Korzár logo Korzár Košice
Nedeľa, 17. február, 2019 | Meniny má Miloslava
Nájdete nás na webe
KOŠICKÝ VEČER

Dana Košická: Herečkou som sa stala náhodou

Ako juniorka bola reprezentantkou v biatlone. Študovať chcela psychológiu.

(Zdroj: archív Dany Košickej)

Energiu si dobíja športovaním, lebo ako dievča spod Tatier dostala pravidelný pohyb do vienka. Už dlhé roky je však Košičankou a divákov baví i dojíma na divadelnom javisku. Odsťahovať sa za väčšími príležitosťami nechcela, lebo vždy zvíťazili Košice. Ako sama so smiechom vraví, kde inde by už mala Dana Košická žiť a tvoriť.

V hrách v divadle, ale i na obrazovkách, či v civile na mňa pôsobíte ako žena plná energie, ktorú len tak hocičo nezastaví... Je to tak naozaj?

- Áno, som taký akčný typ odjakživa. Mám rada, keď som plná energie. Mám šťastie, že robím prácu, ktorá ma stále baví, som obklopená ľuďmi, ktorých mám rada a inšpirujú ma a dokážem sa báječne nabiť energiou v prírode. Snažím sa obklopovať ľuďmi, ktorí sú pozitívni a neodsávajú mi energiu. Snažím sa byť tak naladená, aby som nebrala energiu, ale aby som ju dávala. A keď ju dávate, tak ju dostávate naspäť. V divadle napríklad, keď hrám a podarí sa mi rozosmiať dvesto ľudí, tak sa mi tá dobrá energia, tá radosť a smiech od nich vráti na javisko. To sú fajn chvíle, pre ktoré mám toto povolanie rada.

Ktoré z predstavení, v ktorých v súčasnosti hráte v košickom divadle, máte najradšej?

- Najradšej mám Krásavicu z Leenane, hoci teraz máme chvíľu pauzu pre zdravotné problémy Kvetky Stražanovej. Je to predstavenie veľmi ľudské, ktoré hráme už desať rokov a stále baví nás hercov i divákov. Teraz mám za sebou aktuálnu premiéru hry Moje baby a to je pre mňa veľmi zaujímavá výzva, lebo ide vlastne o stand up comedy, ste na javisku sama za seba a tento exkurz do priameho styku s divákom ma veľmi baví. Veľmi sa z toho teším. Aj keď musím povedať, že už dávno som nemala takú trému ako pred touto premiérou. Keď hráte klasické predstavenie tak vždy máte vytvorenú štvrtú stenu, máte vytvorenú nejakú situáciu, do ktorej divák nevstupuje, ani vy nereagujete na reakcie divákov. Ale toto predstavenie je také, že vy máte za partnera práve diváka. A každý je iný, každý vysiela niečo iné, niektorý vás vôbec neprijme, nie je ochotný komunikovať, alebo nevie, do čoho ide, je to zakaždým niečo iné. Som tam sama, nemá mi kto na tom javisku pomôcť a vždy je to vzrušujúce i prekvapivé, ako to bude v kooperácii s divákom. Nie je to ľahký žáner, ale zaujímavá skúsenosť určite a ohlasy sú dobré, ľuďom sa to páči.

Prekvapili ste ma tým, že ste schopná na javisku tak intenzívne vnímať a všímať si divákov...

- Osobne vždy vnímam veľmi intenzívne divákov, nielen v hre Moje baby. Vždy totiž vznikne v divadle iná atmosféra, záleží od toho, aké obecenstvo sa vyskladá. Ani raz to nie je rovnaké, vždy vyžarujú nejakú inú emóciu. Niekedy sedia v hľadisku ľudia prajní, alebo smejkovia, niekedy je ťažšia komunikácia napríklad so staršími ľuďmi. Zažila som rôzne predstavenia, bolo pár predstavení počas môjho pôsobenia, keď to naozaj bolo zúfalé a myslela som už len na to, aby to skončilo, chcela som len utiecť, akoby hra k divákom vôbec neprechádzala. Akoby som bola iba telka, ktorú si zapli a ktorú počúvajú na pol ucha, bez záujmu, že nevznikla interakcia. Ale to sa stáva aj v bežnom živote a zažil to asi každý, že chcete s niekým komunikovať, ale pochopíte, že medzi vami je stena, ktorá to jednoducho neumožňuje. Vtedy je to škoda minutej energie.

