podľa toho, čo sme cez deň zažili. Boli to rôzne príbehy, ale všetky sa začínali rovnako - Kde bolo, tam bolo, bola krajina, kde žili psíkovia - veľkí, malí, bieli, čierni, hnedí, fľakatí...

Aj dnes môžete nájsť takúto krajinu - neďaleko Košíc pri Haniske. Má asi 200 obyvateľov a ich život je všetko možné, len nie rozprávka. Väčšina z nich má za sebou naozaj ťažké chvíle.

Niežeby sa teraz v útulku mali zle. Nechýba im strecha nad hlavou, jedlo ani láska. Tú im ich opatrovateľky rozdávajú vo veľkom.

Bez nej by sa totiž táto práca robiť nedala. Ale delená medzi desiatky chlpáčov im nestačí. Na jedného zamestnanca - či skôr zamestnankyňu, lebo zo šiestich je päť žien - pripadá aj 50 zverencov.

Odkiaľ prichádzajú

Štekot, že vlastné slovo nepočujete. Takto vítajú obyvatelia útulku každého prichádzajúceho. Sučka Fanny priamo zo strechy budovy hneď pri vchode.

Možno je to pre psíkov rozptýlenie zo všednosti, možno dúfajú, že si prišiel niekto práve pre nich. Väčšinou to ale býva naopak.

Viac sem prichádza tých, ktorí nového obyvateľa donesú. V tom lepšom prípade. Často sú to rodiny, ktoré sa o svojho miláčika už starať nemôžu, alebo si ľudia nemôžu nechať psíka po príbuzných, ktorí zomreli.

Neraz prichádzajú tí, ktorí sami prišli o strechu nad hlavou a do krízových centier si zvieratá nesmú brať. Ale nájdu sa aj takí, ktorí psíka len prehodia cez plot alebo uviažu pri vchode.

„Aj to je ten lepší prípad. V tom horšom ho vyhodia z auta niekde na ceste a ponechajú osudu," hovorí predsedníčka správnej rady OZ ÚVP Romana Šerfelová.

Boli sme zvyknutí, že najväčší prírastok býval po Vianociach, keď sa rodiny nabažili novej živej hračky a zbavovali sa jej. Teraz sa tak deje počas celého roka.

„V porovnaní s obdobím pred asi desiatimi rokmi je 100-percentný nárast zvierat na ulici. Posledné roky najväčší problém sú letné prázdniny. Ľudia sa sťahujú z domov do bytov, do iných miest, dlhodobé dovolenky, odchádzajú za prácou do zahraničia. Stalo sa, že aj 15 - 20 psíkov bolo nahlásených za jeden deň. Viete si predstaviť, koľko to je počas dvoch mesiacov prázdnin. A v lete sa narodí ešte aj veľa šteniatok," uvádza na pravú mieru Romana.

„Toto je moje životné poslanie"

Okolo nás prechádza sučka so zdeformovanou prednou labkou. Plánujú jej vybaviť protézu. Ďalšia s podobným hendikepom nemá takú perspektívu. Už dvakrát ju operovali a veterinár protézu neodporúča. Ale zdá sa, akoby jej ani nechýbala, behá a hrá sa s ostatnými, teší sa zo života. Šancu nájsť si nový domov má najskôr v Nemecku.

„Tamojší ľudia viac adoptujú starších psíkov, tam išiel psík bez nôžky, slepý, staručké psíky tam chodia, je to veľká pomoc. Tam je iná mentalita. Na Slovensku nie je šanca umiestniť takých psíkov," zveruje sa Katka, jedna zo zamestnankýň útulku.

Vyštudovala Vysokú školu bezpečnostného manažmentu. No skončila pri niečom úplne inom.

„Stále som mala rada psíkov. Pred piatimi rokmi som našla inzerát, prišla som a prijali ma. Toto je moje životné poslanie."

Jeden z jej zverencov, Vilko, to akoby okomentoval brechotom. Žeby tomu porozumel a teší sa? Katka má jedného útulkáča aj doma. A s úsmevom dodáva: „S Dieslom sme spolu spokojní už štyri roky."

Adopcia je radosť i smútok

Stále viac záujemcov o adopciu prichádza do Košíc zo zahraničia. Veľa ich je z Nemecka, Rakúska, Česka.

Práve v týchto krajinách vedia umiestniť psíkov, ktorí si u nás, na Slovensku, nevedia nájsť majiteľov. Pre ich opatrovateľky každá adopcia znamená zmes pocitov.

„Za tými, čo sú tu dlhšie a mám k nim vzťah, mi je smutno. Ale keď viem, že idú do dobrého domova, tak som rada," zveruje sa Nela Franková, ďalšia z pracovníčok útulku.

Prácu s ľuďmi, ktorú vyštudovala, zamenila za prácu so zvieratkami. Začínala ako dobrovoľníčka a chodila von so psami.

Aj teraz začína deň prechádzkami so psíkmi, ale k tomu aj upratuje v priestoroch, kde spia, varí im, stará sa o šteňatá. A pozná všetkých svojich zverencov po mene. Rovnako ako Katka. Aj jej býva smutno, keď jej zverenci odchádzajú.

