KOŠICE. Hoci pôsobil ako stavebný dozor, napokon uňho zvíťazila láska k hudbe a stal sa dídžejom na plný úväzok.

Štyri desaťročia ovplyvňuje nielen hudobný vkus Košičanov, ale i širšej verejnosti a stále patrí medzi špičku vo svojom odbore. V pondelok oslávil šesťdesiate narodeniny.

V Košiciach je Tibor Apa Egry varený-pečený. Pri prechádzke mestom nestíha zdraviť známych, až s ním manželka pomaly odmieta chodiť von. Na svoje rodisko je hrdý, vždy sa považoval za riadneho lokálpatriota.

„Nikdy som sa nehanbil, že som z Košíc, ale naopak, bol som na to pyšný. Až brutálne som všade, kde som mal možnosť hrať, zdôrazňoval, odkiaľ pochádzam. Pôvodne naša rodina pochádzala zo Zakarpatskej Ukrajiny, ktorá bola súčasťou Československej republiky, kde bola veľká maďarská enkláva. Naši predkovia prišli do Košíc koncom 19. storočia. Pradedo bol lejár, vylieval zvony. Napríklad vraj na kostole vo Vyšnom Opátskom má na sebe nápis, že ho vylial Ferenc Egry a rovnako v roku 2005 objavili pri upratovaní Kultúrneho domu v Barci ďalší takýto zvon. Nebožtík dedo bol zase krajčír a práve on mi povedal - Synu, nie je dôležité, kde v živote skončíš, ale odkiaľ si prišiel. Toto som mal celý život na zreteli," vyznal sa nám legendárny dídžej, podľa ktorého by sme si mali vážiť najmä nemateriálne hodnoty.

„Žijeme v takej prekotnej dobe, pracujem s ľuďmi a vidím, že je to stále horšie. Všetko sa prepočítava na materiálno, človek je až znechutený. Veď najviac, čo môžeme v živote dosiahnuť, je mať okolo seba rodinu a skutočných priateľov. Nič viac. Toto sa nedá kúpiť."

So Zolim Sallaiom. Na koncerte Kool & The Gang. (zdroj: archív T. E.)

Daň za nočný život

Na Majálese v Dome umenia. Svoju prácu miluje. (zdroj: archív T. E.)

Netají sa tým, že bol odjakživa nesmierne pracovitý.

„My Kozorožci sme takí, že stále chceme ísť na sto percent. Sme blázni. Perfekcionisti, čo nie je dobre," skonštatoval oslávenec, u ktorého sa vorkoholizmus podpísal na jeho zdraví.

„Predstavte si, v pondelok som dovŕšil šesťdesiatku a dostal som poukaz do Novej Polianky. V marci idem na osemnásť dní na liečenie, pretože som sa na staré kolená stal astmatikom. S tvrdou diagnózou. V živote som nikdy nefajčil. A teraz čo? Mal som ťažké stavy, sprejujem si do úst, používam rôzne hrozné kortikoidné záležitosti. Je to daň za moje povolanie. Nehovorím, že som celý život prežil v baroch a nočných podnikoch, ale dostal som riadne zabrať. Ono sa to muselo nejako prejaviť. (Smiech.)"

Našťastie si to neodniesla aj jeho pečeň, ako by sa pri takejto práci dalo čakať. „Nikdy som s alkoholom nemal problém. Samozrejme som sa stále nachádzal v prostredí, kde sa veľa pilo a do noci žúrovalo, ale nezlomil som sa. Stále som mal v sebe pevné presvedčenie, že Tibor, daj si pokoj, alkohol, to nie je tá správna cesta. A vezmite si, keď už je celá sála spitá, diskdžokej nemôže, lebo musí viesť zábavu."

Je hrdý na to, že ho nikdy nikto nevidel opitého. „Kolovali dokonca žarty, že kto ma už konečne kedy skolí. (Smiech). Nehovorím, že si rád nevypijem dobré červené víno, mám rád aj koňak, ale v práci som to musel striktne oddeliť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári