Tesne po roku 1989 začal pracovať ako novinár s vierou, že sa mu podarí prispieť k tomu, aby bol svet lepší. Novinárske remeslo vykonával dvanásť rokov. Medzi iným ako reportér v denníku Smena, ale aj ako zástupca šéfredaktora Košického Večera. Potom však zistil, že noviny mu neponúkajú dostatočný priestor na to, aby mohol vyrozprávať príbehy ľudí tak, ako by chcel a tak začal písať poviedky. Založil literárnu spoločnosť Pravé orechové a spolu s ďalšími autormi celé roky zbiera príbehy, ktoré pretvárajú na poviedky. Začiatkom tohto roku mu vyšla kniha s poradovým číslom 27. Do konca roka by malo vyjsť ďalších päť.
Čo rozhodlo, že si zavesil novinárske remeslo na klinec?
V určitom momente som zapochyboval o význame svojej práce. Ale čo je najdôležitejšie, ako novinár som prestal byť zvedavý. A novinár, ktorý nie je zvedavý, by sa mal zamyslieť nad tým, či to chce naozaj robiť.
Zvedavosť ťa však zjavne celkom neopustila. Je potrebná aj na to, čo robíš teraz, alebo sa mýlim?
Nie. V novinách som mal pocit, že témy sa opakujú stále dookola. Zároveň ma však čím ďalej, tým viac priťahovali bežní ľudia a ich problémy, s ktorými som sa stretával a tiež to, čo zotrváva v pamäti tých ľudí. Vypočul som si množstvo príbehov, navyše, mnohé príbehy boli ako námet na poviedku. A tak som postupne začal zbierať príbehy, či už tradované alebo skutočné a začal som ich spracovávať ako beletriu.
Keď človek zájde do kníhkupectva, má niekedy pocit, že každý kto vie písať sa cíti byť spisovateľom. Vychádza množstvo kníh, dobrých ale aj vyslovene zlých. Je ťažké presadiť sa v tej záplave?
Samozrejme, kto píše, chce byť aj čítaný. Aj keď poznám autorov, ktorí celý život píšu iba do „šuplíka" a stále im nič nevychádza. My sme však, dá sa povedať, udreli na tú správnu strunu. Potvrdzuje sa nám to i v tom, že zatiaľ čo mnohé knihy vychádzajú v náklade 500 kusov, tak nám vychádzajú v náklade okolo 2000 kusov. Píšeme veci, o ktoré je relatívne veľký čitateľský záujem.
Ako vlastne prebieha zbieranie príbehov?
Získať príbeh od človeka si vyžaduje istú techniku, rovnako ako všetko iné. Som presvedčený, že každý človek si v sebe nosí minimálne dva príbehy, ktoré by stáli za to, aby sa beletristicky spracovali. Ale keď prídete za človekom, aby vám rozpovedal príbeh, zvyčajne vám nepovie nič. Až keď sami začneme rozprávať príbehy, rozhovoria sa aj oni.
(Sprava) Slavomír Szabó a Zuzana Kratyinová z Literárnej spoločnosti Pravé orechové a spoluautor Jozef Jančo z Brna. (zdroj: Korzár/Judita Čermáková)Mám skúsenosť, že každý kto podáva príbeh ďalej, si k nemu niečo vymyslí, aby bol zaujímavejší. Ako sa vám darí odlišovať či ide o skutočný, tradovaný, alebo už celkom vymyslený príbeh?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
