Chceme, aby deti mali z učenia radosť

Otváralo sa mu zahraničie. Zvíťazilo však presvedčenie, že lepšie sa uplatní v škole.

Absolvent košického konzervatória VINCENT SVAT začínal ako klarinetista v orchestri Štátneho divadla. Sám sa naučil hrať na bicích, neskôr pridal priečnu i zobcovú flautu, saxofón, gitaru, klavír. Otvárali sa mu cesty s kapelami do zahraničia. Zvíťazilo však presvedčenie, že lepšie sa uplatní v škole. Za sebou má po 10 rokov pôsobenia v ľudových školách umenia v Moldave nad Bodvou a v Ždani a Valalikoch. Napokon v roku 1994 založil na Krosnianskej ulici v Košiciach vlastnú základnú umeleckú školu.

- Chodil som do lesoparku športovať a videl som tu tieto opustené budovy, bývalé jasle alebo materskú školu. Povedal som si - tu by bola dobrá hudobná škola. Je to pri lese, príjemné prostredie. Mal som dosť už aj dochádzania - veď to bolo 20 rokov do Moldavy a Ždane. Tak som vypracoval projekt a vyšlo to.

Jedna vec je založiť školu, iná potom udržať ju životaschopnou. Počítače a rôzne iné médiá sú silní súperi v zápase o detskú pozornosť. Ako dokážete získať deti a najmä si ich udržať?

- Všetko je v práci s nimi, aby ich učenie sa bavilo. Zvolili sme taký spôsob, pri ktorom viac zapájajú hudobný sluch. Žiaci sa neučia len z nôt. Tým, že skladba ide viac cez uši než len cez motoriku, majú z hrania väčšiu radosť. Aj keď sa pomýlia, jednoducho sa vedia opraviť. Keď sa niekto pomýli v notách, musí sa v nich potom dlhšie hľadať. A s tým súvisí aj možnosť voľby, ktorú im poskytujeme. Deti si do istej miery samy môžu vybrať, aké skladby chcú hrať. Chcú takú skladbu od takej kapely, to je na nich, či populárnu pesničku alebo ľudovú. Aj keď je to náročné i pre učiteľa. V nižšom ročníku menej, ale v tých vyšších, kam prichádzajú napríklad gitaristi, ktorí už hrávajú v rôznych kapelách, stredoškoláci, vysokoškoláci, chcú hrať skladby špičkových gitaristov, napodobniť ich. Učiteľ si to najprv sám musí naštudovať, lebo noty nenájde v archíve, spracovať to, a tak deti môže učiť.

Človek ale hľadá tie najschodnejšie cestičky. Neplatí to aj o vašich žiakoch? Nechcú si učenie čo najviac zjednodušiť?

- Práve naopak, chcú hrať čo najťažšie skladby. Ani malé deti už nechcú spievať jednoduché pesničky. Majú tendenciu učiť sa ťažšie veci, aj počúvajú ťažšiu muziku, keď to porovnám s nedávnym obdobím. Väčšinou anglickú.

Motiváciou býva vzájomná konfrontácia. V Košiciach majú umelecké školy možnosť prezentovať sa na koncertoch. Akosi už ale nepočuť o súťažiach medzi školami.

- Bol som členom krajskej organizačnej komisie, pripravovali sme súťaže mestské, okresné, krajské i celoslovenské. Tie najvyššie kolá mali naozaj vysokú úroveň. Schádzali sa na nich špičkoví žiaci z jednotlivých odborov. Z mnohých z nich sú dnes profesionálni umelci. Potom to však už začalo byť ako v športe. Školy boli odmeňované podľa toho, ktorá má koľko prvých a druhých miest. Ale to pri určovaní kvality školy nemôže byť jediné alebo najdôležitejšie kritérium. Aj mne sa to prestalo páčiť. Bolo to už ako preteky. V umení sa nedá hodnotiť, kto je prvý, druhý, tretí.

Do kolónky absolvovaných škôl si tú vašu píšu napríklad spevák Janko Vaculík, pôsobiaci v opere v Toronte, herec a režisér Braňo Holíček, herečky Dominika Kavaschová, Zuzka Stavná či Michaela Drotárová. Nie z každého sa stane hviezda. Niekto chodí na klavír len pre radosť z hry, do tanečného odboru, lebo má rád pohyb, na výtvarnú, len aby si maľoval sám pre seba. Každý ale potrebuje aspoň kúsok talentu.

- Stále objavujeme nové talenty. Nedávno som počul spievať jedno 9-ročné dievča. Dobre, že som sedel. Keď zaspievala, tá intonácia, frázovanie, cit, farba... Úžasné. Deti sú rovnako talentované v každej dobe, otázka je, ako sa k nim správajú učitelia, ako ich vedú, ako ich usmerňujú. To je dôležité.

Vy ste svoju hudobnú kariéru odštartovali ešte v 70. rokoch v mládežníckych kapelách, dokonca aj ako bubeník. V jednej z nich ste nejaký čas pôsobili spolu s Marikou Gombitovou.

- V Košiciach bola bigbítová kapela, pôsobil v nej napríklad Jožo Vaš, ktorý potom odišiel do Austrálie, Tuli a ďalší chlapci, s ktorými Marika skúšala. Jedno obdobie som s nimi hral aj ja na saxofóne. Tam sme sa stretli. Ale dlho v Košiciach nebola. Na jednej akcii ju počul Janko Lehotský, ktorý ju potom angažoval do Bratislavy. Ona bola taký výnimočný talent aj v tom čase. Už ako dievča bola veľmi originálna, intonácia, farba hlasu a výšky, to bolo unikátne.