Hoci už roky žije operetná a muzikálová speváčka Jana Kállayová Šomošiová v hlavnom meste - domov má stále tu. V týchto dňoch otvorila priestory bývalej Veveričky, ktoré jej patria, domácim dizajnérkam v rámci Vianočného dizajn marketu.

Košice sú tvojím rodným mestom, vyštudovala si operný a koncertný spev v Bratislave a už si tam zostala. Rada sa sem vraciaš?

Určite. Veľmi rada. Košice sú nádherné. Mám tu spomienky na detstvo, prvé lásky a samozrejme mám tu svoju rodinu.

Kedy si naposledy stála na pódiu v Košiciach?

V Košiciach som spievala viackrát. Boli to koncerty v spolupráci so Štátnou filharmóniou Košice. Nedá sa zabudnúť na Megakoncert Millénium na prelome tisícročia pod dirigentskou taktovkou Ruda Geriho. Rada si spomeniem aj na môj vlastný projekt Jana Šomošiová a jej hostia, koncert, ktorý odvysielala STV už niekoľkokrát.

Rozhodla si sa poskytnúť priestory bývalej Veveričky, ktoré ti patria, košickým dizajnérkam. Prečo?

Z patriotizmu. Chcela som dať možnosť mladým kreatívnym umelkyniam -východniarkam, prezentovať sa a ukázať svoju tvorbu na jednom mieste. A táto predvianočná atmosféra sa mi zdala na to vhodná.

Aký je tvoj vzťah k móde?

Ako speváčka na pódiu sa snažím zaujať nielen svojím prejavom, ale k tomu patrí aj vizuálny dojem. Vždy sa obliekam tak, aby to korešpondovalo so žánrom, ktorý práve spievam. Rada sa inšpirujem talianskou módou. Milujem Taliansko a ich životný štýl. Raz by som chcela aj žiť ako oni. "Dolce vita". Obyčajne si teda módu nosím práve z Talianska.

Dôveruješ aj domácim návrhárom?

Tých bratislavských - viacerých poznám osobne a ich tvorba sa mi páči. Košické módne návrhárky som doteraz nepoznala, oslovila ich do tohto projektu moja kamarátka, šikovná manažérka Slava Hriadelová. A musím povedať, že sú to veľmi talentované a kreatívne umelkyne. Majú sťažené podmienky sebarealizácie, ale sú také pilné a dobré, že majú aktivity v Bratislave i v zahraničí.

Tvoja mama sa po revolúcii ako jedna z mála žien presadila v gastronómii a vrátila lesk a slávu reštaurácii Veverička, ktorá dodnes rezonuje u Košičanov a dokonca je jedným z orientačných bodov na pešej zóne. Ako si sa vôbec dostala k spevu?

Umelecké vlohy som zdedila po ockovi, hoci bol učiteľom na elektrotechnickej priemyslovke, celá jeho rodina bola veľmi muzikálna. Bola to typická košická família. Keď sa mama vydala do jeho rodiny, ona prišla spod Vysokých Tatier, hovorili po maďarsky. Nerozumela. Hrávali po večeroch karty, spievalo sa. Najlepšou speváčkou bola moja teta Manca. Ja som od malička chcela byť herečkou, alebo speváčkou. Spievala som aj v povestnej košickej Zlatej bráne. Definitívne rozhodlo jedno operné predstavenie v Štátnom divadle, na ktoré ma zobrala moja mama a hosťoval tam vtedy Peter Dvorský. Bola som ním tak fascinovaná, že to rozhodlo o mojej ďalšej ceste. Neskôr, keď už som bola vyštudovanou opernou speváčkou, stretli sme sa s pánom Dvorským na jednom javisku, už ako kolegovia.

Medzi hviezdami v Metropolitnej opere v New Yorku. (zdroj: archív)

Kto bol tvojím prvým učiteľom?

Veľmi rada spomínam na pani učiteľku Gaškovú, ktorá ma učila spievať na zuške. Bola krásna a nádherne spievala. Dala mi vynikajúci základ pre ďalšie štúdium spevu. Nemôžem nespomenúť svoju ďalšiu profesorku na VŠMU, opernú divu Máriu Kišoňovú-Hubovú. Jej hodiny spevu boli nezabudnuteľné, najmä keď mi predspievala a predhrávala postavy, ktoré som potom naozaj v divadle hrala. Bola to dáma z veľkého sveta a ja som ju veľmi obdivovala. Po skončení školy som hneď dostala miesto sólistky v Spevohre na Novej scéne. Vtedy to nebolo jednoduché dostať miesto v bratislavskom divadle, ale mala som šťastie. Interná sólistka išla na materskú dovolenku. Bolo to miesto len na dobu určitú, kým sa nevráti. Osud chcel, že som na Novej scéne zostala spievať 15 rokov. Mojím tretím hlasovým pedagógom bol neskôr, už vo Viedni, slávny tenorista, pán profesor Toma Popescu. Uňho si vymieňali kľučky speváci z celej Európy, za klavírom nás sprevádzal černošský klavirista, meno si už nepamätám... Pre dievča z Košíc študovať u profesora Popescu bol zážitok ako hrom.

Za postavu Evanjelium o Márii v inscenácii režiséra Jožka Bednárika, kde si stvárnila úlohu Márie, si dostala cenu Slovenského literárneho fondu. Ako si na to obdobie spomínaš?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári