Pred istým príjmom ekonómky dala prednosť záchrane zvierat

Romana Šerfelová sa kedysi psov bála, dnes vedie útulok Ú.V.P. s dvoma stovkami psíkov a mačičiek.

Začínala ako dobrovoľníčka, napokon sa záchrana opustených a týraných zvierat stala zmyslom jej života.

Svoje rozhodnutie nikdy neoľutovala

S utrpením sa stretáva denno-denne. Do útulku prichádzajú zvieratká, ktoré sa v zimách túlali ulicami, ktoré ich majitelia týrali, vyhodili, ktoré niekto hodil do kanála, zrazil autom, priviazal v lese o strom.

V útulku ich prichýlili, sprostredkovali lekársku starostlivosť, kŕmia ich, poskytujú teplé koterce. A to niečo stojí.

Finančné problémy, pohľad na trpiace zvieratá, pocit bezmocnosti, že nevie pomôcť všetkým, veď niekedy denne je aj 15 – 20 telefonátov s informáciami o opustených či týraných zvieratách, to všetko Romanu občas vedie k úvahám ujsť od toho.

No, ako hovorí: „Ani raz som neoľutovala, že som sa rozhodla pre útulok, aj keď všetci, čo sme tu, zažívame aj rôzne ťažké chvíle. Netajím sa, že som už mala zajačie úmysly, je toho na mňa veľa. Rozmýšľala som, čo by som asi robila, keby som sa rozhodla odísť. Ale vyspala som sa z toho a na druhý deň mi bolo jasné, že už pre mňa niet cesty inam. Pokiaľ budem môcť, pokiaľ budem vládať, v tom útulku chcem ostať."

Oporou Romane je sv. Terezka z Lisieux

Človek niekedy nevládze niesť bremeno, ktoré mu život kladie na plecia. U Romany sa ich asi pred rokom nakopilo viac. Hľadala východisko i zmysel života, ktorý nevidela len v práci pre útulok.

„Náhodne sme sa s kamarátkou ocitli v kaplnke, kde došlo k takému môjmu obráteniu. Asi prvýkrát som bola v kostole, okrem pohrebov. Tam som pocítila hlbokú lásku k Bohu. Bolo to veľmi silné. Preblesklo mi hlavou, že som našla to, čo som hľadala. Stalo sa to v kaplnke u karmelitánok na Sídlisku KVP. Potom mi požičali knihu o sv. Terezke, neskôr som čítala jej životopis. Veľmi ma zaujala svojím životom, svojím postojom k Bohu, k ľuďom. Preto som si ju vybrala za patrónku, keď som nedávno mala birmovku. Nevynechala snáď ani jednu príležitosť, ako pomôcť blížnym, aj bez toho, aby to vedeli. Jej život bol o dobrých skutkoch. Dnes mi pomáha v každodennom živote. Keď mám množstvo telefonátov, volajú rôzni ľudia, s niektorými sa komunikuje ťažšie. Pomáha mi ovládať sa, byť trpezlivejšia, viac vysvetľovať a lepšie znášať každodenné situácie."

Ženy sú emotívnejšie

Práca v útulku chce od človeka veľa lásky k jeho chránencom, ale bez tej racionálnej stránky sa tiež nedá robiť. Okrem Romany v ňom pracuje ešte päť žien a len jeden muž.

„Ženy sa tu vracajú, skôr nadobudnú vzťah ku psíkom. Muži sú viac na tie jednorazové roboty – niečo opraviť a podobne. Zamestnanci sú takmer všetko baby, aj dobrovoľníci sú väčšinou ženy."

Nie náhodou teda aj na čele stojí žena.

Počiatočný strach z prvého psíka Romana prekonala a domov začala nosiť chlpáčov, ktorých našla na ulici či vyhodeného v kanáli.

Keď sa odsťahovala od rodičov, tiež si zaobstarala psíka.

Prvý bol kríženec na inzerát, druhý už bol z ulice. Dnes ich má viac, aj v dočasnej opatere z útulku.

Módu nerieši

Po skončení strednej školy začala Romana Šerfelová pracovať ako ekonómka. Rada sa dobre obliekala, kupovala si kvalitné veci. Snažila sa držať krok s módou.

„Odkedy som v útulku, je to na poslednom mieste. Ani to neriešim. Voľné chvíle tak či tak trávim v prírode, čas rozdeľujem medzi útulok a prácu s počítačom doma. Musím riešiť „papierové" veci v útulku, aj keď som to nechcela robiť. Keď niekam potrebujem ísť, kde musím vyzerať ako človek, poprosím kamarátku, aby so mnou išla do obchodu a aby mi pomohla niečo vybrať. Viem, že som sa zmenila, odkedy som v útulku."

Na oddych veľa času nemá

Romana vedie útulok Únie vzájomnej pomoci ľudí a psov v Košiciach osem rokov. Práca v ňom pohlcuje všetok jej čas. Aj na dovolenku sa za posledných sedem rokov dostala len dvakrát.

„Stále sa niečo deje, často prídu problémy, ktoré treba riešiť hneď. Nemám odvahu odísť, na dva týždne si ani neviem predstaviť. Aj doma mám viacerých psíkov. Na dva-tri dni ešte sa dá odísť, kamarátka mi ich postráži. Ale na dlhšie nie. Mám tu jednoducho záväzky. Až tak mi to neprekáža, stačia mi lesy, prechádzky."

A to je aj najčastejší spôsob, ako trávi voľný čas, keď sa už nejaký podarí ušetriť. Lákajú ju prechádzky do prírody v okolí Košíc či krátke výlety do Vysokých či Nízkych Tatier. A pokiaľ sa podarí, vyrazí do lesa na bicykli.

„Rada vyhľadávam cesty, ktoré nie sú označené. Vydám sa po takejto ceste a čakám, kam prídem."

Aj dovolenky trávi v prírode. Vlani sa tri dni venovala turistike v Nízkych Tatrách. Nezabudnuteľná je pre ňu dovolenka spred siedmich rokov v Slovinsku. Nerada trávi čas len polihovaním na pláži, a tak sa vybrala za dobrodružstvom.

„Štyri dni raftingu, kaňoningu, horolezectva. Každý deň bol zameraný na niečo iné. Druhýkrát by som už nešla. Keby som vedela, čo ma čaká, aké hrôzy, tak nejdem. Mám fóbiu z výšok a musela som skákať z asi siedmich metrov do rieky. Neviem sa potápať a tam som to musela absolvovať, podplávať popod skalu. Prekonávala som samu seba, boli to neskutočne akčné dni od rána do večera. Ale odchádzala som šťastná, že sa mi podarilo prekonať ten môj strach. A že žijem," dodáva so smiechom.

A divadlo, hudba, literatúra?

„Rada chodím do divadla i do kina, ale to musí niekto zabezpečiť. Ja už potom idem na hotové. Nie je to často, ale dva-trikrát ročne sa dostanem. Rada som od detstva čítala cestopisy. Teraz sú to knihy o svätcoch. Veľa času ale nemám, tak polhodiny pred spaním."

Nemenila by

Kedysi a teraz. Kedysi je život pred útulkom. Mnoho sa v ňom Romane Šerfelovej teraz zmenilo.

Ale nemenila by, aj keď to väčšinou nie je jednoduché. Jedno jej ale môžeme závidieť - pri príchode do práce na ňu nečaká mrzutý šéf a podráždení kolegovia, ale psíci a radostný štekot.