Neprichádzajú zarábať, ale pomáhať

KOŠICE. Nie ideálnych sto, ani 90 či 80. Počas práve prebiehajúcej Valentínskej kvapky krvi v priemere 70, v lete možno okolo 50.

Toľko darcov prichádza denne na košické pracovisko Národnej transfúznej služby SR. O to viac si ich pomoc vážia.

„To je to najmenej, čo môžeme urobiť," tieto a podobné slová zazneli z úst viacerých darcov.

Keby som sem prichádzala prvý raz a s obavami, možno by som ani dnu nevošla.

Už na chodbe nemocnice som dobehla dvojicu mužov, ktorí niesli popod pazuchy bezvládnu ženu.

Prvé, čo mi napadlo - čo tu robia, veď tu nie je záchranka? Až potom vysvitlo, že všetci sú prvodarcovia krvi a žene po odbere prišlo nevoľno.

Sestrička z „transfúzky" sa o ňu postarala. Našťastie tu nie som prvý raz.

„Neter potrebuje krv, tak sme prišli," vysvetľuje mi jeden z dvojice mužov, Milan Gábor z Varhaňoviec.

Prišli siedmi, darovať krv mohli piati z nich. Jeho sestra, ktorá s rodinou žije v Beniakovciach, je jednou z dvoch vyradených.

„Dcérka má skoliózu a 13. marca ide do Bratislavy na operáciu, tak nás sem doktorka poslala," spresnila dôvod, ktorý ich priviedol.

Tak ako vo väčšine prípadov, prišli z rómskej osady darovať krv v situácii, keď ju potrebuje niekto z nich.

Dve generácie darcov - mama, vedúca sestra pracoviska NTS v Košiciach, Ľudmila Demeterová a dcéra Nikoleta Berková. (zdroj: Tatiana Snitková)

Radosť z darovania

Ostatní, s ktorými som sa rozprávala, prichádzajú pravidelne a nie adresne. Je im jedno, komu pomôžu. Hlavne, že odchádzajú s dobrým pocitom.

O to väčšie je sklamanie, keď človeka, ochotného pomôcť, vyradia. Stalo sa to aj Patrícii. Prišla s priateľom štvrtý raz.

Nedostatok železa v krvi spôsobil, že tentoraz dostala stopku. Danielovi tak pri odbere mohla len robiť spoločnosť.

Podobných prípadov nebýva veľa. „Väčšinou sú to zmeny v krvnom obraze, keď je niekto chorý, prechladnutý, má herpes alebo užíva nejaké lieky," vysvetľuje lekárka Katarína Puchľáková, ktorá musí odobriť každý odber.

Potvrdzuje, že darcovia prichádzajú s nadšením. Na prvodarcoch je zas vidieť rozpaky, trochu aj obavy z toho, čo ich čaká. Tie ale rýchlo pominú.

Národná transfúzna služba má na Slovensku tri spracovateľské centrá. Košice sú jedným z nich.

Dovážajú sem aj krv z Prešova a Popradu a po spracovaní ju na druhý deň posielajú späť. A čo znamená spracovanie krvi?

„Každý vak sa nechá dve hodiny postáť a potom sa pomocou centrifúgy oddelia jednotlivé zložky. Od každého darcu získavame tri transfúzne prípravky - erytrocyty, krvné doštičky, ktoré sú potrebné pri nedostatočnej zrážanlivosti krvi a plazmu. Jeden človek pri jedinom odbere môže zachrániť aj tri životy," dozvedám sa od vedúcej lekárky Jitky Máčalovej.

Sestrička Anna Matejovská pri spracovaní krvi. (zdroj: Tatiana Snitková)

Rodinná tradícia

Po stopiatom odbere si tekutiny dopĺňal riaditeľ Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Košiciach Jozef Fedorčák.

Prvý raz daroval krv ešte ako stredoškolák, odvtedy sa snaží prichádzať každé tri mesiace. So situáciami, keď niekto potrebuje pomoc, sa stretáva denne.

„Ak človek cíti tú spolupatričnosť a vie, že krv nie je nahraditeľná, je treba pomôcť. Nie každý má tú danosť, že ju môže dávať. Preto, ak to je možné, tak spolupracujeme s transfúznou službou. Keď treba, zavolajú nám," hovorí šéf hasičov o spolupráci.

Sám organizoval Hasičské kvapky krvi. Na prvú prišlo viac ako sto ľudí.

„Robím na linke tiesňového volania na operačnom stredisku Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, kde prijímame hovory a vidím, že sa stáva veľa nehôd, je veľa násilia a že krv je potrebná. Takže aj to je dôvod, prečo ju chodím darovať," dozvedám sa od Ľubomíra Popadiča, ktorý má za sebou asi stodvadsať odberov.

V jeho šľapajach sa vybrala aj dcéra, ktorú presviedčať vôbec nemusel. Vzor mala doma.

Dobrý príklad v rodine mala aj Nikoleta Berková. Pravidelnými darcami a nositeľmi Zlatej Janského plakety sú obaja rodičia, mama navyše pracuje na transfúzke ako vrchná sestra.

Nikoleta má za sebou 68 odberov. Začínala s krvou, teraz daruje aj krvné doštičky.

„Mojou túžbou je, aby každý darca krvi priniesol so sebou jedného človeka, ktorý transfúzku ešte nepozná. Už by sme mali dvakrát toľko odberov," vyznáva sa vedúca lekárka.

„Keby každý zdravý človek od 18 do 60 rokov len raz do roka prišiel, mal by v šesťdesiatke Zlatú Janského plaketu za 40 odberov - to platí pre mužov, ženy ju dostanú za 30. Máme pravidelných darcov, muži chodia štyrikrát do roka, ženy môžu trikrát. Nie je ich veľa, lebo mnohým to nedovoľuje zdravie. Musí to ale vychádzať z vlastnej vôle. Niekedy sa nám stane, že niekto príde s kolektívom len preto, že idú kamaráti. Sám nie je stotožnený s tým, že ide darovať krv. Potom prejde 10 - 15 mililitrov a koniec, krv sa zastaví. V žiadnom prípade to nasilu nechceme."

Sadám si do kresla a pokúšam sa spomenúť si na moje prvé darovanie krvi.

Trochu strach z ihly, pre istotu som sa pozerala úplne inde, nie na vlastné predlaktie. Potom úľava, obavy z bolesti sa nenaplnili.

Kým teraz „stekám" z krvi, dozvedám sa od sestričky Anny Matejovskej, ktorá tu pracuje 7 rokov, že je to pre zdravotníka trochu zvláštna práca.

Neprichádza do kontaktu s chorými a predsa im pomáha. Je aj organizátorkou mobilného odberu medzi kňazmi Gréckokatolíckej eparchie v Košiciach.

„Je to pekný odber, oni sa na to tešia. Zíde sa ich aj 40, mnohí nemôžu, lebo im to nedovoľuje vek. Je to obmedzené do 60 rokov, pri pravidelnom darcovstve do 65. Zapája sa aj otec biskup Milan Chautur," teší sa z tejto práce Anna.

Patrícia mohla len robiť spoločnosť Danielovi. (zdroj: Tatiana Snitková)

Darovať krvné doštičky možno aj viackrát

„Norma na darovanie krvných doštičiek je 153-tisíc, pani ich má 373-tisíc. Bude tu možno 60 minút a podaruje nám tri transfúzne jednotky, teda ich môžeme použiť pre troch pacientov," hovorí vedúca lekárka.

A od čoho závisí počet doštičiek? „Keby som to vedela, som nositeľkou Nobelovej ceny," dodáva so smiechom.

Ani Katarína Pisková nevie, čomu môže vďačiť za takú kvalitu svojej krvi. Nestravuje sa špeciálne, pije málo tekutín.

K zlatej plakete už nemá ďaleko. Prvý raz prišla darovať krv s celou partiou, keď ich kolegyňu zrazilo auto.

Vtedy to nepomohlo, ale ona začala chodiť pravidelne. Teraz tu trávi čas aj s dvoma pánmi - Róbertom Ivanom a Petrom Tichým.

„Nijaká špeciálna príprava tomu nepredchádza, prídem, keď ma zavolajú. Je to to najmenej, čo človek môže urobiť - obetovať hodinku zo svojho času," vysvetľuje druhý spomínaný.

No pomoc to nie je zanedbateľná. „Krvné doštičky žijú v organizme do sedem dní, v krvných vakoch päť. My ich vyrábame podľa potreby pre konkrétneho pacienta. Ak nemáme žiadanku, musíme darcu odmietnuť. Univerzálne doštičky sú od darcov skupiny 0, od tých berieme aj do rezervy. Pri odbere sa z jednej ruky krv berie, do druhej sa vracia. Mimo organizmu je počas procedúry asi 200 mililitrov krvi. Pre organizmus je to menej náročné ako odber krvi, ale trvá dlhšie. Doštičky sú veľmi potrebné najmä u hematoonkologických a onkologických pacientov, hlavne po cytostatických liečbach, keď je znížená činnosť kostnej drene. Vtedy je veľmi potrebná hemoterapia, kým kostná dreň nezačne fungovať," vysvetľuje vedúca lekárka.

Jarné prázdniny spôsobili, že je darcov o niečo menej. Niektorým však, naopak, umožnili prísť.

Stredoškolský učiteľ Matej Capák má v kartičke darcu 36 zápisov. Mohol mať aj viac odberov, ale raz borelióza, inokedy nízka hladina hemoglobínu mu to znemožnili.

Vedúca lekárka pracoviska NTS v Košiciach Jitka Máčalová pri odčítaní antigénov krvných skupín. (zdroj: archív J. M.)

Odmeny nečakajú

Slovenský Červený kríž Košice-okolie dal vyrobiť samolepky, ktoré informujú o možnosti uprednostnenia darcov krvi pri ošetrení u lekára.

Jitka Máčalová vie o jedinej poliklinike, kde sa uplatnili - v Moldave nad Bodvou. Ani skúsenosti darcov nie sú dobré.

Jozef Fedorčák si spomenul na situáciu, keď chcel jediný raz túto možnosť využiť. Pán v čakárni ho zahriakol, že je rovnaký človek ako ostatní.

„V súčasnosti nie je dostatočná úcta voči darcom krvi. Keď porovnám situáciu spred 20 či 30 rokov, povedomie verejnosti bolo na oveľa vyššej úrovni. Títo úžasní ľudia sem nechodia preto, aby dostali jedno pero, odznak alebo tričko," myslí si vedúca lekárka.

„Možno presnejšie zadefinovanie, čo je čas, potrebný na nevyhnutné zotavenie. V súčasnosti je na zamestnávateľovi, či dá voľno a na ako dlho. Pritom každý je iný, každý potrebuje iný čas na regeneráciu a sú aj rôzne okolnosti, ktoré to ovplyvňujú," vyjadril svoj názor Matej Capák.

Sám neprišiel so žiadnymi očakávaniami, podobne ako vysokoškolák Michael či Viktor z hutníckeho kombinátu.

Mobilné odbery

Často nemusia chodiť darcovia do Košíc, ale transfúzka príde za nimi. Mobilné odbery sa uplatňujú práve počas akcií, ako je Valentínska či Študentská kvapka krvi. A čím ďalej od Košíc, tým je záujem väčší.

Dnes zbalili vaky, odberové váhy, skúmavky a všetko potrebné pre mobilný odber v cementárni v Turni nad Bodvou.

Vrátili sa trochu sklamaní - z nahlásených 17 darcov prišlo 10 a z nich ešte dvoch museli vyradiť. A v Košiciach nás prišlo ani nie 60.