KOŠICE. Je po Vianociach. Charitatívna vlna zvoľna opadáva. Sú však aj ľudia, pre ktorých je to poslanie na plný úväzok. Soňa Vancáková sa chorým a chudobným venuje odjakživa. Prečo, ani nevie vysvetliť.

Na mape pomáhajúcich organizácií sa občianske združenie Maják nádeje objavilo v roku 2010. Od začiatku stojí na jeho čele Soňa Vancáková.

„Sme založení na dobrovoľníkoch, ktorí majú trvalý pracovný pomer inde. Väčšina zo stálych sú vysokoškolsky vzdelaní. Máme aj študentov a iných, ktorí sa k nám pripájajú na jednotlivé aktivity," začala s rozprávaním.

Zlom nastal po tragédii v rodine známych

Ručne robené mydlá. Hmotu, farbu aj vône nakupujú. „Sú zdravotne nezávadné," zdôraznila Vancáková. (zdroj: Korzár/Judita Čermáková)

Predtým zhruba tri roky pomáhala ľuďom sama len tak. Keď zistila, že sa má niekto zle, cez svoje osobné kontakty poprosila, aby pomohol, kto môže.

„Opísala som im situáciu a vyzbierala som peniaze napríklad na práčku."

Zmenilo sa to, keď piatim deťom zomreli obaja rodičia a ostali samy.

„Boli to moji známi. Urobila som pre deti v rámci celého Slovenska dosť veľkú zbierku, aby dokázali fungovať a opravili si aj dom. Manžel mi povedal, že keď sú ľudia takí ochotní pomôcť, či by nebolo lepšie založiť združenie, aby to bolo aj právne kryté."

Spočiatku si myslela, že budú fungovať tak ako mnohí iní - vyzbierajú peniaze a dajú ich nejakej rodine.

„Videla som však, že je škodlivé iba dávať pravidelne rodinám v tejto sociálnej skupine peniaze."

Viackrát sa popálili. Do ruky ich už od nich nikto nedostane.

„Napríklad sme dali rodine peniaze na vymaľovanie, lebo pracovníci zo 'sociálky' kontrolovali bytové podmienky kvôli deťom. Boli hladní, namiesto farby nakúpili jedlo. Teraz už farbu zaobstarávame my alebo preplatíme bločky, či ideme na nákup s nimi."

Kúpia im postele, aby deti nespali na zemi

Tašky. Sú kvalitne šité a oveľa lacnejšie ako v obchode. (zdroj: Korzár/Judita Čermáková)

Venujú sa viacpočetným rodinám, väčšinou osamelým matkám s deťmi. Bývajú najmä v sociálnych zariadeniach, záhradných chatkách, či starých domoch.

Radia im, aké dávky si môžu vybaviť a kde. Sú veľmi nízke, takže všetko ostatné hradí Maják nádeje - elektrinu, nájomné...

„Pravidelne dostávajú od nás potraviny, drogériu i školské potreby. Niektorí nemajú postele, spia na zemi alebo sú bez práčky či chladničky. My sa im to snažíme zabezpečiť cez darcov."

Vybavujú motivačné štipendiá pre každé dieťa. Robí sa to cez jedného kňaza, ktorý získava sponzorov. Zabezpečujú bezplatné doučovanie, platia rôzne krúžky aj detské tábory.

Pointou je, že ľudia v núdzi nielen berú, ale aj dávajú. Preto pôsobí združenie iba v Košiciach a blízkom okolí. Kľúčové sú tvorivé dielne.

„Každá rodina sa ich musí zúčastniť raz týždenne. Viaceré sme museli vylúčiť, lebo prestali chodiť. Mali sme aj také, ktoré sa vrátili po dvoch rokoch. Došlo im, čo stratili."

Učia sa napríklad šiť na stroji. Vyrábajú nákupné tašky, ale predovšetkým voňavé levanduľové srdiečka.

„Tých máme na tisíce," usmiala sa Vancáková. Ďalší vyrábajú náhrdelníky, náramky, ružence či mydlá.

Ružence sa vyrábajú tiež v tvorivých dielňach. Predávajú ich napríklad po omšiach v kostoloch. (zdroj: archív)

Naraz zvládnu iba 60 rodín

Mamičky, ktoré majú postihnuté dieťa alebo ešte dojčia, vyrábajú veci doma.

„Donesiem im raz týždenne materiál a zoberiem od nich hotové výrobky," povedala šéfka združenia.

Ženám narastá sebaúcta, začínajú si viac veriť. Vytvárajú si sociálne väzby. Tie im zväčša chýbajú, lebo často sú len v krízovom centre celý deň.

„Je to dôležitá terapia, viaceré sú totiž veľmi ubité, boli týrané, či po rozvode skončili na ulici aj s deťmi."

Podľa Vancákovej ide o "šialené" počty výrobkov.

„Z charitatívneho predaja však získame od dobrovoľných darcov niekedy len o niečo viac, ako by boli výrobné náklady. Výhodou však je, že väčšinou zoženieme materiál alebo peniaze naň cez projekty od samosprávy alebo firiem. Sledujem, kto kde vypíše nejaké výzvy, aby sme stihli podať žiadosti."

Maják nádeje sa venuje maximálne šesťdesiatim rodinám naraz, aby sa im dokázali venovať osobne a sprevádzať ich v krízových situáciách. Keď nejaká skončí, nahradí sa inou. Každý mesiac majú desať nových záujemcov, ale nemôžu im všetkým pomôcť, lebo jedna rodina zostáva pod ich patronátom priemerne 1 - 2 roky.

„Nájdu sa aj také, ktoré máme päť rokov. Sú na tom veľmi zle, majú veľa detí, či sú onkologicky choré."

Na školách nabáda mladých ku charite

Šijú na strojoch. Niektoré ženy sa to naučili práve v Majáku nádeje. (zdroj: archív)

Pre pomoc núdznym chce podchytiť aj mladú generáciu. Oslovila všetky cirkevné školy v Košiciach.

„Rozprávam tam príbehy našich rodín, ukazujem fotky, ako bývajú, ako im pomáhame my a ako by mohli oni. Škola môže urobiť zbierku potravín, drogérie i školských potrieb."

Pred Vianocami mali úžasnú spoluprácu s niekoľkými školami.

„Jednotlivé triedy sa zamerali na jednu rodinu. Zabezpečili im obrovské balíky ako vianočné darčeky. Odniesli im ich domov. Tešili sa z pomoci iným. Bolo pre nich silnou emóciou vidieť náročné prostredie, v akom niektorí ľudia žijú."

V Majáku nádeje dbajú na to, aby bola pomoc konkrétna a adresná, aby darcovia vedeli, na čo a komu idú peniaze či dary.

Najväčšiu časť financií nezískava združenie od firiem, ale na veľkých stretnutiach rodín od ľudí.

„Mávam tam prednášku. Predstavím 2 - 3 rodiny a čo potrebujú. Rozdám záložku s číslom nášho účtu. Mnohí potom posielajú na trvalý príkaz 10, 15 eur, niektorí aj 50. Na našej webovej stránke si môžu overiť, na čo peniaze idú."

Niektorí darcovia jej vyrážajú dych...

Predminulý rok dal jeden darca na tri práčky pre rodiny, ktoré prali v rukách.

„Teraz nám dal 500 eur muž, ktorého veľmi vážne chorej dcérke sme pomáhali s platením terapie. Bolo mi trápne, nechcela som ich od neho zobrať, ale trval na tom. Povedal, že mu pomohlo viacej sponzorov, takže mu vyjde na terapie na celý rok. Nech teraz pomôžeme tým, ktorí sú na tom horšie."

Úplne najväčší dar dostali predminulý rok - 2-tisíc eur.

„Bolo to ako zázrak. Rodine s piatimi deťmi vybuchol kotol. Rodičia pracovali, ale nemali šancu si zaobstarať nový. Kotol stál 2-tisíc eur. Takú sumu sme naraz ešte nikdy nikomu nedali. Modlila som sa a dohodla sa s Pánom Bohom, že odteraz sa bude všetko, čo pošlú sponzori, šetriť na kotol. A došlo na druhý deň presne 2-tisíc eur," rozžiarili sa jej oči pri spomienke.

Myslela si, že sa darca len pomýlil. Napísala mu, on reagoval, že je to v poriadku.

„Povedala som mu, že práve toľko sme potrebovali na kotol. A on na druhý deň poslal ďalších 2-tisíc eur. To bola taká pecka, že hneď som volala tej rodine - kupujeme kotol!"

Mnohí ľudia sa asi zamyslia nad tým, načo to robí. To nemá dosť vlastných starostí? Schuti sa zasmiala.

„Ja to vlastne ani neviem vysvetliť. Odjakživa som sa venovala ľuďom. Robila som sedem rokov dobrovoľníčku v hospici. Zadarmo som chodila do Bardejova a pomáhala celý deň pri zomierajúcich. Je to pre mňa úplne prirodzené. Osudy chorých a chudobných ma vždy tak silno vyrušia, že nedokážem len tak prejsť okolo, ale musím im pomôcť."

K platu ju dohnali známi a manžel

Dvadsať rokov bola na materskej, nemala nikdy žiadny plat. Vyštudovala dve vysoké školy a nedávno si dokončila doktorát zo sociálnej práce. Aj v združení robila päť rokov zadarmo osem hodín denne plus víkendové výjazdy a akcie.

„Platila som si benzín i papier do tlačiarne, ktorú mi kúpil manžel. Našťastie, je podnikateľ, takže to pokryl. Sama som si platila sociálne i zdravotné poistenie. Rok som už v združení zamestnaná. Začali mi totiž ľudia hovoriť, že to nie je normálne. Ja si ani teraz neviem predstaviť, že z čoho a aký dôchodok mi vypočítajú," poznamenala.

Aj manžel sa už nad tým pozastavoval. Niekedy bola dlhšie v robote ako on.
„Mňa to napĺňa, takže nemeriam čas tomu venovaný peniazmi. Pomáhalo mi aj všetkých päť detí. Teraz majú čas už len dve dcéry. Chodievali so mnou aj do hospicu. Inklinujú k tomu," uzavrela svoje rozprávanie Vancáková, ktorá sa pred časom intenzívnejšie venovala aj bezdomovcom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári