Švajlenovci. Dvaja brankári, každý iný, každý jedinečný

Otec Anton (vľavo) prepadol futbalu.
Otec Anton (vľavo) prepadol futbalu.
Vladimír Mezencev|24. jan 2017 o 00:00

Jeden z najlepších brankárov v dejinách hádzanej na Slovensku spomína.

KOŠICE. Keď si ho všimol Anton Frolo, najvýraznejšia osobnosť hádzanej v minulom storočí na Slovensku, bolo o všetkom rozhodnuté. Jednoducho jeho talent bil do očí a odborník nemohol okolo neho prejsť bez toho, aby ho neoslovil.

Bolo to v časoch, keď Ľubo Švajlen šúchal lavice základnej školy a okrem toho ju reprezentoval na rôznych medziškolských súťažiach.

„Keď sa otec dozvedel, že začnem chodiť na hádzanárske tréningy, tak rozhodne nebol nadšený. Zmieril sa s tým až vtedy, keď si uvedomil, že chcem byť brankárom. Potom mi už fandil ako sa len dalo a keď mohol, vždy prišiel na každé stretnutie, v ktorom som nastúpil,“ takto po štyroch desaťročiach spomína na svoje hádzanárske začiatky jeden z najlepších brankárov v dejinách hádzanej na Slovensku.

Nečudo, že otec Anton Švajlen chcel oboch svojich synov najradšej vidieť na futbalovom trávniku, veď si len želal, aby kráčali v jeho šľapajách.

Okrem toho za vzorom by nemuseli chodiť ďaleko, veď ho mali priamo doma.

Najstarší zo Švajlenovcov bol dlhé roky oporou VSS Košice v časoch ich najväčšej slávy a nikto, ani z tých najstarších stále živých pamätníkov a priaznivcov, si nepamätá, že by ho niekto niekedy vystriedal v bráne.

Cesta do áčka VSŽ nebola ľahká

Syn Ľuboš žal úspechy už v žiackych a dorasteneckých kategóriách, dostával príležitosť reprezentovať už v mládežníckych celkoch, v roku 1982 sa stal dorasteneckým majstrom Československa.

Cesta do prvoligového mužstva VSŽ Košice už bola o niečo zložitejšia.

Na jeho súpisku sa síce dostal už vo veku 18 rokov v sezóne 1982-83, zhodou okolností so súčasným trénerom reprezentácie SR Martinom Liptákom, ale vtedy viac zohrieval lavičku než stál v bráne.

Nemožno sa tomu čudovať, veď železiari mali vždy vynikajúcich gólmanov, bez ohľadu na to, či išlo o vlastných odchovancov alebo získaných prestupmi. Stačí spomenúť také mená ako J. Shejbal, D. Bakša, Š. Krešák, M. Hirner, K. Bětík, J. Malčický...

V ročníku 1983-84 už „robil dvojku“ Š. Krešákovi, ale táto pozícia mu nestačila.

Darmo, švajlenovská krv. Alebo byť v mužstve brankárom č. 1, alebo odísť niekam inam. Čo by mnohí dali za to, aby v jeho veku mohli byť druhým brankárom v jednom z najlepších čs. tímov v tých časoch, to ho vôbec nezaujímalo.

Cez Bratislavu do Veszprému

Odišiel študovať do Bratislavy a zároveň prestúpil do ďalšieho kvalitného tímu – do vtedajšej Červenej hviezdy (teraz Športový klub polície – ŠKP). Tu však musel „vytlačiť“ jednotku J. Packu, zároveň aj úspešného reprezentačného brankára.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Švajlenovci. Dvaja brankári, každý iný, každý jedinečný