Mali ste počas svojej bohatej kariéry niekedy pocit, že už s tým herectvom praštíte, že ste si vybrali zle a už toho máte akurát tak dosť?

- Určite, myslím, že tomu sa nevyhne nikto ani v iných povolaniach. Také chvíle prídu. Ale keď o tom rozmýšľam s chladnou hlavou, tak vždy prídem na to, že herectvo ma zo všetkého baví najviac. Poznáme to všetci, že keď sa v živote začne kaziť jedna vec, tak sa väčšinou strhne reťazovka a kazí sa všetko. Takže v takých obdobiach, keď sa človeku niečo nepodarí, niečo nevyjde podľa predstáv a pridružia sa k tomu napríklad nejaké problémy v súkromí, tak máte pocit, že ani to herectvo nie je najlepšia voľba. A potom si poviete, preboha živého, prečo ja toto robím? Ale zatiaľ ma osud v takýchto chvíľach vždy presvedčil, že to je to najsprávnejšie. Ale nebránim sa zmene, ak by mi prišlo do cesty niečo, čo by ma očarilo a napĺňalo ma, určite by som zvažovala.

Existuje nejaké povolanie, ktoré by vás lákalo? Niečo, čo by ste rada robili?

- Mala som chvíle, keď som sa chcela venovať fitnesu ako trénerka, ale potom som zistila, že si nie som istá, či by som dokázala fakt, že mňa šport baví, previesť aj do vzťahu klient tréner. Koketovala som s tým chvíľku, ale povolania, ktorých pointa je v tvorbe a kreativite ma priťahujú. Napríklad hrozne rada by som písala knihy. Mám takú vysnenú predstavu, že žijem kdesi v domčeku uprostred krásnej prírody, kde píšem knihy, ktoré si potom prečíta strašne veľa ľudí. Ale ja, keďže som introvert a som rada sama so sebou, mám tú vymoženosť, že pri tvorbe knihy som ukrytá pred ľuďmi vo svojom svete. Lenže neviem písať, takže toto je len z kategórie romantický sen... A budete sa smiať, mám problém vypísať aj zloženku a o mejloch ani nehovorím, proste na písanie ja vôbec nie som.

A kde by ste sa tak rada odsťahovali do lesov, máte vo svojich snoch vybratú lokalitu alebo krajinu?

- Mne sa páči aj tu v okolí Košíc. Však sa volám Košická, tak kde inde by som mala žiť, nie?

A ja dodávam, že je celkom logické, že robíme rozhovor pre Košický Večer s Danou Košickou...

- Áno, hoci som sa narodila v Kežmarku, detstvo som prežila v Starej Lesnej, som Tatranec. Do Košíc som sa nedostala nejako cielene, ale rôznymi náhodami a životnými situáciami. Po škole som hrala v Spišskom divadle a potom ma Peter Rašev zavolal do Košíc, pozval ma tu hosťovať a ponúkol mi miesto v divadle. Ale napríklad počas štúdií v Bratislave na VŠMU som mala ponuku zostať v Belgicku, lenže práve vtedy som zistila, že som tehotná, takže vlastne v živote je asi vždy všetko tak, ako má byť...

Vaša vášeň pre šport je známa. Myslíte si, že vzťah k športu vznikol tým, že ste Tatranka?

- Určite, u nás bol stále sneh, otec behal na lyžiach a ja som odmalička chodila do športovej školy. A aj keď som ako všetky malé deti neznášala to vstávanie a neustále tréningy, tento návyk športovať a hýbať sa mi zostal a som za to veľmi vďačná. Bez pohybu jednoducho neviem byť, myslím si, že mi priaznivo ovplyvnil život, milujem ho.

