Sú zárukou skvelej zábavy. Kam prídu, vypredávajú haly a vyvolávajú v ľuďoch eufóriu. Ale pritom zostávajú stále podarenou partiou východniarov. Ako hovorí primáš kapely Kandráčovci Ondrej Kandráč, netreba si začať veľa namýšľať, lebo „od rozkošu še i psi bešneju“. V rozhovore nám porozprával o tom, aké obdobie má za sebou a čo majú Kandráčovci nové.

O pár dní príde na trh nové CD kapely Kandráčovci. Tešíte sa, alebo cítite stres, ako ho prijmú fanúšikovia?

– Stres isto nie. No je pravda, že sme sa s ním vytrápili. Dva roky sme ho robili, čo je dlhá doba na to, že sme kedysi robievali cédečká v priebehu mesiaca. Jednak prišla trochu vyčerpanosť, čo sa týka námetov, lebo konkurovať Dvom dubom nie je ľahké, ale my sme nechceli mať len čiarku, že ďalší album je na svete. Chceli sme, aby ten produkt, ktorý príde, bol naozaj kvalitný. Moja filozofia je taká, že nikdy nerob veci len preto, aby si mal čiarky, ale rob to, za čo sa nebudeš hanbiť a čo ťa bude reprezentovať. Za našu novinku Sokoly sa ja osobne nielenže nehanbím, ale tvrdím, že je tam aj veľký posun.

V čom je ten posun?

– Vo zvuku, vo vyzretosti kapely a vo výbere piesní. Možno sme trochu odskočili od klasickej, autentickej, alebo štylizovanej ľudovky, ale stále je tam tá etno báza, ten kandráčovský drive, živelnosť, alebo po našom – po východniarsky – „naš žir“. Samozrejme, poslucháči musia povedať, či sa im páči, ale ja som nadmieru spokojný, hoci to nie je merítko.

No Kandráčovci sú takí obľúbení, že aj keby ste „prší, prší“ zaspievali, vaši fanúšikovia to vezmú, lebo vás skrátka žerú.

– Chvalabohu za to. Ja to vnímam možno zvlášť citlivo, lebo som na pódiu nielen ako muzikant a spevák, ale aj ako moderátor. Je nádherné, keď ľudia spievajú pesničky spolu s vami a že keď niečo na pódiu poviem a ten bonmot zaberie, že si ľudia neťukajú do mobilu a nepozerajú na hodinky, lebo v začiatkoch aj to bolo...

Ale tá mánia okolo Kandráčovcov je neuveriteľná. Kam prídete, tam je vypredané...

– Tohto roku sme vystupovali aj na rusínskom festivale vo Svidníku a po dlhých rokoch tam bol úplne vypredaný amfiteáter. Toľko ľudí som tam naposledy videl v osemdesiatych rokoch, keď tam prišli vrtuľníkom Biľak a Colotka. Organizátori festivalu boli z toho hotoví. Ale ja zdôrazňujem, že si netreba myslieť, že sme dobyli svet, prvoradá je úcta a pokora, lebo človek, ktorému niet rady, padá do priepasti. Naozaj treba zostať trochu pri zemi, lebo ako sa hovorí: „od rozkošu še i psi bešneju“.

A keď dohráte koncert, prichádza ďalšia „šichta“ – nekonečné fotenie, autogramy...

– Ale to sú tie príjemné stránky našej práce.

Ešte stále sú príjemné? Neotravuje to?

– Minule som zistil, že keď ma bolí chrbát, alebo mám seknutú ruku, tak počas koncertu je ten adrenalín tak vyšpičkovaný, že ma vtedy nič nebolí.. A tá eufória pokračuje aj po skončení koncertu, keď človek podpisuje a fotí sa. Na to si dosť potrpím. Už nejaký herec povedal: „Tvoje vystúpenie sa nezačína, keď vyjdeš na pódium, ale vtedy, keď prekročíš tabuľku daného mesta, či dediny a končí vtedy, keď tú tabuľku prejdeš pri odchode.“ Takže to nefunguje tak, že ja sa budem arogantne správať v kaviarni a na pódiu budem chcieť zabávať ľudí. Jednoducho som pol dňa súčasťou toho mesta či festivalu, tak po vystúpení nepobežím sa zatvoriť do šatne, ale idem aj medzi ľudí, lebo som človek z ľudu. Nie som politik, ktorý by si musel nahrávať nejaké body, aby ma volili, ale ja to tak cítim.

