Charizmatický škótsky spevák a flautista IAN ANDERSON (69) sa po dvadsiatich rokoch vráti s legendárnou kapelou Jethro Tull na východné Slovensko. V Košiciach odohrá koncert 17. februára a Korzáru pred ním poskytol exkluzívny rozhovor. Ráno o deviatej sme ho zastihli v nahrávacom štúdiu a počas takmer polhodinového rozhovoru stihol povedať veľa zaujímavého nielen o hudbe z rôznych pohľadov, ale aj o svojom pozoruhodnom živote.
Čoskoro vyrážate na ďalšiu sériu koncertov pod hlavičkou Jethro Tull by Ian Anderson. Čomu sa venujete v týchto dňoch, kým vyrazíte na cesty?
- Robíme na demo nahrávkach, postupne si ich prechádzam a mám niekoľko dní na to, aby som si nacvičil dvanásť nových kusov, ktoré budeme nahrávať.
V rámci aktuálneho turné zavítate po dvadsiatich rokoch na východné Slovensko, do Košíc. Pamätáte si ešte na koncert v prešovskom amfiteátri v roku 1997?
- Bohužiaľ, nie, pretože si nepamätám ani to, čo som robil minulý piatok... Je náročné udržať si v pamäti ten sled miest, letísk, hotelov a koncertných siení. Keď vystúpim z lietadla, všetko sa mi zdá povedomé, ale je ťažké spomenúť si na nejaké detaily. Skôr si pamätám to, keď sa niečo pokazí. Preto ak hovorím, že si to nepamätám, muselo byť všetko v poriadku.
Pre tých približne desaťtisíc fanúšikov zo Slovenska, Čiech, Poľska a Maďarska, ako aj pre Prešov samotný, je to dodnes legendárny koncert. Teraz namiesto amfiteátra vystúpite v Spoločenskom pavilóne. Je to zámer, že sa už roky vyhýbate veľkým halám?
- To sa vraciame ešte na začiatok sedemdesiatych rokov. V Británii aj v celej Európe sme vždy hrávali v divadlách a priestoroch pre päťsto až dvetisíc ľudí. Zrazu sme boli v USA a koncertovali vo veľkých arénach. V tom čase bol veľký dopyt po lístkoch na Jethro Tull a promotéri chceli zarobiť viac peňazí pre seba aj pre nás. Nebolo to však exkluzívne, nedá sa tiež povedať, že by som si to užíval ako hranie v divadlách, to nám chýbalo. Mám rád divadlá, ich atmosféru a tradíciu. Páči sa mi tiež, že sa publikum pohodlne usadí, z pódia ide dobrý zvuk a to mi dáva pocit, že spolu vieme lepšie komunikovať. Preto som si nikdy úplne neužil vystúpenia v Madison Square Garden a iných veľkých halách v USA. Bolo fajn cítiť to veľké publikum, ale divadlu sa to nevyrovná. Nie všade na svete majú pekné divadlá, alebo koncertné sály, ale ak mi povedia, že máme hrať v športovej hale alebo v stane na festivale, bohužiaľ to odmietneme. Ak je to pekné divalo, bude to moja prvá voľba, je to tak od začiatku, keď som s muzikou ešte len začínal.
Muzikanti začínajú v kluboch. Aký k nim máte vzťah?
- Viete, kluby sú klaustrofobické, cítite pot z celého priestoru, je tam horúco a popravde som si prvé roky, keď sme hrali napríklad v bluesových kluboch, veľmi neužíval. Niektorí ľudia si klubové hranie užívajú, ja mám rád divadlo. Pamätám si to potešenie, keď sme si v šesťdesiatomdeviatom mohli dovoliť ísť hrať do divadla, už sme sa nechceli vrátiť do klubov.
Divadlá sa k hudbe, ktorú robíte, hodia, a to sa premietne aj na atmosfére a energii, ktorú vám publikum vráti...
- S energiou je to ako rodinným autom, do ktorého tankujete najlacnejší benzín. Určite nebude jazdiť rýchlo. Ak by ste minuli viac peňazí alebo kúpili vozidlo, ktoré môže poháňať vysokooktánové palivo, bude vaše auto reagovať lepšie a jazdiť rýchlejšie. A to napovedá aj o tom, keď ste na pódiu pred publikom. Keď cítite energiu z publika, vďaka tomu aj lepšie zahráte. Ale ja musím riadiť svoje auto tak, aby som nebol závislý na palive najvyššej energetickej úrovne. Potrebujem si byť istý, že moje auto pôjde výborne, aj keby publikum zaspávalo. Musím vedieť, že dokážem ísť bezpečne a tým pádom podať skvelý výkon. Isteže, pomôže, ak publikum reaguje, ale nemôžete si to nárokovať, pretože niektoré kultúry, publiká, mestá, dokonca národy, sa od seba aspoň trochu líšia.
(zdroj: archív SME - Gabriel Kuchta)S muzikou Jethro Tull ste precestovali celý svet. Ako na vás reagujú?
- Ak hrám v Japonsku, je to relatívne tiché publikum, ak zahrám v Nemecku, tiež to bude pomerne pokojné publikum a v Británii tiež. Ale ak zahrám v USA, bude publikum trochu energickejšie, ako v Taliansku, Španielsku alebo Latinskej Amerike. Človek niekedy zovšeobecňuje, ale v podstate má pravdu. Existujú národnostné stereotypy, ale napriek tomu som presvedčený, že mám byť schopný vystupovať na rovnakej úrovni, aj keby na mňa publikum pozeralo s vyvalenými očami. Je to len na mne. Stále mám byť schopný dať do toho všetko a osloviť najviac, ako sa len dá a tým si to celé spríjemniť.
Dekády robíte hudbu a na vašich koncertoch sa v objavujú viaceré generácie fanúšikov. Čím to je, že dokážete oslovovať zakaždým novú generáciu?
- Záleží len na mládeži. Mnohí chcú vidieť, ako sa muzika vyvíjala za posledných päťdesiat rokov. Je to muzika generácie ich rodičov a chcú vedieť, s čím sa ich rodičia stotožňovali, aké knihy čítali, aké pozerali filmy a aké rockové kapely sa im páčili. Je to súčasť toho, aby deti spoznali svojich rodičov a lepšie im porozumeli.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