Veď vy ste dokonca aj súťažili v biatlone...

- Bola som v juniorskej reprezentácii, ale keď som išla študovať vysokú školu do Bratislavy, práve prebiehala revolúcia v roku 1989, menili sa podmienky v športoch a už sa to ani nedalo ďalej zladiť, tak som si vybrala to herectvo.

Čo bol pre vás bod zlomu, že ste sa rozhodli stať sa herečkou? Ako tento výber vznikol?

- Vôbec som nemala takúto túžbu. Jednoducho ma neprijali na dve vysoké školy. Chcela som študovať psychológiu alebo archeológiu. Ale nevzali ma a môj vtedajší muž, režisér Miro Košický povedal, nech skúsim herectvo. Presvedčil ma, prijímačky som absolvovala a prijali ma. Prišla som k tomu ako slepá kura k zrnu. Je to humorné, hlavne, ak si predstavím, že niektorí moji spolužiaci boli na prijímačkách štyrikrát a nechali sa mučiť výberovou komisiou, ja som k herectvu prišla tak náhodou. Ale to neznamená, že ma nezačalo zaujímať a že som v tom nenašla zaľúbenie. Niekedy vás osud nasmeruje sám, kde máte byť.

Zaujíma vás psychológia?

- Áno, zaujíma ma po celý život a práca herca je do istej miery s psychológiou úzko spätá, pretože si robím exkurz do duší postáv i divákov, sledujem, ale i dopredu uvažujem, ako budú reagovať na to, či ono, ako by mala postava, ktorú hrám vyzerať, študujem, veľa o tom čítam, aby som sa dozvedela, ako sa správajú nejaké typy ľudí, ktoré hrám. Takže herectvo mi dalo aj kus psychológie, takže robím to, čo som chcela.

Tak čo by ste ako psychologička, ale i na základe vlastných skúseností z javiska i zo života poradili ľuďom, ktorí sa ocitnú v ťažkých životných situáciách. Máte recept na zdolávanie ťažkých období, keď nič nejde ako si predstavujete a celý svet vám padá na hlavu?

- Nie je to jednoduché a zrejme na to neexistuje ani recept. Každý si to musí prežiť sám. Čím som staršia, tým zvládam tieto situácie úplne inak. Keď si predstavím, ako som ich zvládala pred rokmi, keď som bola uzlíček nervov, zmietaný emóciami. Teraz sa už neberiem vôbec vážne... A to je asi môj recept. Proste príde mi niečo ťažšie, alebo komplikované do života a poviem si, no a čo? Je to fatálne? Prestane sa Zem točiť alebo bude chlieb lacnejší? Snažím sa takými obdobiami prejsť s nadhľadom a nepodliehať negativizmu, nepripúšťať si to k telu. Odkedy mám taký prístup, aj tých ťažkých chvíľ je menej. Netreba nič brať osudovo a fatálne, veď sme tu len pár rokov na tejto zemi...

V jednom z rozhovorov ste raz povedali, že ak láska, tak na plné pecky... Platí to stále?

- Jasné. Ja si to pestujem. Pre mňa je smutné, že vidím okolo seba svojich rovesníkov, ktorí už rezignovali na takéto veci. Majú pocit, že už je to za nami a zacyklia sa v určitom nemennom kolobehu. Ja si naopak myslím, že na to netreba zabúdať, na veci, ktoré pre nás boli dôležité, keď sme mali dvadsať a že nie je na škodu si to pripomínať a nerezignovať, ale žiť svoj život na plný plyn, dať do toho všetko. Myslím, že každý človek má šancu stretnúť lásku v každom veku, dôležité je, aby tomu veril. Lebo ak tomu sám neverí, tak sa mu to ani nestane.

Čo vás vie rozladiť, naštvať... Je niečo také?