Na novom albume je aj pieseň „Šaleny vychod“, plná východniarskych hlášok, čo by mohla byť hymna nás východniarov.

– Ja dúfam, že už aj je, lebo je taká nenásilná. Text nám robil Vlado Puchala a melódiu som čiastočne vymyslel ja a čiastočne sme použili balkánske a rumunské melódie, lebo tie sú blízke východniarskemu temperamentu.

A na našom šalenom východe sa vám isto stávajú aj šalene zážitky, však?

– Samozrejme, je ich veľa. Minule som sa pobavil v Sobranciach na burčiakových hodoch. Náš harmonikár sa volá Milan Maťaš a keď som schádzal z pódia, prišiel ku mne muž, už mal, ako sa hovorí „fajne vkurene“ a vraví: „Kandrač, volam še presne tak, jak ty! Som Milan Maťaš!“ Alebo keď sme koncertovali v Mikovej pri Stropkove a moderátor nás zahlásil: „Teper vystupiť narodna muzika Andera Kandrača z Košíc.“ A ja tie situácie milujem.

Neustále koncertujete, teraz ste chystali CD, na ktorom ste sa podieľali aj autorsky... Ako to všetko stíhate?

– Priznám sa, že už šesť – sedem rokov sa chystám na to, že poviem dosť a nastane oddychový rok. Ale tento, hoci ešte nie je na konci, bol extrémny. Aj keď už nepracujem v Slovenskom rozhlase, je to hrozné, nakopilo sa toho tak veľa, že naozaj nestíham žiť.

A doma ste asi museli nechať fotku, aby vás deti a manželka spoznali...

-Jasné. A hovoria mi: „Ahoj ujo.“ (smiech)

Klasika: Kandráčovci pred vypredanou sálou. (zdroj: archív kapely)

Máte teda vôbec čas na nejaký relax?

– Už sú preč tie chvíle, keď sme si šli po koncerte sadnúť do krčmičky na dobré pivo a tešili sme sa, že do rána môžeme kecať na izbe a meditovať pri vínku. Ale človek je na druhý deň taký unavený, že pri tomto životnom štýle by to dlho netrvalo. Keď mám chvíľu, rád si zahrám bedminton, tenis s chlapcami, keď sme niekde ďalej, tak po koncerte už googlim, kde je nejaký welness a saunička. Ale, človek musí byť fit, lebo aj taká viróza nám dokáže poriadne nabúrať plány.

Zrejme ste si nestihli poriadne oddýchnuť ani v lete, keďže je to čas festivalov a slávností, k tomu príprava CD....

– Bolo toho veľa, ale našiel som si v auguste tri týždne a boli sme s rodinkou na dovolenke. Ja nie som náročný typ a páči sa mi v Chorvátsku. Chodievame na Hvar, do jednej rybárskej dedinky. Je tam kostolík, v nedeľu ideme aj na omšu, po nej si dáme rybacie špeciality, cez deň sme na pláži, kde nie je veľa ľudí, keďže je to trochu od ruky a nie vo vychytenom centre, potápam sa s deťmi, tešíme sa z bežných vecí a zo života. Akurát som tam stretol asi 26 Košičanov...

Čo vás čaká teraz, v závere roka? Môžu sa fanúšikovia tešiť, že k novému CD pripravíte aj turné?

– Jasné! Teraz, v novembri, máme chvíľu pauzu, viac-menej aj zo zdravotných dôvodov, lebo náš kontrabasista podstúpil menší chirurgický zákrok s rukou. Ale našťastie nie je to nič vážne. Takže ja budem v novembri koncertovať s orchestrom Jula Selčana, duom La Femme a akordeonistom Mišom Červienkom a s mojou mamou Monikou Kandráčovou, aby som nevyšiel zo švungu. A od decembra už kapela Kandráčovci ide opäť koncertovať. Ani sám neviem, kde všade budeme a obídeme celé Slovensko a zavítame do každej obývačky. Keď už nie osobne, tak aspoň skrz CD.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári