„Budem hlasovať za Košice," vyhlásil hneď po prvej návšteve kandidujúceho mesta Lukáš Vorel, bruselský lobbista od našich západných susedov.

Zaviazal sa k tomu ešte predtým, než mesto podalo prihlášku do súťaže európskeho mesta športu (EMŠ).

Slovo dodržal, Košice titul získali.

Nie div, veď Vorel doviedol údajne niekoľko českých miest k jeho získaniu.

Raši teda vytypoval správneho člena hodnotiacej komisie, s predstihom ho pozval do Košíc a vymámil z neho prísľub.

Dá sa povedať, že Košice vyhrali už pred spoločnou návštevou komisie v Košiciach. Asi nik nevie, s kým súperili, víťazstvo nebolo vydreté, prišlo akosi samo od seba. Stačilo Vorelovi zaplatiť výlet do Košíc (letenky, strava, ubytovanie) a „opitého rožkom" ho previesť starostlivo vybranou trasou košickej potemkinovskej dediny.

Preto sa priam natíska podozrenie, že hlavnú rolu v zmluvne zakotvenom záväzku (!) lobbovať za Košice zohrala sociálno-demokratická stranícka príbuznosť hosťa (ČSSD) a hostiteľa (Raši-Smer SD).

Priebeh a uzávery z tejto návštevy konfrontované s poznaním miestnych pomerov ma presviedčajú o jedinom – „súťaž" o EMŠ je ukážková bezvýznamná a spolitizovaná fraška v réžii nevyťažených európskych úradníkov. Korunu formálnosti súťaže nasadilo vylepšenie titulu – „najlepšie" EMŠ.

Ak ju za frašku považovali iné zúčastnené mestá (ich zoznam preventívne nie je ani na webe EMŠ Košice), potom víťazstvo Košíc nie je až takým úspechom, za aký ho vydáva primátor Raši.

Marketingovým nadsadením významu však titul šikovne využil na svoj politický úspech celkovo, ale aj prisvojením si mnohých športových podujatí, ktoré zaradil do EMŠ.

Privilegovaní profitovali, verejný záujem zostal nepovšimnutý

Tí najstarší z nás si ešte môžu pamätať obrovské spoločenské nadšenie pri budovaní športovísk v časoch socializmu. Tu predostierané divadlo s mestom športu vyzerá ako jeho pokračovanie v novom naštudovaní.

Sám som aktívny športovec, ale o túto pretvárku nestojím. Keby súdruhovia neboli pokrytci, tak sa v prvom rade postarajú o efektívne využívanie existujúcich športovísk.

A toto nedokážu. Alebo iba nechcú, lebo na toto sa nedajú uliať štedré európske fondy aj s ich širším prerozdelením po kamarátskej línii.

Príkladom zanedbania verejného záujmu je opakovane rozoraná oficiálne vyznačená cykloturistická trasa v tesnej blízkosti Sídliska KVP, ktorá je za normálnych okolností aj turisticky a bežecky frekventovanou „výpadovkou" zo sídliska do šírej prírody smerom na Bankov.

Ani medializácia problému nerozhýbala mesto športu k tomu, aby sa pokúsilo nájsť dohodu s užívateľom pozemkov – Poľnohospodárskym družstvom Klátov, vďaka ktorej by táto poľná cesta zostávala trvalo prejazdná a slúžila športu pre všetkých.

Ďalším príkladom sú uzamknuté školské ihriská. Konkrétne mám odsledované ihrisko pri ZŠ Belehradská uprostred Sídliska Ťahanovce. Pokiaľ Košice neboli EMŠ, areál bol neobmedzene prístupný verejnosti. A verejnosť, deti aj dospelí, ho aj patrične využívali – futbalové a basketbalové ihrisko najmä na loptové hry, atletický ovál na behanie.

Nespočetné tréningové kilometre som tu nabehal aj ja, najmä vtedy, keď kvôli počasiu a skorej tme sa nedalo behať v obrovskej prírodnej telocvični – v ťahanovskom lese (o ktorého budúcnosť a prístupnosť stále panujú obavy).

Zrazu sa však oplotený areál začal z ničoho nič zamykať a verejnosť sršala nespokojnosťou. Starosta Betuš aj so svojím zástupcom Petrvalským, ktorí kandidovali za platformu Šport do Košíc, sa pred kritikou aj pred hľadaním riešenia utiahli do závetria. Oplatilo sa. Ľudia postupne rezignovali a kritika utíchla.

Nebezpečné preliezanie plota športuchtivými ľuďmi sa tak stalo folklórom a súčasťou špeciálneho ťahanovského viacboja. Betuš s Petrvalským nevyužili ani možnosť prenájmu školských športovísk mestskou časťou pre ich využívanie širokou verejnosťou, za ktorú sami zahlasovali v mestskom parlamente ako mestskí poslanci.

Rozuzlenie snáď prinesie prebiehajúca rekonštrukcia bežeckého oválu z európskych peňazí, keďže na tieto projekty sa zrejme vzťahuje podmienka ich prístupnosti aj pre verejnosť.

EMŠ sa ani neobtrelo o vylepšenie žalostného stavu cyklistických cestičiek v meste, ktoré môžu v sebe ideálne spájať športový a dopravný účel.

Spomenuté príklady vytvárajú príležitosti pre skrytý klientelizmus v tom, že profit z EMŠ si zliznú predovšetkým privilegované športové kluby lojálne k vedeniu mesta.

Preto hodnotiace kritériá vymyslené euroúradníkmi (maximalizácia športových podujatí a ich účastníkov) považujem za nevhodné a zároveň nedostatočné. Sami osebe totiž nevytvárajú trvalé podmienky pre športovanie čo najväčšieho počtu obyvateľov mesta všetkých generácií tak, ako sú ciele EMŠ deklarované.

Na záver

Masové športovanie je dôležitou spoločenskou nadstavbou a meradlom kvality života ľudí.

Slávny MMM predurčil Košice na to, aby boli doma aj vo svete vnímané ako svetové mesto športu dávno pred získaním titulu EMŠ.

Patrím k mnohým, u ktorých práve MMM vyvolal túžbu zdolať maratónsku trať. Z vlastnej iniciatívy, bez sponzorov, klubov, trénerov som najprirodzenejším spôsobom prepadol vytrvalostnému behu, a ten sa stal na dlhé desaťročia súčasťou môjho života.

Mne teda EMŠ nechýba.

Šport symbolizuje čistotu a zmysel pre fair-play. Ak však šport začnú riadiť prostredníctvom peňazí lobbisti a politici, ľahko ho zneužijú na vlastné zviditeľňovanie sa.

Zatiaľ čo pre politika je ukazovateľom úspešnosti štatistika uskutočnených športových podujatí, pre športuchtivých ľudí sú to podmienky na športovanie. Ideálne je nájsť rovnováhu pomeru úsilia a peňazí vynaložených do jednotlivých podujatí a do vytvárania podmienok.

Lebo keď sa peniaze „prejedia" na podujatiach, nezvýšia na investície.

V Košiciach išlo predovšetkým o počítanie podujatí a účastníkov – dokonca aj pasívnych divákov.

A to nielen preto, že práve na nich si najlepšie budoval imidž primátor Raši.

Ale aj preto, že na základe týchto ukazovateľov získali Košice k titulu EMŠ aj prívlastok „najlepšie".

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári