Akoby zastavila čas. Napriek tomu, že už má dávnejšie po päťdesiatke, pôsobí na ľudí oveľa mladšie. Režiséri jej zo žartu vyčítajú, že málo pije a nemá preto zdevastovanú tvár.
Eva Pavlíková svoju prácu miluje, no za najväčší úspech považuje usporiadanú rodinu. Zbiera anjelov, magnetky a duševné zážitky. Razí totiž ockovu teóriu, že na druhý svet si človek nič neodnesie a za žiadnou mŕtvolou ešte nešli kamióny s bohatstvom.
Sympatická rodáčka z Košíc si z pribúdajúcich rôčkov nič nerobí.
„Pripadám si ako dievčatko... Starneme všetci, strašne to letí. Čo sa týka hereckých rolí, kedysi som hrávala labuť, čo sa zmení na krásnu princeznú a princezné a teraz som mala sezónu, že som hrala ožraté alkoholičky, frustrované, všelijaké psychopatky... Ani jedna moja postava v seriáloch nebola normálna milá, furt to bola exhaltovaná, alebo šibnutá osoba. Vždy sa pýtam – preboha, prečo mi dávate takéto a oni, že lebo vy to zahráte. No dobre, ale ja by som radšej len mlčala a vyzerala. (Smiech.) Nemám však problém zohaviť sa, nemám problém dať si škaredú parochňu, nenamaľovať sa, lebo si myslím, že to k mojej profesii patrí,“ prezradila herečka v rozhovore pre TA3.
Túžila byť baletkou
O jej hereckých úspechoch vedia fanúšikovia mnoho, no oveľa viac ich zrejme zaujíma i čosi zo súkromného života.
Možno ste netušili, že ako malá snívala o tom, že bude primabalerína.
„Päť rokov som aj chodila na klasický balet, no na gymnáziu zvíťazil spoločenský tanec. Dokonca som bola aj majsterka kraja v latine v kategórii D, čiže tej najmladšej.“ Tiež spievala v troch speváckych zboroch – v každom iný hlas.
Nemala frajera, plakala do vankúša
Rada spomína na študentské časy, hoci vtedy nemala na ružiach ustlané.
„Študentky herectva kedysi vôbec neboli modelky. My sme boli Popoluše – ráno sme išli o ôsmej do školy a vracali sme sa domov o jedenástej. Na tú strašnú izbu, kde sme bývali štyri baby a ešte dvaja frajeri tých báb s nami. Ja som frajera nemala, tak som plakala do vankúša,“ zaspomínala si so smiechom pre spomínanú televíziu a naznačila aj to, ako sa spoznala so svojím manželom.
V bare ju naňho upozornil Maroš Kramár.
„Ukázal mi na šuhajka v okuliaroch, ktorý sa na mňa pýtal. Celkom fešný bol, tak som ho teda pozvala na predstavenie Zorkin byt od Bulgakova. Lenže ja som tam mala priesvitné šaty a všetko mi bolo vidno... Po predstavení ma čakal, celý uplakaný bol a ja som rozmýšľala, či je taký citlivý. Lenže to skôr bola politická hra, tak čo ten plače? A on že prepáč, ja som nič nevidel, ja som si dal šošovky prvýkrát v živote, aby som bol krajší. (Smiech.) Úplne sa mu zapálili oči. No a o pol roka bola svadba, o štyri sa nám narodila dcéra Katarzia.“
Práve na usporiadanej rodine si najviac zakladá.
„Som na to sakra pyšná. Nebýva to v mojom povolaní také časté, ale to dnes už vlastne vôbec nikde. A moje decko nebolo decko, čo malo na krku kľúč, ale vždy sa mal o ňu kto postarať.“
Nie majetky, ale zážitky
Priatelia a blízki o nej hovoria, že sa nikdy na nič nesťažuje, rada pomáha iným a nezaoberá sa chorobami. Medzi jej koníčky patria kino, hudba, koncerty a výtvarné umenie.
Skvelo varí a je veľmi poriadkumilovná. Zbiera tiež anjelov a magnetky a hoci športu príliš neholduje, zbožňuje plávať, a to čo najďalej od brehu.
Na oceneniach si nezakladá, majetky nehonobí.
„Môj otec odjakživa zastával teóriu, že na druhý svet neodnesiem a za žiadnou mŕtvolou nešli ešte kamióny s bohatstvom. Tak sa držím toho, že zbieram duševné zážitky... Keď zomrel Beďo (Jožko Bednárik – pozn. red.), určitá etapa v mojom živote sa skončila... Vždy to už budem tak deliť, že čiara do Beďovej smrti a potom. A keď ešte príde niečo dobré, budem rada, ale už teraz toho bolo chvalabohu toľko dobrého, že aj keď už nič, tak môžem umrieť spokojná, že môj život možno nebol márny a že som možno niekoľkým ľuďom priniesla radosť a šťastie.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
