Košice vo svojej osemstoročnej histórii zažili vzostupy i pády, obdobia slávy, bohatstva, politickej dôležitosti, ale aj časy postupného úpadku. Z významného kráľovského mesta sa v priebehu stáročí zmenili na provinčné malomesto. Z hrdých a statočných, bojovných mešťanov sa stali periférni malomeštiaci.
Napriek všetkým neprajným historickým peripetiám, a to aj v tých najzložitejších obdobiach, sa však medzi Košičanmi vždy našli schopní, ambiciózni, vzdelaní ľudia, ktorí odmietali nepriaznivé podmienky akceptovať a kráčali za svojimi snami.
Takíto Košičania odjakživa spoluvytvárali dobré meno svojho mesta.
Medzi nich patrí aj doyenka košickej i slovenskej archeológie, pani Mária Lámiová-Schmiedlová.
Pani Lámiová je napriek svojmu dôchodcovskému statusu a problémom s kĺbmi, ktoré ju obmedzujú v pohybe, stále ženou bystrej mysle, vtipnou glosátorkou spoločenského diania, doslova studnicou zaujímavých spomienok a dobre vypointovaných historiek, ktoré svojrázne ilustrujú uplynulé viac ako polstoročie.
Samozrejme všetky, tak ako voľakedy oné cesty, vedúce do Ríma, sa prepájajú v jej rodnom meste. Ba čo viac, ony siahajú ďaleko pred jeho založenie, presnejšie do prvých štyroch storočí nášho letopočtu. Mladú študentku archeológie totiž kedysi najviac oslovilo historické obdobie nazývané dobou rímskou, označujúcou čas od roku nula po rok štyristo.
Romantika u profesora Budínskeho
Najprv si urobme maličký exkurz do slovenskej archeologickej histórie. Profesionálne archeologické výskumy sa na Slovensku začali až po druhej svetovej vojne.
Napriek niekoľkým predvojnovým návštevám českých archeológov, takpovediac skôr akéhosi výletného charakteru, bolo Slovensko, vrátane východného, a teda aj košického okolia, archeologická terra incognita.
V čase, keď mladá gymnazistka Mária začínala rozmýšľať o svojej budúcnosti, sa so vznikajúcou slovenskou archeológiou spájali dve, dnes už legendárne mená.
Bol to profesor Eisner, autor prvej knižky o tejto problematike, nazvanou Slovensko v praveku, a jeho žiak, profesor Vojtech Budínsky-Krička.
„Bola to číra romantika," hovorí pani Lámiová so šibalským úsmevom.
„Ako mnohí iní vzdelanci, aj profesor Budínsky, hoci totálne apolitický človek, mal problémy s režimom, dokonca sa kvôli svojmu bratovi, ktorý to ako vojak dotiahol až na námestníka ministra vojnového slovenského štátu, dostal do basy. V čase, keď v nej sedel, menovali v Prahe profesora Eisnera akademikom. Ten však menovanie vtedajšiemu prezidentovi Antonínovi Zápotockému odmietol s tým, že kým budú jeho žiaci väznení, on takéto pocty nepotrebuje. Nuž, stalo sa, že prezident „Tonda" ustúpil a Vojtech Budínsky-Krička sa dostal na slobodu. Prepustili ho z Ilavy promptne, o polnoci. Po nejakom čase sa tento vzdelaný pán stal vedúcim novovzniknutého košického pracoviska Archeologického ústavu."
A šéfom mladej archeologičky Márie Lámiovej.
Košická Popelka
„Viete, mňa vždy priťahovali starí Rimania. Pôvodne som sa chcela venovať rímskym stavbám pri Dunaji, ale dopadlo to inak. V tom čase nás totiž opustil otecko, a ja som nechcela nechať maminku samu v Košiciach. A tak som sa vrátila domov."
Mladá archeologička sa stala členkou neveľkého tímu v košickom pracovnom stredisku.
Odišla z oblasti, kde sa na začiatku nášho letopočtu skutočne Rimania fyzicky pohybovali, ba jeden čas to vyzeralo, že na dnešnom území západného Slovenska a časti Moravy vznikne nová rímska provincia Markománia, na historické územie, kde noha rímskeho legionára, nevraviac o nejakom cisárovi, nikdy nevkročila.
„Viete, z rímskych cisárov som mala vždy najradšej Marka Aurélia, ktorý bol takým intelektuálom. Však práve na našom území, na brehu Hrona, napísal svoje známe Hovory k sebe. Žiaľ, práve počas tohto pobytu umrel a jeho syn Commodus sa ponáhľal do Ríma upevniť si svoje cisárske postavenie a na územia za Dunajom sa vykašľal. Áno, a tým druhým obľúbencom bol cisár Dioklecián, ktorý mi bol sympatický tým, že ako jeden z mála rímskych cisárov sám abdikoval a šiel na ryby. Ja som návratom na východ nadviazala na svoje prvé, takpovediac košické pôsobenie, keď som sa ešte ako študentka zúčastnila na záchrannom výskume konanom v súvislosti s pripravovanou výstavbou predchodcu Východoslovenských železiarní. Volalo sa to Expedícia HUKO. Vtedy som aj dostala meno ‚košická Popelka', pretože mi dali z vykopanej obilnej jamy vyberať zuhoľnatené zrnká. Doslova z popola, ako tej rozprávkovej."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
