Nedá sa povedať, že bol na folklóre odchovaný, ani že preňho iná cesta nebola. A predsa je Vladimír Urban už desaťročia pojmom vo svete tradičného umenia a súbor Železiar by bez neho azda ani nebol.

V utorok oslávi jubilejnú sedemdesiatku a je dôkazom toho, že občas v živote zamieša karty náhoda. A aj vďaka nej je s najznámejším košickým súborom spätý už tridsať rokov.

Ku folklóru sa dostal, ako vraví, vlastne z dlhej chvíle. Na chuť mu prišiel až po vojenčine. Ani keď sa v roku 1987 upísal Železiaru, nemal s ním až takú veľkú zžitosť, no čas, zážitky a skúsenosti všetko obrátili.

„Dnes by som nemenil. Folklór mi do života priniesol radosť a uspokojenie, vytvorili sme mnoho programov, hosťovali sme po celom svete. Pod mojím vedením sa zrealizovalo dvadsať ročníkov Košických folklórnych dní, osemnásť ročníkov Cassovia Folkfestu. Sú to veci, ktoré sa nedajú chytiť do ruky a nedajú sa kúpiť," vyznal sa slávenec, ktorý o sebe nehovorí, že je ako dlhoročný umelecký vedúci prísny, ale skôr dôsledný.

Nemá rád, keď niekto nedodrží slovo, prípadne sklame jeho dôveru.

„Nácviky mávame trikrát do týždňa, nechodí sa na ne pokecať, ale makať. A to sa dlhodobo zúročuje. Naši muzikanti sú známi aj tým, že sprevádzajú na rôznych súťažiach spevákov či sólistov tanečníkov, zahrajú goralovi, Stredoslovákovi či západniarovi... Aj tanečníci sú schopní interpretovať tance rôznych regiónov, aj keď sa na to nešpecializujeme, pretože sme lokálpatrioti. Snažíme sa čo najviac propagovať umenie nášho abovského regiónu. Žiadny iný súbor nemá toľko miestnych tancov v repertoári."

Pred dvoma rokmi Železiar oslávil krásnych 50 rokov existencie.

Kamene aspoň na záhradke

Pôvodne vyštudoval V. Urban geológiu a „stavbarinu". Geologickému prieskumu sa venoval celých 22 rokov.

„Dnes mám aspoň na záhrade veľa kameňov... Pozitívny vzťah mám k nim dodnes. Tá práca mala svoje čaro, nechcel som byť zavretý niekde v kancelárii, takže to pre mňa bolo ideálne. A či neľutujem, že som presedlal k folklóru? Ľútosť je druh zbytočnosti, takže... Rozhodol som sa pre tanec, ostal som pri ňom a som rád."

Spomínaná náhoda mu život zmenila v istom zmysle až po vojenčine. Dovtedy mal skúsenosť, že aj keď sledoval nejaký folklórny program, po chvíli ho nezaujímal.

„Až kým som v roku 1969 neuvidel Mojsejevov tanečný súbor. Bol som prekvapený, že som vydržal do konca a že ma to oslovilo. Aj sám som sa neskôr ako vedúci súboru pustil vytvárať skôr tanečné programy, nie programy typu hudba - spev - tanec, aby som ukázal, že aj tanečným umením sa dá diváka oslovovať a upútať."

Keď sa „ujal" Železiara, o súbor nemal nik záujem. V roku 1992 navyše končil Dom odborov a Železiar stratil zriaďovateľa.

„V tom čase už o súbor nemal nikto záujem, menili sa spoločenské pomery... Dnes nám všetci tlieskajú, no nie je jednoduché vytvárať základňu pre to, aby u nás vyrastali vynikajúci tanečníci, hudobníci a speváci. Málokto myslí na to, že sa folkloristi musia mať aj do čoho obliecť, niekto ich musí učiť a potrebujú technicky vybavené sály, kde môžu cvičiť. O mojom vzťahu k súboru svedčí to, že som tu vydržal až doteraz."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári