Otec Gombita: Službou pre biednych meníme sami seba aj svoj život

Keby ste ho nepoznali a stretli by ste ho „v civile", či dokonca v bežeckých trenírkach, asi by vám nenapadlo, že je farár. Keď s ním však strávite čo len zopár minút, hneď vám je jasné, že hovoríte s kňazom. Nie preto, že vám „káže" na počkanie, ale preto, akým je a kým je. Otec Peter Gombita – farár, ktorý pred niekoľkými dňami ukončil svoj maratón z Košíc do Vatikánu. Za 50 dní od 16. septembra do 10. novembra zabehol 36 maratónov. Bežal, aby upozornil svet, že treba spomaliť.

Už len myslieť na tých 1550 kilometrov je únavné. Kde naberie človek odvahu, aby sa rozbehol smerom do Ríma?

- Odvaha spočíva zrejme už v tej myšlienke. A tiež v tom, či to, čo sa chystáte vykonať je vaše dielo alebo Božie.

A aký je v tom rozdiel?

- Keď bežíte len pre beh, alebo preto, aby ste niekomu niečo dokázali, je to veľké trápenie. Ak bežíte pre dobrú vec, napríklad pre pomoc núdznym, ak cítite Božiu prítomnosť, beží sa vám odrazu ľahko, s radosťou a aj keď sa stretnete s nepriazňou napríklad počasia, prekonávate ju oveľa lepšie a pokojnejšie. Zažil som obe varianty počas tejto cesty.

Ako to vyzeralo v teréne? Ako sa to prejavilo?

- Maratónski bežci dobre vedia, čo maratón obnáša - strach zo zranenia, únava, bolesť. A to hovoríme len o jednom maratóne. Keď to vynásobíme 36 krát – všetko vymenované je o to väčšie – alebo by malo či mohlo byť – ale práve tá Božia pomoc je zrejmá v tom, že napriek bolesti sa mi bežalo ľahko, napriek únave som zvládol tých denných 42,195 kilometra. Tá bolesť bola vždy len taká veľká, ako som ju v daný deň dokázal uniesť a s ňou bežať.

Na tento beh ste sa pripravoval asi pol roka. V myšlienkach, modlitbách. V skúmaní svojich pohnútok.

- Myšlienka bežať do Ríma, ktorá sa mi mihla hlavou prekvapila aj mňa. Najprv som si myslel, že ma to prejde a keď sa tak nestalo, začal som nad ňou hĺbať a intenzívne sa modliť, skúmať svoje vnútro a čakal som, čo sa z toho vykľuje. Nevytratila sa, naopak, menila sa do reálnejšej podoby, až som napokon vyštartoval.

Termín štartu ste nevybrali náhodou. Spojili sa v ňom tri významné udalosti...

- Rok 2016 bol Svätým rokom Božieho milosrdenstva, Košice boli Európskym mestom športu a týždeň, kedy som vyštartoval bol vyhlásený ako Európsky týždeň športu a tiež o pár dní sa mal v Košiciach konať Medzinárodný maratón mieru 2016. Zároveň nás čakala veľká udalosť vo Vatikáne, kam Svätý Otec pozval ľudí v ťažkej životnej situácii na stretnutie a modlitby – Fratello 2016. A práve tam smerovalo naše úsilie – nielen môj beh, ale aj naši klienti z Oázy, ktorí cestovali za nami do Ríma, aby sa zúčastnili na tejto slávnosti.

Vyštartovali ste 16. septembra a 2. októbra ste sa vrátili ma košický maratón. Po jeho zabehnutí ste sa vrátili na miesto, na ktorom ste si „dali stopku"...

- V ten deň sme boli už po 11. maratóne za Komárnom, už v maďarskom Szombathelyi. Odtiaľ sme sa vrátili do Košíc a po absolvovaní maratónu v našom meste som pokračoval smerom na Rím.

Bolo by logické predpokladať, že sa na tomto projekte podieľal tím ľudí. Pravda je, že okrem vás bol v tíme váš synovec a menovec Peter Gombita a pes Sára. Táto trojčlenná osádka strávila spolu na cestách 55 dní.

- Až teraz, po behu, si uvedomujem, že to bola veľká odvaha aj zodpovednosť, že všetko, čo s touto cestou a behom súviselo, stálo na jedinom človeku – mojom synovcovi. Nepochyboval som o tom ani minútu, že to zvládne, pretože takýto servis nám zabezpečoval aj pri behu z Ašu do Svidníka, kde sme bežali s naším klientom Lacom Bodnárom. Ale až v teréne sme videli, o čo všetko sa musel Peter starať. Bol v jednej osobe šofér, kuchár, novinár, PR manažér a tak ďalej, a tak ďalej.

Bol by to zázrak, keby neprišlo počas takejto púte nejaké zdržanie, či kolízia.

- Kolízia nastala hneď na začiatku – prvý deň bolo príšerne horúco, druhý deň sa mi začínali vytvárať na nohe otlaky a tretí deň som ich mal už na celých chodidlách a palcoch. Chyba bola, že som si vzal novšiu obuv a starú, vychodenú som nechal doma (smiech). Preto mi z Košíc hneď posielali po vodičovi medzimestského autobusu do Rožňavy moje osvedčené bežecké topánky, ktoré som si ešte upravil tak, že som si z nich povystrihoval špičky a miesta, kde ma tlačili otlaky a tak som potom bežal.

Vozidlo, v ktorom ste sa presúvali bolo nielen vaším domovom a spálňou, ale aj miestom, kde sa slúžili sväté omše?

- Áno, je to tak. S dovolením arcibiskupa Bernarda Bobera som smel slúžiť svätú omšu priamo vo vozidle. Odslúžil som ich viacero počas tejto cesty. Slúžil som ich na úmysel za najchudobnejších, priateľov, nápomocných celej Oáze, za tých, ktorí ma o to už počas cesty požiadali a aj za tých, o ktorých som vedel, že to potrebujú.

A to bolo aj zmyslom tejto cesty. Upriamiť pozornosť na biednych a chudobných, ktorí sa už ocitli v takej situácii, kedy si nedokážu pomôcť sami...

- Na chudobných sa môžeme pozerať rôzne – môžeme v nich vidieť ľudí, ktorí si svoje problémy a chudobu zapríčinili sami. Môžeme v nich vidieť nešťastníkov, s ktorými sa zahral osud, ale tiež v nich môžeme vidieť ľudské bytosti, ktoré nám dávajú príležitosť preveriť seba, svoje vnútro a svoju schopnosť či ochotu byť nápomocnými. Pán Ježiš povedal, že vždy budeme mať medzi sebou chudobných. Už pred dvetisíc rokmi to tak bolo a je to aj dnes. A práve tou službou pre nich meníme sami seba aj svoj život. Aj oni sú živou katechézou, aby nám pripomínali hodnotu ľudského života, hodnotu rodiny, priateľstva a aby sme nezabudli ďakovať a byť vďační za všetky dary, ktoré nám Boh dáva. Možno niekomu napadne, že aké dary? Veď všetko, čo mám, som si vytvoril vlastnými rukami. Ale vždy sa spamätáme, až keď o ne prídeme – o zdravie, rodinu, priateľov, prácu…

Po tridsiatich piatich a ak rátame aj košický maratón, tak po tridsiatich šiestich maratónoch ste prebehli brány Vatikánu, kde vás už čakali „jeho ľudia". K únave, úľave, dojatiu sa pridali aj pocity vďačnosti a tiež veľké prekvapenie.

- Veru, prekvapení bolo viacero. Hneď prvé, že ma spolu s mojimi kolegami a klientmi z Oázy prišiel privítať aj veľvyslanec Slovenska pri Svätej stolici pán Peter Sopko. Dokonca nás všetkých pozval na návštevu k nim na veľvyslanectvo, kde sme strávili príjemné popoludnie s ním aj s jeho manželkou. Viete si isto predstaviť, čo to môže znamenať pre našich klientov - pre ľudí, ktorí sa často cítia odstrkovaní, že ich pozve sám veľvyslanec na návštevu. Veľké Pán Boh zaplať!

K tomuto prekvapeniu sa však pridali aj ďalšie – keď Oázu-nádej pre nový život, n.o. a vás spomenul pápež na sobotňajšom stretnutí na Námestí sv. Petra a tiež, keď vás spolu s ostatnými Slovákmi vybrali, aby ste niesli hostie na konsekráciu ku Svätému Otcovi počas omše, ktorú celebroval.

- O tom, že nás spomenul, som sa dozvedel až dodatočne, pretože v tom čase sme sa práve presúvali do kostola Márie Magdalény, kde sme všetci zo Slovenska slávili spoločne svätú omšu. Boli tam bezdomovci od otca Kufu, od otca Masliaka, z bratislavského útulku sv. Vincenta de Paul a naši, z Oázy. V nedeľu sme sa všetci, ktorí sme boli na Fratello 2016 – vraj tam bolo cca sedemtisíc ľudí v ťažkej životnej situácii z celého sveta, zhromaždili v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne na sv. omši. Už to bolo veľkým zážitkom, že ju celebroval pápež. Nás kňazov posadili na určené miesta, takže som ani netušil, kde sedia naši z Oázy. Keď sa schyľovalo k svätému prijímaniu, prišli ceremoniáli a dávali nám potichu rukou pokyny, že sa máme zodvihnúť a ísť. Priznám sa, že som ani veľmi nechcel, radšej som si chcel v tichu vychutnať tento zážitok, ale tam niet času na vyjednávanie (smiech) a poslušnosť sa musí dodržať. Už to bolo zvláštne, že požiadali nás, ktorí sme sedeli vzadu. A tiež nám dávali pokyny, kam sa máme presunúť aj s hostiou. A predstavte si moje prekvapenie, keď som odrazu zbadal, že v rade na prijímanie stoja „moji" ľudia. Ako mi potom vraveli, tiež neverili vlastným očiam, keď v tom niekoľkotisícovom dave odrazu videli, že sa k nim blížim aj s prijímaním. To sú tie Božie zásahy a dary. Chvíle, keď On režíruje náš život a znova len nám pre radosť. Viete, keby sme len my ľudia neboli takí tvrdohlaví a nechceli mať všetko pevne vo vlastných rukách, keby sme požiadali Boha, svojho nebeského Otca o vedenie, o radu, o pomoc, žilo by sa nám ľahšie. Ale my sa držíme a hoci aj britvy, len nech sa držíme.

Či vaše dielo alebo naša snaha mala zmysel sa väčšinou ukáže až neskôr.

- Veru, aj tento môj beh začína postupne vydávať ovocie a verím, že aj vydá. Ľudia nám pomáhali aj doposiaľ, ale mnohí o nás ani nevedeli. A práve teraz sa dozvedeli, že existujeme, že pomáhame, ale aj skrze nich a skrze ich pomoc. Volajú, s čím by mohli byť nápomocní, čo môžu pre chudobných urobiť. Posielajú SMS na naše číslo, ktoré funguje od počiatku behu do Ríma a bude fungovať ešte asi rok, kam môžu prispieť 2 eurami. A ďalším ovocím, ktoré sa ukazuje je aj zmena, ktorú som zaznamenal na našich z Oázy, ktorí boli na stretnutí s pápežom vo Vatikáne. Vrátili sa ako noví ľudia.

Dobré zážitky by mali mať svoje pokračovanie aj v ďalšej práci a v živote. Vieme, že v týchto dňoch v Oáze rozbehli ďalší projekt na pomoc chudobným a núdznym.

- Práve sme otvorili charitatívny obchod, kde máme na predaj jednak ručne vyrábané výrobky, tiež veci, ktoré vyrobili šikovní ľudia, aj bezdomovci zo Slovenska. Pekné, kvalitné veci – pletené, háčkované, bižutériu, ružence, vianočné ozdoby a bytové ozdoby a podobne a všetko, čo si u nás ľudia kúpia, je pekné a kvalitné, môžu to nosiť, používať a s čistým svedomím darovať a všetok zisk ide rovno na pomoc ľuďom. Pan Boh zaplať!