Ako hovorí: „Každý z nás už pozná tých svojich psíkov. My sa už ani nepozeráme na nich ako na psov, ale ako na také osobnosti. Toto je Miško, nepoviem, že to je kríženec, ale to je náš Miško." T

akýto vzťah pozná určite každý psičkár. „Niektoré psíky ani nechcú odísť. Už si tu zvykli a boja sa, kam idú. Ale veľmi rýchlo si zvyknú v nových domovoch," pokračuje Katka.

Pricestovali vlakom

Psíci sa do útulku dostávajú aj kurióznymi spôsobmi. Napríklad štvorica havkáčov pricestovala vlakom. Znie to absurdne, ale s týmito si trochu zahral osud. Alebo skôr nejaký „dobrodinec", ktorý ich niekde naložil do vagóna.

Kto vie, ako dlho putovali, kým ich objavili na stanici v Haniske. Ďalších vytiahli z kanálov, našli priviazaných o strom v lese...

Ale je to, našťastie, aj naopak. Nájdu sa rodiny, ktoré sa rozhodnú rozšíriť počet členov domácnosti práve o niektorého z obyvateľov útulku.

„Aj my máme pri adopcii svoje podmienky. Veľa sa rozprávame so záujemcami a tiež nás zaujíma čas. Nechceme, aby pes, ktorý v útulku má zabezpečený výbeh, potravu a na noc strechu nad hlavou, išiel do horších podmienok. Nech má tá záchrana nejaký význam. Nie je cieľom zachráneného psíka dať človeku, ktorý ho potom nechá 14 hodín niekde zatvoreného alebo na reťazi. Snažíme sa pre každého psíka podľa jeho povahy nájsť rodinu, aby tá spokojnosť bola na oboch stranách," vysvetľuje Romana podmienky adopcie.

„Asi ped dvomi rokmi sme sa rozhodli, že ak si človek nie je istý, či to vôbec bude zvládať, dávame psíka na skúšku na dva týždne. To sa nám veľmi dobre osvedčilo, lebo za tých pár dní ľudia zistia, či budú mať čas a chuť chodiť s nimi von aj keď sneží, prší a fúka. A hlavne časovo či budú stíhať aj výchovu. Stalo sa, že ľudia prišli na to, že si nijako neporadia. Je to ten lepší prípad - psík sa vráti a my mu hľadáme iný domov."

Zaujímavý je Katkin postreh: „Čierne psíky, čierne s hnedým pálením ľudia vôbec nechcú. Keď nám prídu čierne a biele šťeňa, to biele má do troch dní nový domov. Čierne tu buď žije dlhodobo alebo domov nájde oveľa neskôr."

Romana ocenila rozvážnosť niektorých rodín. Kým sa rozhodnú pre adopciu, prichádzajú sem a berú psíkov na prechádzky. Takto zistia, či ich deti budú mať o prírastok do rodiny dlhodobý záujem a či budú ochotné sa oň aj starať.

Pomôcť môže každý

Adopciou neubúda toľko obyvateľov útulku, ako by si jeho zamestnanci priali. A tak sa len pomaly uvoľňujú miesta pre ďalších.

Tých, aby neostali na ulici, najmä v zime alebo chorí či zranení, prichýlia dobrí ľudia. V dočasnej opatere je teraz ďalších niekoľko desiatok zvierat.

Aj mačičiek, pretože v útulku majú i ony svoje miesto. Nela má tiež doma okrem svojho aj psíka v dočasnej opatere. „Vybral si ma," hovorí a dodáva, že u nej už asi aj ostane.

Stretávame mladý pár s dvojicou psov na vôdzke. Sú to dobrovoľníci, ktorí pomáhajú najmä s prechádzkami. Ponúknuť pomoc sem chodia jednotlivci i celé rodiny. Na oplátku sa im dostáva veľa psej lásky.

Nie všetci psíci poznajú len kruté zaobchádzanie. Je dosť aj takých, ktorí prežili šťastný život, žili v teple, s pánmi pozerali z gauča televízor. Tu sa ocitli po ich smrti. A chýba im predovšetkým vzťah. To nie je prípad Miška.

Slepý psík žil zatvorený v starom aute a len keď sa niekto zľutoval, hodil mu niečo pod zub. Útulok je preňho vykúpenie. A lásku spoznal asi až tu.

Vystrašil ich srnec

V útulku sa dajú zažiť aj rôzne nezvyčajné situácie. Možno najprekvapujúcejšou bolo, keď zamestnanci ráno pri príchode našli uprostred výbehu srnca.

Vyľakané boli psy, takže mu ani neublížili a aj samotný srnec, ktorého nevedeli chytiť a dostať z výbehu.

Aj samotní psíci sa neraz vybrali „na výlet" a dostať ich späť zabralo čas. Nela si spomenula aj na prechádzku s útulkáčom, počas ktorej našla ďalšieho túlavého psa.

Zviera nie je vec

Už dnes popoludní sa stretnú všetci, ktorým nie je ľahostajné, ako sa so zvieratami zaobchádza, pri Dolnej bráne. Míting či pochod jeho organizátori nazvali

„Zviera nie je vec, stop množiteľom. Zmeňme to!" Košice sú jedným zo štyroch slovenských miest, kde možno vyjadriť podporu návrhu zákona, ktorý by mohol pomôcť zlepšiť život zvierat.