Anketa: Moje najpamätnejšie Vianoce

Róbert Šudík, herec činohry Štátneho divadla Košice

(zdroj: Korzár/Judita Čermáková)

Pri mojej skleróze sú všetky Vianoce najpamätnejšie. Ale u mňa sa to od istého veku delí na Vianoce s prvým vnúčaťom, Vianoce s druhým vnúčaťom, Vianoce s tretím vnúčaťom, potom posledné Vianoce s mamou a teraz prídu Vianoce v očakávaní štvrtého vnúčaťa. Ale na každé Vianoce sa s manželkou veľmi tešíme.

Obaja radi varíme a pečieme. Keďže sme už za tie roky, čo spolu žijeme, tak „osprosteli", že sa vieme aj bez slov dopĺňať. Navaríme a napečieme všetko na svete a sami sme potom prekvapení, že z toho vôbec nie sme unavení. Tá deľba práce je u nás čosi neskutočné.

Tatiana Paľovčíková, sólistka opery ŠD Košice

(zdroj: TASR)

Pre mňa, ako dieťa zo sídliska, boli najpamätnejšie Vianoce všetky, keďže sme ich trávili na dedine u babky a dedka. Všetko krásne zasnežené. No a cestu na polnočnú omšu sa absolvovala pešo, asi 1 km do susednej dediny. Super romantika.

No najpamätnejšie boli moje "rusnacke" Vianoce, nakoľko je naša rodina pol na pol katolícka aj greko, tak sme vždy mali aj tieto Vianoce, alebo trojkráľovú večeru. Pred 15 rokmi som čakala svoje druhé dieťa, dcéru Petru. Ráno som išla na bežnú kontrolu ku gynekológovi a hlavne vybrať stehy. Gynekológ mi vraví, no teraz môžeš už skákať, tancovať a o dva týždne sa vidíme.

Prišla som domov, navarila, nachystala trojkráľovú večeru a po večeri, ako tak oddychujem, zrazu cítim zvláštne sťahy. Boli to kontrakcie. Utekali sme späť do nemocnice, lekár nechápal, ako je to možné a hodinu pred polnocou sa narodila dcérka Petra.

Igor Dohovič, dirigent opery ŠD Košice

(zdroj: tasr)

Jeden z mojich najkrajších vianočných zážitkov je spojený s mojím štúdiom v ukrajinskom Ľvove. Ukrajinci oslavujú Vianoce po novom roku 6., 7. januára. Býval som na internáte a samozrejme na sviatky sa všetci spolužiaci rozišli k svojim rodinám.

Ostal som úplne sám. Rátal som s tým, aj som sa tešil, že aspoň nebude žiadny problém s triedou na cvičenie. Začal pre mňa bežný študentský deň. Avšak až pri prvých náznakoch hladu v čase obeda som si uvedomil, že to asi nebude jednoduchý deň. Vianočné zásoby z domu sú dávno zjedené. Veď si dám niečo v meste, pri tretej zavretej jedálni som pochopil, že som naivný - počas Vianoc?

Začal som rozmýšľať, koho by som navštívil z domorodcov, ale rýchlo som túto myšlienku zahodil, že to by určite nebolo vhodné. A tak po niekoľkohodinovom maratóne cvičenia a hlavne hľadania zdroja obživy som sa smutný, počúvajúc koncert v mojom žalúdku, vracal skormútený na internát, zmierený so študentským osudom prevarenej vody a dva-trikrát lúhovaným čajom.

Na vrátnici ma rázne zastavila vrátnička: „Dohovič! Vezmite si to."

Za dverami vrátnice na mňa úplne nečakane striehla velikánska taška od rodičov plná jedla a dobrôt, ktorú poslali cez známych a o ktorej som vôbec netušil. Jeden z najkrajších vianočných darčekov.