V opernom zbore košického divadla je neprehliadnuteľný. Juraj Hingis oslávil pred niekoľkými dňami 70. narodeniny a zdá sa priam neuveriteľné, že prvý raz vstúpil na dosky javiska historickej budovy Štátneho divadla Košice pred 67 rokmi, 23. októbra 1949, keď si zahral jedno z detí v cigánskom tábore v operete Cigánsky barón.
„Zaujímavé je, že človek si nezvykne pamätať veci z tak raného detstva, ale toto si pamätám. Boli sme na javisku v Cigánskom barónovi ako deti v cigánskom tábore. A viem, že našou úlohou bolo kradnúť mešce. Spočiatku som sa na skúškach bál, ale potom to už bolo pre mňa normálne," spomína na divadelné začiatky.
Divadlo mal takpovediac v krvi.
„Otec bol v roku 1945 jedným z prvých zakladajúcich členov vznikajúceho slovenského profesionálneho divadla v Košiciach. Ešte pred vojnou účinkoval v robotníckom divadle a po vojne dostal ponuku pomôcť pri zakladaní vtedajšieho Východoslovenského národného divadla. Moja staršia sestra tancovala v divadle počas maďarskej okupácie v čase vojny a tiež potom nastúpila do baletného zboru vo vznikajúcom divadle. Rovnako aj mladšia sestra. Takže sme boli taká divadelná rodina," vysvetľuje Juraj Hingis.
Divadlo si nemohol dovoliť, musel zarábať
Hoci mal k spevu a divadlu veľmi blízko, stálym členom operného zboru sa stal až v roku 1982.
„Stále som chcel byť súčasťou divadla. Ale nebolo to ľahké. Otec mi vybavil, aby ma neprijali na konzervatórium, aby som nebol taký chudobný ako on. Tie platy boli mizerné. Tak som išiel na poľnohospodársku školu, z ktorej som odišiel a vyučil sa napokon za čašníka. Ale stále, keď som mohol, tak som sa k divadlu vracal a účinkoval v štafážach, aspoň pred odchodom na vojenčinu. Každý sa ma pýtal, či neprídem na stálo a ja som stále hovoril, že si to nemôžem dovoliť. Mal som rodinu, ktorú bolo treba živiť. Bol veľký rozdiel medzi tým, čo platilo divadlo a medzi tým, čo som zarobil aj s bokovkami ako čašník či neskôr v železiarňach," spomína jeden z veteránov košického divadla.
Namiesto krovia si v Nabuccovi zaspieval
Pri práci v železiarňach mal už k divadlu bližšie. Spieval v učiteľskom zbore, neskôr externe aj v zbore opery.
„Napokon som po zdravotných problémoch dostal invalidný dôchodok. Až potom som si mohol dovoliť ísť k divadlu, lebo spolu sa to priblížilo k príjmu, ktorý som mal v železiarňach. A konečne som robil to, čo som chcel celý život," spomína na to, ako sa napokon predsa len dostal do sveta divadla.
Ako hovorí, na svoje skutočne profesionálne začiatky si spomína veľmi presne.
„Pôvodne sme v Nabuccovi mali robiť len akési krovie. Ale na skúškach som sa to naučil a tak som sa spýtal zbormajsterky, či by som nemohol spievať. Spočiatku neverila, že to viem, ale keď som jej zaspieval, tak ma zaradila do zboru," hovorí o začiatkoch kariéry stáleho člena operného zboru.
Spievanie v zbore sa mu páčilo najviac
Prežil v ňom mnoho krásneho a určite si zo všetkých členov pamätá najviac.
„Ale počet opier či operiet, v ktorých som účinkoval vám nepoviem. Zažil som celú históriu divadla, všetkých dirigentov, režisérov. Mal som česť robiť so skvelými ľuďmi, ako boli dirigent Boris Veľat či zbormajster Roman Skřepek," dodáva Juraj Hingis, ktorý nikdy neoľutoval, že sa dal na kariéru divadelného umelca.
„Divadlo je jednoducho celoživotná láska," priznáva čerstvý sedemdesiatnik.
Hoci za tie dlhé roky si zaspieval aj viacero drobných postáv, kariéra sólistu ho nelákala.
„Jednoducho sa mi páčilo v zbore. Je to niečo iné, keď si sadneme dvaja či traja a vieme si zaspievať dvoj či trojhlasne. To je jednoducho hudba. Človek sa musí navzájom počúvať s druhými. To je muzika," tvrdí Hingis.
Na odpočinok sa nechystá, divadlo je jeho život
Napriek všetkému sa ešte nechystá odísť na odpočinok. Mnohí Košičania možno zaregistrovali jeho robustnú postavu na elektrickej kolobežke mieriacu do divadla.
Ako hovorí, súčasný zbor opery aj vďaka zbormajstrovi Lukášovi Kozubíkovi je najlepší, aký si pamätá a určite by v ňom chcel ešte nejakých pár rokov účinkovať.
„Do zboru už teraz prichádzajú naozaj kvalitní ľudia. Voľakedy to bolo tak, že sa brali ľudia doslova z ulice. Mali dobrý hlas a už boli v zbore, hoci nie vždy ovládali noty a nešlo im to tak ľahko. Dnes sú to už študovaní speváci a o to je s tým menej práce," vysvetľuje Hingis.
Nečudo, že pri množstve opier a ich rôznych naštudovaní vyslovene obľúbenú nemá.
„Každá opera je svojím spôsobom krásna. Krása sa dá nájsť v každej hudbe, aj v tých moderných operách, aj v tých klasických. Nepoznám takú, ktorú by som vyslovene nerád robil, hoci niekedy to bolo ťažšie, najmä ak nebola dobrá réžia či tam bolo niečo iné, čo sa mi nepáčilo," tvrdí divadelný veterán.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