- Hlúposť a tento matrix. Tak ja nazývam toto všetko okolo nás, pravidlá, ktoré vymysleli ľudia a presvedčili ostatných, že takto to musí byť, takto sa treba chovať, takto treba robiť to a to... Nemám rada, keď sa ľudia otrocky prispôsobujú nejakým vymysleným pravidlám, ničia si kvôli tomu životy, prestávajú byť sami sebou...

Zaujíma vás politika, sledujete ju, nemáte chuť sa zapojiť?

- Žila som s politikom, môj prvý manžel Miro Košický bol po revolúcii poslancom. Bola som vtedy veľmi mladučká, mala som asi 22 rokov, veľmi som tomu nerozumela, ale určite viem, že to bola iná politika ako dnes, taká idealistická, čistá, nadšená pre zmeny... Tlačili sme letáky, boli sme krásne naivní... A teraz si myslím, že je to úplne niečo iné a aj keby som si začala nahovárať, že tomu, čo sa deje rozumiem, celkom určite nerozumiem a to, čo vyzerá navonok tak, je kdesi v zákulisí ešte celkom inak... Nechcem a ani nedávam svoj čas politike...

Prednosť má divadlo a príroda? Ktoré športy robíte teraz najradšej?

- Bicykel mám úplne najradšej. Sadnem a idem z bodu A do bodu B. Som schopná prejsť aj 90 kilometrov za deň. Napríklad na Morave, kde rada chodievam relaxovať, sú cyklistické trasy úžasne urobené, takže tam dokážem aj takéto trate. Tu v okolí Košíc je to pravdaže komplikovanejšie, lebo trasy nie sú také dokonalé, sú často len úseky a potom mi neostáva nič iné len ísť ďalej po hlavnej ceste. Sever Slovenska je tiež nádherný, Poloniny, nedotknutá krásna príroda, alebo napríklad lokalita Stariny.

Chodievate s nejakou partiou?

- Nie, v tomto som odporný individualista. (Smiech) Keď idem do Čiech, tak áno, idem aj s priateľom, ktorý žije v Bratislave. Ale keď som doma, tak vyrážam sama. Sama si určím trasu aj tempo, nikto mňa ani ja nikoho neobmedzujem, má to výhody. Nemám rada skupiny, sólo bicyklovanie mám rada, úplne vypnem a splyniem s prírodou. Samozrejme, že mobil mám zo sebou, lebo dcéra mi občas volá a pýta sa, kde zase si, niekde na Ukrajine?

Dcéra po vás zdedila lásku k športu? K divadlu?

- Teraz skončila dramaturgiu a réžiu na VŠMU, robila dramaturgiu v hre Maškaráda. Netuším, či je to jej konečná zastávka, lebo má v živote kopec plánov. Ale keďže vyrastala v divadle, tak je celkom logické, že sa práve divadlu chce venovať. Celý život bola s nami v divadle, poznala každý kút, šatne, lóže, javisko... Od malička sedela v ruksaku na bicykli, takže aj k športu má vrelý vzťah. A teším sa najmä z toho, že my dve máme spolu super vzťah. Veľa veci robíme spolu, dcéra žije v Bratislave.

Ste ako herečka márnivá? Záleží vám na tom, ako vyzeráte, ako sa o vás píše?

- Mám nadhľad, niežeby som to nikdy neriešila, to by som klamala. Herectvo je také egoistické povolanie, takže v minulosti ma to vedelo aj potrápiť. Ale teraz to už neprežívam a nepripisujem tomu žiadny špeciálny význam. Beriem veci, ako sú a ako idú. A už ma to neovplyvňuje.

Máte niekedy také myšlienky, že ste sa mali niekedy v minulosti rozhodnúť inak, využiť iné šance? Ľutujete niečo?

