Herečka T. Poláková: Zažila som toľko, čo inokedy za päť sezón

Herečka patrí medzi stálice činoherného súboru Štátneho divadla Košice.

Tatiana Poláková patrí určite medzi stálice činoherného súboru Štátneho divadla Košice. Končiaci sa rok bol aj pre ňu výnimočný tým, že dostala zaujímavé úlohy v troch z piatich činoherných premiér a herecky zažiarila v postave Adriany v adaptácii slávneho románu Alberta Moraviu Rimanka.

Máte za sebou herecky veľmi bohatý rok. Účinkovali ste v troch z piatich tohtoročných premiér košickej činohry. Je to z tohto pohľadu jeden z vašich najlepších rokov v Košiciach?

Z hľadiska tvorivosti určite áno. Aj z hľadiska režisérov, s ktorými som mala možnosť pracovať. Každý bol iný, priniesol so sebou nové impulzy a istým spôsobom ma posunul aj herecky v pozitívnom zmysle slova. Dá sa povedať, že v rámci jednej sezóny som sa naučila a zažila toľko, čo som nezažila inokedy za päť sezón. Čo sa týka tvorivého a umeleckého prínosu, je to jedna z mojich najsilnejších sezón v košickom divadle.

Slávna Virginia Woolfová a postava možno trochu naivnej Zlatky, za tým veľká úloha v Rimanke, kde hráte mladú ženu, ktorá napriek túžbam musí kvôli prežitiu „predávať" samu seba a napokon operná diva v zábavnej pratchettovskej Maškaráde. Je to pestrá škála? Bola Rimanka tou najťažšou postavou z hereckého pohľadu?

Moje portfólio rolí, ktoré dostávam, je široké a žánrovo rôznorodé, za čo je asi každá herečka vďačná. Rola Zlatky vo Virginii Woolfovej bola pre mňa výzvou. Aj keď vo výsledku je Zlatka veľmi komická a smiešna, je to typ postavy, ktorá nie je jednoznačne dobrá alebo zlá. Práve tá nejednoznačnosť je zaujímavá pre interpretáciu, lebo ponúka väčší rozmer pri stvárnení. Vždy mám rešpekt pred stvárnením postáv veľkých charakterov, ku ktorým rola Zlatky určite patrí. Bolo to pre mňa náročné hľadanie. Rola Adriany Silenzi v hre Rimanka, čo sa týka množstva textu a toho, že počas dvoch hodín takmer nezídem z javiska, je oveľa náročnejšia. Aj keď ide o dramatickú postavu a ťažkú tému manipulácie, prostitúcie na pozadí nastupujúceho fašizmu, je to rola, v ktorej som našla styčný bod sama so sebou. Tá postava vo mne vzbudila moju fantáziu, zvedavosť a hlavne chuť. Adriana Silenzi mi je blízka, sympatická a veľmi sa vždy teším na každé predstavenie, na ktoré sa pripravujem už pár dní pred tým. Myslím, že pozitívna spätná väzba od divákov, je toho dôkazom, že to hrám rada a snáď aj dobre:-)) Tento rok som práve za stvárnenie Adriany získala výročnú cenu literárneho fondu za umelecké stvárnenie Rimanky, za čo som veľmi vďačná. Postava Kristíny v Maškaráde bol pre mňa taký dobrý úlet, na vyváženie tých dvoch predošlých.

(zdroj: archív divadla)

Pred premiérou ste mi povedali, že slávny film s Ginou Lolobrigidou si pozriete až po nej, aby ste sa nenechali ovplyvniť. Už ste ho videli? Našli ste tam niečo, čo by ste možno v reprízach chceli do svojho stvárnenia Adriany pridať?

Nie, nepozrela som si to ešte. Počas skúšania preto, lebo som sa bála, aby ma to nejakým spôsobom neovplyvnilo a po doskúšaní som už nemala pocit, že by som si potrebovala niečo overiť alebo sa inšpirovať filmom. Prečítala som si román a niečo o autorovi, to bolo pre mňa dostatočne motivujúce. Režisérka Valéria Schulzová priniesla koncepciu, ktorá mi bola jasná a vedela som, kam mám smerovať. Najväčší problém som mala s intimitou na javisku, ale aj to som preklenula, vďaka skvelým kolegom a kolegyniam, ktorí boli veľmi trpezliví a pomohli mi, aby som bola aj v tomto smere viac otvorená. Bozkávačky a nahota na javisku sú pre mňa smrť:-)) To sa ale nedá naučiť, odkukať z filmu, to treba urobiť.

Aj váš osobný život bol plný zaujímavých vývrtiek. Bez akýchkoľvek skúseností ste sa ocitli na VŠMU v Bratislave a napokon ako rodáčka z Oravy na opačnom konci Slovenska v Košiciach. Boli chvíle, keď ste pochybovali, či bola tajná prihláška na herectvo správnym rozhodnutím?

Každý deň mám pochybnosť, keď si poviem: "Preboha, načo som sa ja na toto dala." Ale chvalabohu vyvážia to tie magické chvíle na javisku. Ten pocit by som nevymenila za nič na svete. A to vo chvíli, keď hrám, keď prežívam život svojich postáv. Vtedy viem, že to bolo správne rozhodnutie a tu som naozaj doma. Dúfam ale, že pochybovať budem stále, lebo keď prestanem, vtedy budem vedieť, že treba ísť robiť niečo iné. Napríklad zvárať či sústružiť.

Ste mamou štvorročného Šimona. Ako sa Táňa Poláková cíti v úlohe mamy?

Tak dobre ako sa len dá. Som mama a bodka. Neriešim to. Jedna Táňa Poláková je v divadle ako herečka, tvorivá bytosť, ktorá si ulietava vo svojom svete fantázie a úplne iná Táňa Poláková je doma ako každá praktická a milujúca mama s každodennými radosťami a starosťami. Jednoducho strihám.

(zdroj: archív divadla)

Prejavujú sa na malom už nejaké gény, bude herec?

Šimonko pekne spieva, je veľmi pozorný a zaujímajú ho veci, ktoré aj mne unikajú, kladie mi otázky nad ktorými sa ja nezastavujem a to som dosť čudná. Dokáže zo sekundy na sekundu meniť nálady, takže zrejme tam nejaký herecký potenciál bude. Neviem. Všetko nechám naňho. Budem sa ho snažiť nasmerovať, ale od ničoho ho odhovárať nebudem ani do ničoho nútiť. Vo všeobecnosti si myslím, že môže robiť čokoľvek, ako muž to bude mať vo viacerých profesiách aj v živote oveľa ľahšie. Takže sa netrápim.

Blížia sa vianočné sviatky a koniec roka, kedy si človek niečo praje, ale zároveň možno aj dáva nejaké tie predsavzatia? Čo by potešilo Táňu Polákovú na Vianoce: A na druhej strane, zaznie s prvou sekundou nového roka aj nejaké predsavzatie?

Prajem si hlavne zdravie pre môjho syna a blízkych. Pre seba veľa trpezlivosti, pokoja, menej smútku, viacej smiechu a viery, že všetko sa raz na dobré obráti. Majme sa všetci viacej radi, prejavujme dostatok empatie a buďme k sebe tolerantní. Vtedy budeme šťastní a potom aj zdraví. Ešte by som chcela pribrať aspoň päť dekov, lebo mi každý hovorí, aká som chudá a že mám pribrať. Prajem vám krásne a požehnané Vianoce v duchu lásky a šťastia v rodine.