Košičan napísal knihu ako literárny pomník tým, čo ho ovplyvnili

Košický spisovateľ a výtvarník Tomáš Straka prináša čitateľom netradičnú knižku s názvom Len sa nepozri do očí. Košice v nej podľa jeho slov nepracujú len ako kulisa, ale ako živá bytosť.

„Knižka je zmesou historiek, epizód, Santiágových i iných grafitov, básní či osobných skúseností s metropolou východu," prezradil nám autor.

Publikácia je ilustrovaná ôsmimi fotografiami štiavnickej fotografky Lucie Ernekovej, ktoré vlastne nahrádzajú názvy kapitol, no sú tiež portrétmi stien a teda portrétmi akéhosi pouličného žurnálu druhej strany Košíc. Je tiež poctou istej generácie Košičanov a Santiágovej tvorbe.

Prečo sa Tomáš pustil do takéhoto projektu?

„Kniha je venovaná Amigovi 'Punkáčovi', ktorý pred pár rokmi spáchal samovraždu, HETovi, barmanovi z Nebry, ktorý prakticky zomrel za barom a všetkým tým, ktorí zmizli navždy. Opustili nás, spáchali samovraždu, prestali nás milovať či na nich história zabudla. Tak ako napríklad na Michala Lefčíka (vojaka, ktorý sa 11. apríla 1969 upálil na Štúrovej ulici), či Marcela Strýka (nášho najlepšieho undergoundového filozofa a hlavného predstaviteľa slovenskej protikomunistickej kontrakultúry)."

Opozícia k monopolu na pravdu

K napísaniu knihy autora viedol silný pocit vytvorenia akéhosi literárneho pomníka ľuďom, ktorí ho ovplyvnili, a to buď z hľadiska občiansko-filozofického alebo v osobnom živote. Ich príbehy nechcel nechať umrieť spolu s ich telami.

„Rovnako je tu aj istý pocit nespravodlivosti a nenávisti k tomu, kam porevolučná spoločnosť smeruje...Veľa súčasných spisovateľov akejsi 'bratislavskej smotánky' píše tak, akoby mali monopol na pravdu. Všetko vedia, všade boli, ich morálne premisy ako i obraz sveta je ukončený, hotový, pevne daný. To som ja nechcel. Páči sa mi byť podobne ako Staviarsky, Kovalyk, Lichnerová či Gibová opozíciou k tejto literatúre. Nevytváram akýsi morálny prototyp, píšem o jednoduchom ľudskom utrpení. Píšem však aj o tom, aké je to vyrastať v meste, ktoré písalo niekoľko storočí európsku kultúrnu históriu a ktoré sa pomaly rozpadá, paradoxne v dobe, v ktorej by malo najviac kvitnúť."

Kniha Len sa nepozri do očí je jeho prvou prózou, no pred ňou vydal dve básnické zbierky Paper back a Hrdina robotníckej triedy, s ktorými prešiel na menších či väčších čítačkách celé „Československo".

Z druhej spomínanej vzniklo dokonca básnické divadlo, s ktorým vystupuje.

Čitateľ musí byť aktívny

Dej sa odohráva zhruba od roku 1989 po súčasnosť.

„Nejde však o úplnú prózu, jej text hraničí kdesi medzi novelou, poéziou, memoárom či zbierkou poviedok. Ponúka útržky deja, človek si musí veľa domýšľať sám, rekonštruovať stopy, ktoré som v nej nechal. Môžem však úprimne vyhlásiť že kniha sa celá stala."

Reálne sú tiež kulisy mesta - Immaculata, Dóm sv. Alžbety, sídliská, domovy dôchodcov či prostriedky MHD, ale i opisované udalosti.

„Fikcia tu je hlavne v prepájaní rôznych príbehov a ich vrstvení na samotné postavy, a to tak, aby knižka ostala stále intuitívna, ale čítavá a dej plynule fungoval. Snáď sa mi to podarilo," dodal autor, ktorý počas štúdia na vysokej škole založil undergroundové umelecké zoskupenie D´Byt Dženerejšn (generácia odchovaná v byte), ktoré spájalo hudbu s poéziou a výtvarným umením. Po jeho rozpade naďalej organizuje a číta na čítačkách i happeningoch po celom Česku a Slovensku. Momentálne žije v Prahe, kde spolupracuje so združením SLAMPOETRY CZ.