- Ako som spomínala, možno to Belgicko, kde som bola počas štúdia na VŠMU na stáži a mohla som tam zostať hrať aj študovať, naučiť sa perfektne jazyk. A po revolúcii dostal môj bývalý manžel ponuku od pána prezidenta Havla zostať pracovať v Prahe. Bolo to v období, keď sa delilo Československo a my sme boli proti rozdeleniu. Mohli sme tam pracovať v našom fachu, ale napokon sa manžel rozhodol, že zo Slovenska utekať nebude. Ale napríklad nikdy som nebola presvedčená, že chcem žiť v Bratislave, nikdy som nedošla k presvedčeniu, že to mám urobiť.

Na ktoré obdobia spomínate najradšej?

- Nemám také, každé bolo krásne. Môj mozog má takú úžasnú vlastnosť, že vytesňuje všetko zlé a uchováva len to pekné. Takže mám naukladaných veľa pekných batôžkov. Som typ, ktorý žije tu a teraz a teší sa z toho, čo je v prítomnosti.

Z čoho sa teda tešíte teraz najviac?

- Teší ma, že sme si urobili krásu premiéru v divadle, že idú Vianoce, že príde moja dcéra, že objavujem zaujímavé veci sama v sebe, že stretávam úžasných ľudí.

Blížia sa Vianoce, ste ten typ gazdinky perfekcionistky, že musí byť všetko tip top?

- Vôbec nie. Mám to samozrejme od mojej mamy kdesi vzadu, uložené v hlave. Vytesňujem to veľmi ďaleko. Včera som mala napríklad tendenciu, že idem umývať okná, ale napokon som si povedala, že krásne svieti slnko, mám dve hodiny voľno a akurát okná budem umývať. Vidieť cez sklo na ulicu? Vidieť, tak potom netreba. (Smiech) Takže žiadny predvianočný upratovací či kuchársky maratón. Chcem si to obdobie v pokoji užívať. A nie som ani nadšená kuchárka, jedine vtedy, ak chcem urobiť radosť niekomu a vymyslím si menu. A pre seba mám fakt jednoduchú stravu, nemám v jedálničku zložité kulinárske výtvory, varím len pre seba a stačí mi fakt veľmi jednoduchá strava. Ovocie a zelenina, stačia mi aj pečené zemiaky v šupke alebo cviklový šalát, hrianka, som nenáročná, je to zdravé a lacné.

Už máte darčeky?

- Tak tie ešte nemám, ale povedala som si, že v tom musím nájsť nejaký fór, aby sme z toho mali nejakú radosť, ale zároveň, aby nás to zbytočne nezruinovalo finančne. Myslím, že si dáme nejaký finančný strop, trebárs 10 eur a urobíme si radosť niečím, čo sa do toho zmestí a zároveň urobí radosť a bude to sranda. Teším sa hlavne na to, že budeme spolu, niečo si uvaríme, ozdobíme dom, budeme sa rozprávať a len tak si Vianoce užívať.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  2. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  3. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  4. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  5. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  6. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  7. Slovensko má historicky najvyšší počet ľudí bankujúcich online
  8. ZSE ako jediné prináša Virtuálnu batériu pre fotovoltiku
  9. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie
  10. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma
  1. Podnikanie a významné ukazovatele v roku 2019
  2. Smartfóny Samsung Galaxy S priniesli množstvo inovácií
  3. eKasa prichádza na Slovensko
  4. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  5. 4 úkony, ktoré treba absolvovať po založení s.r.o.
  6. Konferencia - EU support for research
  7. A dynamic year in the industrial and logistics sector
  8. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici
  9. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  10. Zápis do Registra partnerov vo verejnom sektore
  1. Na dôchodok si možno sporíte zle. Šesť zásad správneho šetrenia 19 094
  2. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 12 758
  3. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 10 095
  4. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 8 347
  5. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 5 393
  6. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici 4 935
  7. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie 4 622
  8. Esin Group: Líder Iniciatívy poľnohospodárov vydiera 4 189
  9. Zbrojársky líder z Považia pomáha ľuďom 4 039
  10. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 4 004

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop